Sviatočná hodinka pri vode. Po dopadne patentky na hladinu sa spravila vlna a z pod konára vyštartovala takáto piraňa. Prútik poohýbala statočne, aj brzda bola preskúšaná.

Deň ako maľovaný na Revúcej. Len tie posr@té háčiky z Temu! Či? Ale po poriadku.
Revúcu som kedysi delil na dve polovice – „divokú“ nad Slovrybom, a „dúhakovú“ pod ním. Momentálne ju však delí semafor pri Nižnom Matejkove na Revúcu pred kolónou a za kolónou. Deň som teda začal pod semaforom. Trvalo dobrú hodinu, kým si ochytané dúhaky vybrali nymfu, čo im chutí. Potom som začul volanie divočiny a šiel povyše, ďalej od cesty. Meander, ktorý som nechytal zopár rokov, mi pripomenul, prečo všetky úseky mám rád, ale niektoré ešte radšej. Na 500 metroch som zbadal dve volavky a jedinú rybu, lipňa ~40, ktorý sa azda nezmestil dolu krkom. Takže změna místa, ryba jistá! Do tretice som zabrodil na osvedčené miesto. Srdce mi zaplesalo, keď za jednou suchou vystúpal čopoták ~40. Ale nezobral. Začalo fučať ako sprosté, ale ryby sporadicky zbierali. Nakoniec sa im miesto suchej zapáčila jedna mokrá tesne pod hladinou. Ale… ďaľšie 2 hodiny som zo zhruba 20 záberov zdolal iba 3 ryby. No tragédia, toto je na uterák. Obviňoval som háčiky z Temu, opatrné zábery rýb, mäkký a prikrátky prút, ktorý nemal silu zaseknúť rybu s 20+ metrami šnúry vo vode…  Ale takto predsa od Revúcej odísť nemôžem! Keď na jame ustali zábery, vybral som sa ešte viac hore. Pokračoval som s jednou mokrou, pričom ale malá a rýchla voda mi dovoľovala ísť k rybe oveľa bližšie, na 2 – 3 dĺžky prútu. A záseky konečne sedeli. Okrem čopotáčikov ma v malej vode prekvapilo aj pár pekných lipňov – ako inak, opečiatkovaných volavkou…

Vody číre, revúcke skalná, krásne sú na tebe rána. Čo to hovoril Svätopluk o tých troch prútoch? Že aj keď máš v aute nachystané tri, chytať môžeš iba na jeden, zato ale tri dni v týždni?
Tak posledná zahajovacia vychádzka. Revúca tajomná, po daždi. Takto ju mám najradšej. Idem sa len tak poprechádzať s mokrou muškou, prichádzam k obľúbeným malým kaskádam. Kým povyťahujem šnúru z kolečka, muchu položím na dĺžku udice pred seba, keď okamžite poď ňou zovrie voda, je tam! Potočák sa kŕmil prakticky až na brehu, vo vode do pol kolien. Okamžite po záseku ma ťahá do konárov dolu prúdom. Nasleduje klasická zdolávačka zozadu, bez lásky, s brzdou na fest. Potočákovi sa od konárov nechce, tak idem ja za ním a podoberám ho sotva z polovice zdolaného s tým, že na internety napíšem, ako sa hrdinsky bránil. Krásna ryba, nasleduje pár rýchlych fotiek a sám sa mi vyšmykne z ruky naspäť.
Vždy po krajšej rybe u mňa prudko klesá motivácia chytať ďalej, našťastie prichádza Robo a vyhecuje ma dochytať aspoň do jednej poobede. Podobne na tom boli aj ryby, dážď striedavo zapínal a vypínal aktivitu. Do tretice ale všetko dobré.