Dnes som opäť na hodinku – dve vybehol pod Binderák. Takúto premávku som tam ešte nezažil. Niekoľko rybárov a možno až do stovky vodákov. Pod kaskádami sa hneď z rána na vodu spúšťalo viacero skupín, dovedna desiatky kajakov, raftov a člnov. Viaceré krátko po spustení na vodu uviazli na plytčine – jeden veľký motorový čln si to plnou parou namieril do stredu Dunaja, no a ten má práve tam len desiatky centimetrov, a teda uviazol. Vyslobodzovanie trvalo vyše hodiny. Kto chcel zas z vody von, musel čakať, až sa na „rampe“ úvoľní miesto. No proste, podívaná. Chytať v tomto zmätku nedávalo zmysel, tak som prelovil kaskády, vlastne tak, ako som aj plánoval v príspevku nižšie. Priamo v hučáku to bolo bez kontaktu, v prúdoch zatienených porastom pri brehu sa podarilo pár malých jalcov, ale nič väčšie – hoci jednu tridsaťpäťku som videl zazbierať, nevzala nič – ani squirmáka, ani dunajského bubáka, ani streamre, a na sucho sa v spenenej vode pod jeľšami chytať nedalo. V jednej z jám som vyrušil úzku a tmavú, až čiernu rybu okolo päťdesiat, ktorá sa nonšalantne zdvihla a odišla pomedzi kamene dolu prúdom. Azda mieň, alebo malý sumec?

Dnes ráno som vybehol opäť na Dunaj, pod ihlany. Aj keď ráno je relatívny pojem, keďže som pri vode stretol aj Ivana a ten tam bol na kajaku už od šiestej 🙈 Na otvorenej vode som nemal ani záber, ani aktivitu rýb nebolo vidieť, iba čo občas zakoníkovala podustva. Pri brehu, v tieni stromov, mi ale za muchou vybehol veľký ostriež. No a ako som sa otočil vode chrbtom, smerom k brehu, tak sa to rozbehlo. Poniže ihlanov som začal vyberať celkom pekné jalce. Najskôr na nymfu, neskôr zopár vybehlo aj na suchú, hoci nezbierali. Boli to pekné zdolávačky, v hlbokej vode medzi kameňmi ťahali naozaj slušne a niektoré boli vyfarbené tak do zlatista, až som naozaj čakal, že podoberiem dunajského potočáka. Veď kde inde by boli, ako v rýchlej, okysličenej vode? Žiadne takéto prekvapenie sa ale neudialo. Pred desiatou zábery ustali, tak som sa presunul na chvíľu ešte pod Binderák. V teple ma to tam ale nebavilo, pod prahom ryba nešla a na lozenie v kaskádach som dnes nemal náladu. Aj keď práve v rýchlej vode, povedľa zatieneného brehu, by to tam mohlo byť v tomto teple zaujímavé. Tak zas nabudúce.

Fenolový potôčik hore je jedným z mála tokov na celom západe, ktorý teraz nemá o vodu núdzu – skôr naopak, keďže potreba chladiť Slovnaft v štyridsaťstupňových horúčavach je ešte väčšia, aj vody z Dunaja je odrazenej oveľa viac. Kanál je naplnený miestami skoro až po okraj, bežne má trikrát menší prietok. K vode som sa dostal až po 9-tej a jalce už boli po raňajkách. Kým ma vyhnalo preč slnko, podarilo sa pár menších jalcov na sucho – z úseku, na ktorý ešte dopadali tiene stromov. Cestou k autu som ale objavil aj tri pekné štyridsaťpäťky, v rýchlej vode na priamom slnku, ale za suchou nevystúpali a nymfy sa zľakli. Z jedného trsu tráv stúpal celkom výdatný kúdol kalu, možno tam hrabal kapor alebo mrena. Ak sa mi niektorý deň podarí privstať, stálo by to za návštevu skôr ráno a streamrom vyskúšať, či nezvyčajne veľká voda neskrýva nejaké prekvapenie.

Aj v nedeľu som si našiel nejaký čas na chytačku, a stál som pred dilemou. Pokus č. 2 na pstruhovom Bakomiho tajchu, alebo skúsiť istejšie šťastie na niektorej z nepstruhových nádrží? Zvíťazila chuť spoznať ďaľšie revíry s možnosťou chytiť nejakú väčšiu rybu. Opáčil som viacero tajchov – Vindšachtu (CHaP), známy Klinger… no, nebola to úplne jednoduchá chytačka. Chýbala mi moja päťka s potápavou šnúrou, ale nejaké ryby sa nakoniec podarili. Atmosféra na tajchoch je parádna, je to taký lov na trpezlivosť. Nahodiť do hlbokej, tyrkysovej vody a vyčkať, až mucha vyklesá. No a potom po malých osmičkách poťahovať a čakať, až sa šnúra rozbehne… Alebo sa prechádzať okolo vody a očami hľadať v tieni zaparkované jalce a azda aj veľké dúhaky, keďže tie sem – tam do kaprových tajchov nasádzajú tiež. Brehy sú upravené, takže nahadzovať sa dá takmer všade bez problémov, no a ryby najradšej stoja práve na zlome brehu a hlbokej vody, takže ani netreba hádzať do ďaleka.

Na víkend som sa ocitol neďaleko Banskej Štiavnice. Keďže potoky v Štiavnických vrchoch sú úplne vyštavené, svoje víkendové 2 – 3 hodinky pri vode som nasmeroval na tajchy. No a ako inak som mohol začať, než na široko – ďaleko jedinej nádrži s prívlastkom „pstruhová“. K vode som prišiel krátko pred pravým poludním, teplota bola ale celkom znesiteľná, okolo 25°C. Svoje náhody som najskôr zacielil na zatienený breh povedľa hrádze, potom na zátoku, ktorú by zásoboval prítok, keby… no, pritekal. Až ako poslednú som prechytal aj vodu pod hrádzou, údajne až so 14 metrovou hĺbkou, takže sloveso „prechytal“ berte z rezervou. Na pstruha som však nenarazil, len na početné hejná červeničiek, húfik 5 – 6 karáskov a potiahol som ešte jedného ostrieža, ktorý mi ale pri brehu padol, takže bez fotky. Zrejme to tu je najskôr o odrastenej násade PD, no a tá ma potravy v podobe bielej ryby habadej, takže nemá veľkú motiváciu vyplávať z chladných hlbín nádrže k brehom. Možno som spravil chybu, keď som sa viac nepovenoval hlbočine na zatienenej strane tajchu, v ktorej som zbadal jediné väčšie ryby, spomínané karásky. Možno práve tieto miesta boli najchladnejšie, a niekde pri dne boli zaparkované aj pstruhy…

Skutočná láska je, ísť na Dunaj, aj keď je pstruhová a lipňová sezóna v plnom prúde. Pod Binderákom som nebol niekoľko rokov, tak ma zaujímalo, ako to tu ide teraz, a ako zachytám, o niekoľko rokov skúseností bohatší. Bude to ľahšie, ako si pamätám, alebo, naopak, vyšiel som z cviku a Dunaj ma vysmeje? Navyše mám rozpísané nejaké povedačky z Dunaja, tak čo je lepšie, než si všetky zážitky v pamäti obnoviť takto priamo, vo vode. Rybárov bolo dnes nezvyčajne veľa, pod kaskádami bolo viacero člnov a ďaľší chytali aj z brehu. Všetko prívlačiari, no a keďže som cielil na bielu rybu, neboli mi konkurenciou. A biela ryba bola našťastie natlačená aj na dostrel, pri brehoch. K vode som prišiel niečo po deviatej a hneď po príchode som zbadal prevaliť sa pod hladinou dve obrovské podustvy, vysoko cez päťdesiat. Dve o niečo menšie som vytiahol a potom som sa vybral do prúdov pod prah hľadať jalce tmavé a plotice lesklé, no už bez úspechu. Ako sa čas blížil k obedu a slnko začalo piecť, aktivita bielej ryby ustala, búchali už len bolene. Ale na Dunaj sa určite čoskoro vrátim, minimálne kým budú teplá a suchá pokračovať.

Poobede ma ranná slabota na Váhu začala akosi škrieť. Tak som vybehol ešte raz, nižšie, na moju obľúbenú jamu v Ivachnovej. Keď sa už smie zabrodiť. Za skoro dve hodiny som vyskúšal všetko – pod hladinou, na hladine, po dne. A nič. Na vode boli ďaľší štyria rybári s rovnakou nulou na konte. Priateľka mi už píše, tak jej idem odpísať, že čo chvíľa pôjdem, ale najskôr to hodím ďaleko proti prúdu, až pod breh naproti. Nech muchy neležia ladom pri nohách, kým ťukám. V polke správy cítim, ako čosi zaťahalo za šnúru, asi znova odtrhnuté riasy. Tak len myknem prútom, nech z nich vytiahnem muchy, dám ho naspäť pod pazuchu, a píšem ďalej. A v tom mi ho ryba skoro vytrhne. Dúhak štyridsiatka. Ďaľší náhod idem podľa rovnakého postupu – šupnem to ani nie meter pod breh naproti, nechám ľahké nymfičky strhnúť rýchlym prúdom spolu so šnúrou až na dno, dobrých dvadsať metrov, a potom nasleduje pomalé stúpanie. Opäť ryba. A za ňou ďaľšia. Zrazu akoby nebolo nič jednoduchšieho, než chytať rybou za rybou na Váhu. Keďže mám vonku aj cez 25 metrov šnúry, častokrát vidím najskôr vyskočiť z vody nasratého dúhaka, ktorý sa sám zasekol o previs, a až potom cítim záber. Zostal som ešte trištvrťe hodinku a končil s dvanástimi rybami na konte. Síce všetko pstruhy od 27 po zhruba 40, ale aj tak mi to spravilo mimoriadne dobrú náladu. Kolega z Česka sa ma pýta, čože som to spravil, že to zrazu tak ide. Tak mu prerozprávam celý postup, aj muchu ukážem. S tým, že číslo na ženu mu nedám, tam si už musí poradiť sám.

Cez víkend som sa po dvoch mesiacoch od zahájenia ocitol aj na Liptove. V sobotu skoro ráno som vybehol s obojručkou konečne na poriadnu rieku, Váh. Len som akosi nedomyslel tú malú vodu. V Bešeňke to bolo so #7 a streamrom ako ísť s bubnom na zajace. Za niečo vyše hodinky sa mi podaril jeden potočáčik cca 27 cm a potom som zavelil na ústup do Demänovej. Už sa mi nechcelo prezliekať opäť do broďákov, tak som len obul vysoké čižmy. Tie ma neskôr medzi ostrými kameňmi poriadne vytrestali za lenivosť. Na Demänovke som chytal vôbec prvýkrát, veľmi utešený, veľký potok. Zarozprával som sa (pravdepodobne) s pani domácou jedného z penziónov na brehu. Aj jej malý syn začína muškáriť, poradila mi jamu, kde prebýva potočák, ukázaný rozpätím rúk asi šesťdesiatka. Na oplátku som malému nechal zopár múch, ktoré by mohli na Demänovke fungovať. Zmienenú šesťdesiatku sa mi nepodarilo lapiť, chytal som ryby prevažne do dvadsaťpäť, jedna tridsiatka sa mi vypla. Paradoxne, vyššie nad Demänovou, pomimo zástavby, som zachytal oveľa menej, ako v dedine. Niekedy sa sem ešte určite vrátim, takéto veľké potoky ja rád.

Tento způsob léta zdá se mi poněkud nešťastným. Pri vode o ôsmej a za niečo vyše hodiny už bolo neznesiteľných 33 stupňov. Vybehol som len tak narýchlo, pozrieť Ľavostranný priesakový kanál. Hold, „pravý“ je iba jeden, v tom ľavom sa mi vždy zdalo byť akosi menej rýb – aspoň teda v hornej časti, ďalej od napojenia na Žitnoostrovské kanály. Z domu som narýchlo zobral len vestu a jeden prút, univerzálnu štvorku. Dúhaky možno zavŕtané niekde hlboko v splave, ostriežov nikde, žiadna drobná ryba, samozrejme, že som narazil iba na veľké kapre. Nemal som na ne náladu, ale v čistej vode ich bolo krásne vidno, tak som sa opatrne, v tieni, priblížil k jednému hlúčiku až na dohod. Mal som len jeden – dva pokusy, kým si ma prvý z nich všimne a zavelí na ústup celému hejnu. Viaceré si skúmavo prezerali squirmy worma – keď muchu na osemnástke nadväzci skúma 7 – 8 kilový kapor, to je proste dráma. Nakoniec jeden asi trojkilový zobral, nasledovala jazda a vypol sa. Takže dnes bez ryby, v tom teple a bez poriadnejšej výbavy mi to aj tak nedávalo zmysel pokračovať. Ale zajtra plánujem pokus číslo dva.

Ak idem na ryby len na chvíľku, tak väčšinou chodím poobede, po povinnostiach. Ale teploty 35°C prinútili aj takú konzervu, ako som ja, preusporiadať si plány. Takže sobotné ráno na Stupavskom potoku – prvýkrát túto sezónu. Pôvodne som chcel zacieliť na zabudnuté väčšie ryby dole, ale radšej som zvolil chládok vyššie v doline. Vody je ešte tak akurát a jej teplota kolíše počas dňa od 13 do prijateľných 17 stupňov. Čopotáčiky spolupracovali krásne, za necelé 2 hodinky som chytil do 20 rybiek. Žiadna nepresahovala lovnú mieru, ale potok funguje rovnako, ako ostatné roky, čiže výborne. Vo vode je aj hromada tohoročného poteru.