Základné ľudské právo vidieť raz do týždňa kopce a pstruhy som si uplatnil až v nedeľu. Na hodinku – dve som zabrodil v strede dediny a zakrátko objavil asi starý mlynský náhon. A v ňom okrem malých aj dvoch potočákov ~27. Jeden o mne vedel okamžite, takže som cielil na druhého. Na prvý náhod vyštartoval za muchou a… otočil sa, zaparkoval pod breh a koniec. Skúsená, už párkrát chytená ryba. Vymenil som muchu, nahodil hodný kus nad neho a nymfu nechal k rybe splaviť po dne. Potrasenie špičkou prútu v mieste, kde je breh podmytý najviac… záber. Trochu si poskákal, pokúsil sa vyvadiť muchu o kamene, ale nakoniec skončil v lapačke. Veľmi pekná ryba. Podobné pytačky sa opakovali o pár jám vyššie. Pstruh na prvý náhod s nadšením vyletel z pod brehu, otočil sa a preparkoval za kameň. Nymfe šúchanej po dne už síce neodolal, o túto rybu ma však pripravil roxorový rošt… každopádne, konečne nie iba dlaňovky, ale aj o generáciu väčšie rybky, takže som od vody odišiel spokojný.

Ďaľší deň opäť chvíľka na Stupavskom potoku, avšak na č. 1 – už poniže kopcov, pod diaľnicou. Potok tu pripomína Malinu vo vojenských lesoch. Koryto je hodne vymyté, dá sa z neho pekne nahadzovať, často aj na sucho. Len o pstruha som ani nezavadil, všetky zábery boli jalce. Asi bude pravda, čo sa hovorí – Stupavský pod diaľnicou je len o kusovkách splavených pstruhov, ryba sa tu už nevytiera.

Dve hodinky v Malých Karpatoch. Bál som sa nízkej vody, ale bolo jej tak akurát. Zatiaľ. Rybky boli pekne upratané v jamkách, rybačka ma veľmi bavila – stačilo prísť z boku alebo odzadu k jamke, pokľaknúť, nadhodiť lahučkú nymfu do prúdu a potom už len pozorne sledovať, či príde potrasenie. A ono vždy prišlo. Kým pred mesiacom som chytal (pravdepodobne kvôli rybárskemu tlaku) z troch – štyroch jamiek jednu rybku, teraz to boli aj tri – štyri rybky z jamky jedinej. Veľkosťou síce iba dlaňovky, ale aj tak ma to bavilo.