Skutočná láska je, ísť na Dunaj, aj keď je pstruhová a lipňová sezóna v plnom prúde. Pod Binderákom som nebol niekoľko rokov, tak ma zaujímalo, ako to tu ide teraz, a ako zachytám, o niekoľko rokov skúseností bohatší. Bude to ľahšie, ako si pamätám, alebo, naopak, vyšiel som z cviku a Dunaj ma vysmeje? Navyše mám rozpísané nejaké povedačky z Dunaja, tak čo je lepšie, než si všetky zážitky v pamäti obnoviť takto priamo, vo vode. Rybárov bolo dnes nezvyčajne veľa, pod kaskádami bolo viacero člnov a ďaľší chytali aj z brehu. Všetko prívlačiari, no a keďže som cielil na bielu rybu, neboli mi konkurenciou. A biela ryba bola našťastie natlačená aj na dostrel, pri brehoch. K vode som prišiel niečo po deviatej a hneď po príchode som zbadal prevaliť sa pod hladinou dve obrovské podustvy, vysoko cez päťdesiat. Dve o niečo menšie som vytiahol a potom som sa vybral do prúdov pod prah hľadať jalce tmavé a plotice lesklé, no už bez úspechu. Ako sa čas blížil k obedu a slnko začalo piecť, aktivita bielej ryby ustala, búchali už len bolene. Ale na Dunaj sa určite čoskoro vrátim, minimálne kým budú teplá a suchá pokračovať.

Poobede ma ranná slabota na Váhu začala akosi škrieť. Tak som vybehol ešte raz, nižšie, na moju obľúbenú jamu v Ivachnovej. Keď sa už smie zabrodiť. Za skoro dve hodiny som vyskúšal všetko – pod hladinou, na hladine, po dne. A nič. Na vode boli ďaľší štyria rybári s rovnakou nulou na konte. Priateľka mi už píše, tak jej idem odpísať, že čo chvíľa pôjdem, ale najskôr to hodím ďaleko proti prúdu, až pod breh naproti. Nech muchy neležia ladom pri nohách, kým ťukám. V polke správy cítim, ako čosi zaťahalo za šnúru, asi znova odtrhnuté riasy. Tak len myknem prútom, nech z nich vytiahnem muchy, dám ho naspäť pod pazuchu, a píšem ďalej. A v tom mi ho ryba skoro vytrhne. Dúhak štyridsiatka. Ďaľší náhod idem podľa rovnakého postupu – šupnem to ani nie meter pod breh naproti, nechám ľahké nymfičky strhnúť rýchlym prúdom spolu so šnúrou až na dno, dobrých dvadsať metrov, a potom nasleduje pomalé stúpanie. Opäť ryba. A za ňou ďaľšia. Zrazu akoby nebolo nič jednoduchšieho, než chytať rybou za rybou na Váhu. Keďže mám vonku aj cez 25 metrov šnúry, častokrát vidím najskôr vyskočiť z vody nasratého dúhaka, ktorý sa sám zasekol o prevys, a až potom cítim záber. Zostal som ešte trištvrťe hodinku a končil s dvanástimi rybami na konte. Síce všetko pstruhy od 27 po zhruba 40, ale aj tak mi to spravilo mimoriadne dobrú náladu. Kolega z Česka sa ma pýta, čože som to spravil, že to zrazu tak ide. Tak mu prerozprávam celý postup, aj muchu ukážem. S tým, že číslo na ženu mu nedám, tam si už musí poradiť sám.

Cez víkend som sa po dvoch mesiacoch od zahájenia ocitol aj na Liptove. V sobotu skoro ráno som vybehol s obojručkou konečne na poriadnu rieku, Váh. Len som akosi nedomyslel tú malú vodu. V Bešeňke to bolo so #7 a streamrom ako ísť s bubnom na zajace. Za niečo vyše hodinky sa mi podaril jeden potočáčik cca 27 cm a potom som zavelil na ústup do Demänovej. Už sa mi nechcelo prezliekať opäť do broďákov, tak som len obul vysoké čižmy. Tie ma neskôr medzi ostrými kameňmi poriadne vytrestali za lenivosť. Na Demänovke som chytal vôbec prvýkrát, veľmi utešený, veľký potok. Zarozprával som sa (pravdepodobne) s pani domácou jedného z penziónov na brehu. Aj jej malý syn začína muškáriť, poradila mi jamu, kde prebýva potočák, ukázaný rozpätím rúk asi šesťdesiatka. Na oplátku som malému nechal zopár múch, ktoré by mohli na Demänovke fungovať. Zmienenú šesťdesiatku sa mi nepodarilo lapiť, chytal som ryby prevažne do dvadsaťpäť, jedna tridsiatka sa mi vypla. Paradoxne, vyššie nad Demänovou, pomimo zástavby, som zachytal oveľa menej, ako v dedine. Niekedy sa sem ešte určite vrátim, takéto veľké potoky ja rád.

Tento způsob léta zdá se mi poněkud nešťastným. Pri vode o ôsmej a za niečo vyše hodiny už bolo neznesiteľných 33 stupňov. Vybehol som len tak narýchlo, pozrieť Ľavostranný priesakový kanál. Hold, „pravý“ je iba jeden, v tom ľavom sa mi vždy zdalo byť akosi menej rýb – aspoň teda v hornej časti, ďalej od napojenia na Žitnoostrovské kanály. Z domu som narýchlo zobral len vestu a jeden prút, univerzálnu štvorku. Dúhaky možno zavŕtané niekde hlboko v splave, ostriežov nikde, žiadna drobná ryba, samozrejme, že som narazil iba na veľké kapre. Nemal som na ne náladu, ale v čistej vode ich bolo krásne vidno, tak som sa opatrne, v tieni, priblížil k jednému hlúčiku až na dohod. Mal som len jeden – dva pokusy, kým si ma prvý z nich všimne a zavelí na ústup celému hejnu. Viaceré si skúmavo prezerali squirmy worma – keď muchu na osemnástke nadväzci skúma 7 – 8 kilový kapor, to je proste dráma. Nakoniec jeden asi trojkilový zobral, nasledovala jazda a vypol sa. Takže dnes bez ryby, v tom teple a bez poriadnejšej výbavy mi to aj tak nedávalo zmysel pokračovať. Ale zajtra plánujem pokus číslo dva.

Ak idem na ryby len na chvíľku, tak väčšinou chodím poobede, po povinnostiach. Ale teploty 35°C prinútili aj takú konzervu, ako som ja, preusporiadať si plány. Takže sobotné ráno na Stupavskom potoku – prvýkrát túto sezónu. Pôvodne som chcel zacieliť na zabudnuté väčšie ryby dole, ale radšej som zvolil chládok vyššie v doline. Vody je ešte tak akurát a jej teplota kolíše počas dňa od 13 do prijateľných 17 stupňov. Čopotáčiky spolupracovali krásne, za necelé 2 hodinky som chytil do 20 rybiek. Žiadna nepresahovala lovnú mieru, ale potok funguje rovnako, ako ostatné roky, čiže výborne. Vo vode je aj hromada tohoročného poteru.

No a „nabudúce už ozaj“ bolo konečne dnes. Domanižanka tiekla skvelá – po daždi vyššia a prikalená. Ešte pred začiatkom chytačky som na moste stretol rybára (s kočíkom), ktorý ma veľmi milo upozornil na pekného potočáka, ktorý býva v splave pod mostom. Vedel som o ňom už od minulej soboty, ale dnes sa neukázal, hoci z prvej jamy som mal behom chvíľky chytených 15 rýb, neskutočné. Po necelej hodinke som sa ale ešte vrátil. A pán potočák medzitým vyhladol. A poriadne. Dvakrát zalovil po jalcoch v splave, z toho raz aj s výskokom. Ani si nepamätám, kedy som naposledy videl loviť potočáka, snáď už X rokov dozadu na Revúcej. Každopádne, mne stačilo už len nič nepokaziť. Prvý náhod streamra, druhý, rana do prútu, je tam. Krásny – veľká hlava, veľká chvostová plutva, a bojoval neskutočne. Aby som ho príliš nevysilil, vbehol som do vody a podobral ho tak skoro, ako sa dalo. Pri púšťaní raz šibol plutvou a v momente bol opäť v hlbočine pod splavom. To sa ale deň ešte len rozbiehal. Domanižanka si ale určite zaslúži, aby som sa jej venoval aspoň toľko priestoru, ako jej sestričke Pružinke, teda v samostatnom článku. Takže teraz už len v krátkosti – dnes sa mi podarilo kompletné muškárske kvarteto potočák – dúhak – lipeň – jalec. Viaceré čopotáky boli konečne cez 30, a prvý lipeň bol hneď krásny plachetník okolo 37 čísiel, na suchú muchu. Chytal som aj hore okolo Domaniže, tam je to ako z rozprávky – ticho, červenošedé dno, zelená voda, machy, paprade, a potočákov ako maku. Naozaj podarený deň.

Vyskúšal som aj úsek vyššie nad Prečínom – tam, kde som prvýkrát chytal koncom apríla a za trištvrte hodinku chytil zero. Dnes som mal už po pár minútach dve ryby. Bola to paráda chytačka, dokonca z jednej väčšej jamky – na prítoku vlásočnice – som chytil 7 dvadsaťsedmičiek a ešte nejaké drobné k tomu. Bežne som chytal 4 – 5 alebo aj viac rýb z každej väčšej jamky, ktorá mi sadla. Ale ani tu sa mi väčšia ryba nepodarila, fish of the day bol potočák o malíček väčší ako ostatné, cca 29 – 30 cm. Určite tu ale veľké ryby sú, len som sa opäť nechal uspať fungujúcou muchou miesto toho, aby som skúsil napríklad väčší streamer a prechytať radšej viac vody, než stáť 10 minút nad jednou jamkou. Tak snáď nabudúce. Už ozaj…

Tak do tretice Domamižanka, 6 hodín vo vode, približne pol na pol v meste a v divočine vyššie. V meste som mal skvelé podmienky, teda aspoň vizuálne, keďže voda tiekla po daždi trošku šmrncnutá. Prešiel som si hornú polovicu od nákupného centra vyššie, takže Považskú už mám už takmer prejdenú celú. Chytal som prevažne na suchého potočníka, čopotáky reagovali dobre, chytil som hromadu dvadsaťsedmičiek. Žiadna väčšia ryba sa mi ale ani tentoraz nepodarila, ani som dnes žiadnu nezahliadol v splavoch. Zdá sa, že väčšie ryby sa držia prevažne v CHaPku nižšie. Inak, dnes (sobota) som nestretol žiadneho rybára, zdá sa, že sa nápor po začiatku prívlačovej sezóny presmeroval na kaprovky.

Krátke repete na Domanižanke. Od poslednej návštevy sa mi pod chvíľou spontánne v hlave prehrávali pohľady na pekné ryby, ktoré som naposledy zahliadol v splavoch, tak som sa jednoducho musel čím skôr vrátiť, hoci len na chvíľku. Splavy ale boli dnes statočne obliehané rybármi a velikáni sa neukazovali, len sem – tam väčšie dúhaky cez tridsaťpäť. Tak som sa šiel poprechádzať so suchou muškou. Keďže to išlo pekne, veril som systému, že to šťastie sa unaví a lapím aj takto pomimo top jám peknú rybu. Zabral mi ale len jediný krajší potočák ~35, po záseku sa rozbehol oproti mne, nestíhal som zbierať šnúru a samozrejme sa vyklepal. Väčšie ryby sú tu inak mimoriadne pozorné voči akémukoľvek pohybu na brehu a tiež šnúroplaché, treba na ne pekne z diaľky, aby nič netušili. Tak to ale mám rád. Poviažem niečo a snáď do tretice príde konečne aj ozaj pekná ryba – skoro sa až hanbím, že na takto dobrej vode chytám samé menšie.

Keďže moja posledná upršaná vychádzka na Pružinku ma týždeň odstavila od rýb, zahral som sa trochu na urazeného a vybehol na chvíľu opáčiť Domanižanku vedľa, do Považskej. Po chorobe mi nevadilo ani stále zakázané brodenie 🙈, aj keď prísť o rybu (a následne aj o muchu) len preto, že sa do niečoho zavadí tesne pod brehom, to zamrzí. Ale čo je dôležítejšie, ani na tomto CHaP-ku nie je o adrenalín núdza. V niektorých splavoch sa preháňali krásne ryby. Tie najväčšie mali skôr rybožravú náladu, ale streamrom som sa im tentokrát netrafil do vkusu, tak som zakrátko prezbrojil na suchú muchu a zachytal si ozaj pekne – s dôrazom na *pekne*, lebo žiadneho z miestnych velikánov som nezdolal. Vyše polhodinu som skúšal presvedčiť ozaj pekného potočáka, zaparkovaného pod stromom, ten už ale zjavne videl všetko. Viackrát vystúpal, ale nezabral. Počas jeho obliehania som ale povedľa chytil viacero dvadsaťsedmičiek. V ďaľšom zo splavov som na dne pri kraji objavil zaparkovaného dúhaka, ktorému som tipoval tak štyridsať. Bol zvedavý, ale opatrný. Nakoniec po niekoľkých vystriedaných muchách vzal mop fly nehybne položenú na dne. Po záseku – keby mal ruky, tak by nimi do široka rozhodil, a keby vedel hovoriť, tak by kričal – zasa ma chytili, ja som to vedel! Ale jeho veľkosť som v hlbokej vode poriadne nafúkol, mal „iba“ okolo tridsať. Kratšiu vychádzku zakončila pekný potočák pod štyridsať (tento už naozaj), ktorý zobral záťažovku, ale zdolávačku skomplikoval dvojročko, ktorý mu prišiel na pomoc a začať ťahať za prívesnú muchu. Samozrejme, že som nakoniec zdolal iba menšieho pomocníka…