Pôvodne sme ukončili sezónu už v sobotu (28/9) mojím novým osobákom z Revúcej. V nedeľu vo mne rástla nervozita z nadchádzajúcej 6 a pol mesačnej pauzy. V pondelok som spal len tak z polovice a doobeda po vybavení nevyhnutností vyletel opäť k vode.
Zázračný september. Jama, na ktorej sme v sobotu končili, mi dávala ryby takmer na náhod a všetko lipne a potočáky nad 27, najväčší atakoval 40 čísiel. Zápletka prišla v jamke, ktorá mi hneď v prvý deň sezóny vydala dúhaka cez 50. Jamu som chcel chytať z hora, tak som odspodu len párkrát nahodil na koniec prúdu, pre istotu. Samozrejme ma záber zastihol nepripraveného a po úvodnom výskoku sa mi strepal dúhak 45+.
O hodinu a pár rýb neskôr som sa na jamu vrátil, priamo do vývaru spustil nymfu a okamžite prišiel silný záber – a to bolo všetko.
Jamu som opäť nechal chvíľu vychladnúť a naviazal streamer. Nasledoval úder z prvej a zdolávačka s výskokmi, zásek však konečne sedí a rybu zdolávam.
Podvečer končím lovom na jednu suchú. Žiadny 31.9. už nebude, tak teda zas o pol roka.

Veľká ryba, veľká ryba! Len to som zakričal potom, čo som zasekol jemné potrasenie od nymfy šúlanej po dne. Nasledovalo trhnutie a jazda, ako keď lyžiar nastúpi na pomu. V okamihu mi už medzi prsty utekala podkladová šnúra a mne bolo jasné, že mám na prúte po niekoľkých rokoch opäť kráľa Revúcej. A túto rybu opäť nevytiahnem, môžem si len zapamätať chvíle zdolávania a užiť si to, ako sa len dá.
Po prvotnej jazde však potočák ako noha spomaľuje a mne sa darí získať cenné metre šnúry späť. Skúša výpad hore prúdom, točí sa na hladine ako hlavátka. Nepomáha, tak mu zkrsne v hlave iný nápad. Opäť nasleduje jazda po prúde, sťaby si tam niečo zabudol a práve si nato spomenul. Tentokrát sa však nedrží v strede koryta, ale mieri priamo pod náprotivný breh – vchádza medzi veľké skaly a korene stromov. Ja v úlohe dirigenta s #3 prútikom len naznačujem, kam by mal ísť, tón však udáva on. Opäť mi začína dochádzať šnúra, tak mi neostáva iné, len začať utekať za rybou. Blížime sa k nápustnému objektu MVE.
Čo pstruha napadne? Samozrejme, opúšťa pravý breh a poďho k tomu lavému a šup rovno za mrežovanie, do nápustného lievika. Od ryby som ešte asi 20 metrov, šnúra je z uhla, nadväzec zmizol kdesi v jame levovej. Po chvíle sa dotackám k onomu nápustu, rúčkujem po šnúre, v prstoch už mám nadväzec. Je to možné?! Zacítim kopance od ryby, stále je tam! Držím nadväzec necelý meter od ryby a citlivo ju ťahám spoza mreží, preč od napadaných haluzí a lístia. Pstruh ma samozrejme vníma a tak síce neochotne, ale predsalen opúšťa nápust a vracia sa do rieky! Zdolávačka pokračuje.
Svätý Peter tam hore si už isto hovorí – koľko šťastia tento blbec potrebuje, aby ho konečne podobral? Pri blízkom kontakte si všímam, že to nie je potočák, ale starý dúhak. Snaží sa opakovane utiecť do objektu MVE, dupaním a mávaním sa ho snažím od tohto zámeru odradiť. Stráca sily, záver zdolávačky prebieha štandardne na hladine. Nadväzec 0.16 a uzol už určite melú z posledného. Nakoniec v pravú chvíľu odopínam podberák a rybu podoberám na prvýkrát. Je toto vôbec možné?

Kým západ krajiny trápia povodne, na Liptove akoby sa ani nechumelilo. Teda, chumelilo – podenkami. Zber ako dnes do ~10.00 som ešte nezažil. Zo 20 dúhakov doslova žralo za živa kladúce podenky pod mostom do Liptovskej Teplej, v ktorejkoľvek chvíli bolo na vode 5 až 6 zbierajúcich rýb. Za vyše jeden a pol hodiny som však premenil jediný záber, štyria ďaľší neskôr príchodzí rybári na tom neboli azda ani tak. Ryby ku konci tohtoročného semestra výučby dokonale poznajú muchu aj vlasec. Rybárov sa absolútne neboja, dúhaky mi bezproblémov plávali pod nohy a zbierali meter odo mňa.
Chuť som si bol napraviť k večeru na Čutkove. Potok už tiekol čistý, priehrada ale ešte bola prifarbená. Na muchu to išlo pomalšie, spomenul som si však na streamer – popper. Zábery potočákov odo dna s výskokom nad hladinu, v kombinácií s #3 mušákom, boli veľká paráda. Podarili sa „len“ kusy do ~35.

Diabol tkvie v detailoch. Ráno som sa cestou do obchodu zastavil na kanály za domom. Už z auta som videl z mosta zazbierať jalčiska, tak som nestrácal čas obúvaním čižiem či preväzovaním udice, a hodil mu tam to, čo som mal naviazané z minula ešte z Revúcej. Jeden náhod, najskôr nervózny vír a za okamih mucha zmizla v jalcovskej „čiernej diere“. Krásna zdravá ryba z prvej, kiežby každý deň začal takto.

Teplo a sucho… neboli pri mojich dvoch skorých ranných vychádzkach na Váh a Revúcu problém. Extrémny rybársky tlak a skoré ranné hodiny už ale áno. Na horných úsekoch Revúcej sa paradoxne od 5-tej do 7-mej ráno z pohľadu rýb nič nedialo, nemalo zmysel si privstať. Potom krátky ranný zber a koniec, pričom už aj na Revke sú rybky ochytané sťaby na navštevovanom CHaPku.
Váh je natom podobne, v čistej a plytkej vode, veľká drina. Akurát o problém naviac – ak aj trafím muchu, skúsenejšia ryba (takže všetky) vidí vlasec. Ak muchu naviažem na jemný fluorokarbon, šanca na záber je konečne vyššia od nuly, ale zdolávačka 50-ky dúhaka na 0.16 mm fluoráč je riadna dráma. Nakoniec sa kľúčom k úspechu (čiže pár chyteným rybám) na oboch revírch ukázali malé streamre, rýchlo ťahané v plytkej vode.

Špekulovanie na Revúcej. Bolo mi jasné, že v júli bude väčšia ryba už skôr bonus, než pravidlo, tak som to dnes uchopil čisto relaxačne. Prechádzka po obľúbených jamkách s #3 mušákom. Naviazaný jediný rodenec na dlhočiznom nadväzci. Občas vystriedaný za suchého potočníka. Dokonalé napodobnenie stúpajúcej podenky či brázdiaceho potočníka a následné sebavedomé zábery od krásných rýb zo samovýteru. Ćo viac si priať?

Doteraz som chytal s tenkarou oportunisticky – kedy a kde sa mi to hodilo, tam sa nahodilo. Dnes som bol však na ťažkej vode tenkarovať prvýkrát bez plánu B, ostatné prúty ostali doma. Vychutnal som si tak pýchu aj pád. Našiel som krásne pstruhové miesta, kde som bohužiaľ nedokázal efektívne nahodiť. Chýbala mi buď dĺžka, aby som ostal nepozorovaný, alebo, naopak, som mal prútu a šnúry až priveľa. O to väčšia radosť bola z rybiek chytených tak ako z učebnice – tiahla tôňa, mucha hodená na padáčik kúsok pred seba, potrasenie, zásek, vylovenie rybky pod nohami. Ale divný pocit viny z nepremenených šancí v pekných tôňach ma trápil celú cestu domov…

Záverečná hodinka dňa v Čutkovskej doline. Nechceli to tak celkom zo dna, nechceli to ani z hladiny, takže po úvodných nástreloch vyšla matematika jednoznačne – rodence. Hneď z prvej skočil v prúdiku na začiatku nádrže pekný potočák, následne niekoľko ďaľších rýb okolo 40.

Zápletka, kríza, rozuzlenie. Dnes som sa vybral navštíviť Ľupčianku. Nikdy som na nej tak skoro k začiatku sezóny nechytal. Privítal ma sneh na kopcoch. Lopúchy a tráva v doline boli opäť zaľahnuté po snehovej nádielke, a po jazde sklo na aute úplne čisté – bez zrazených mušiek. Tri hodiny mi trvalo, kým som obehol známe jamy na hornom toku. Výsledok – dva spadnuté potočáky (~15 a 25). Žeby tu ryba opäť zazimovala? Zišiel som postupne až dolu k vyrovnávačke. Aj sútok s Bešeňovou ostal bez záberu, iba čo som sa šmykol na blate a opäť zlomil obľúbenú #4-ku…
Ale nedalo mi to a cestou som skúsil ešte jeden potok o 300 výskových metrov nižšie. Čo jama, to potočák. Na sklonku dňa som sa teda zastavil ešte na Revúcej, hneď aj trafil muchu – pri liahnutí sa podeniek to nebolo zložité – a za záverečnú hodinku sa podarili dve štyridsiatky a nejaká omladina. Deň zachránený.

17-ty apríl, šesť hodín, jeden stupeň nad nulou a úsmev od ucha k uchu. Váh stále valí, v Bešeňovej nikoho. Nad ostrovčekmi jeden nepremenený záber. Idem mrknúť Ľupčianku. Tá vyzerá dobre, ale mám z nej akýsi „slovinský“ pocit ľadovej kráľovnej, tak idem opäť na Revúcu. S ňou som si tieto dni jednoducho sadol. Ani nejak veľmi nechytám, len „bodovo“ navštevujem obľúbené jamky, kde po svalovej pamäti hádžem tak, ako mi to niekedy priniesol rybu a vychádza to na výbornú. Z jednej vyššie položenej jamy dokonca chytám rovno dva dúhaky ~45, mliečniaka a ikernačku. A konečne sa podarili aj potočáky zo samovýteru.

16-ty apríl podvečer, jamka v prielome doliny. Bez záberu. Pred odchodom k ďalšej jamke to ešte poistím streamrom hlaváča. Hádžem jig proti prúdu. Nevediem ho ideálne, v podstate ho hneď strháva hučák, ale aj tak sa o niečo zavadí. Asi konár vzpriečený vo vývare tesne pod hladinou. Ale to niečo sa pohne. A tak som sa najskôr uistil ja, že na druhom konci zdvihla ryba. A zakrátko aj pstruh zistil, že to nebol hlaváč. Ďaľšia päťdesiatka sa s tým nes*rie a uteká hneď dole prúdom. Rýchlo som si spočítal dve a dve, scéna ako muškár uteká za rybou s udicou v jednej a podberákom v druhej ruke sa málokedy končí dobre. Zaťahujem brzdu skoro na fest, prút sa ohýba do tvaru podkovy, dvojkilový dúhak sa na konci tône krúti o kamene, skáče, panáčkuje. Mušák ale drží, rovnako aj 0.22-ka monofil, a zásek sedí. Po polminútovej tancovačke mu dochádzajú sily, priťahujem ho späť do jamky a zakrátko ukladám do sieťky. Krásna ryba, plutvu ma vykrojenú do „V“ ako steelhead.

Po obede som vybehol vyššie na Skalnô a tam som zažil 16-ty apríl taký, aký píše spomienky. Zakrátko po zabrodení medzi skaly mi skočila päťdesiatka potočák, bohužiaľ sa vykrútil. Scéna sa opakovala s päťdesiatnikom dúhakom, ktorý netrafil dobre worma. Ryby chceli aktívne vedenú muchu, prezbrojil som teda na streamer s pevným hákom naviazaným na 0.22-ke monofile. Ďaľší záber z prúdnice bol od 40-ky dúhaka – krásneho mliečniaka. Ten po dvoch stratených rybách konečne skončil v mojej lapačke. A ďaľšia jamka mi vydala ďaľšieho ~40 dúhaka a zopár potočákov okolo 30. Takto to má byť. Vrchol dňa mal však ešte len prísť.