Takmer mesiac pstruhovej sezóny je preč a ja som ešte nebol v Malých Karpatoch. Takže dnes na tri hodinky Parná. Najskôr som do nej nakukol v Košolnej, ale blato na brehoch a kalná voda ma do pstruhovej nálady nedostali. Presunul som sa teda vyššie, až na samý začiatok revíru, pod nádrž. V stavidle pod ňou som mal zakrátko tri pekné ryby – pleskáča okolo 50, veľkého jalca a tretiu, ktorú som počas zdolávania ani nevidel. Všetky tri mi z pstruhovej nymfičky bez protihrotu spadli. Prezbrojil som na bielu rybu a stavidlo bičoval ešte vyše hodiny, prišiel už ale len jeden slabý záber. Tak som konečne zdvihol kotvy a šiel chytať na potok. Keď som zbadal malý karpatský potôčik – ale s hlbokými jamkami – uvedomil som si, ako ma dosiaľ rozmaznali väčšie pstruhovky ako Revúca a Pružinka. Takže na kolená, a strielať muchu popod konáre. Hneď v druhej jamke sa krátko po dopade muchy zablysol zlatý bok a výsledok vidíte na fotke. Podľa chvostovej plutvy to bol azda násaďák, ale priamo pod nádržou som v regulácií zbadal aj potočáka jednoročka, takže samovýter tu našťastie ešte funguje.

Poobede som vybehol ďaleko nad CHaP – ešte vyššie nad úsek, kde som končil minule. Z prvu som chytal od mosta po prúde a predstavil sa mi azda najpstruhovejší úsek Pružinky. Zatienený, plný pereji s veľkými balvanmi, v každom meandri krásna tôňa. Ale ani ťuk. Na brehu boli ešte mokré stopy, tak zrejme to niekto tesne predo mnou prebrodil a ja som nedokázal nič dochytať pomocou streamra a splavovanej nymfy. Určite sa ale vrátim inokedy.
Po hodinke som sa teda otočil hore prúdom a tam už opäť hrali „tú moju“. Pružinka tam bola o čosi menej divoká, dalo sa pekne hádzať aj jednu suchú cez hlavu a divoké potočáky spolupracovali. Rozmýšľal som, či v jednom z meandrov s hromadou naplaveného dreva riskovať isté uviaznutie. Zjavne som bol po dlhej dobe prvý, kto to riskol – okamžite zabral pekný potočák cez tridsať, bohužiaľ som ho musel držať kvoli prekážkam na krátko a vyskákal sa. Na záver som si bol zabehať od cesty až ponad Tŕstie. Pružinka sa hore prúdom vyvíja očakávane – je rýchlejšia, ale menšia. Poodhalené brehy naznačujú že zväčša býva vody viac. Snáď sa to pred letom ešte poriadne rozprší, aby bolo dosť vody aj v lete…

Tak ešte jedenkrát Pružinku prosím, pol na pol CHaP a „divočinu“ hore. CHaPko bolo výborne, ale nešlo to tak, ako minule. Alebo s jedlom rastie chuť? Podarilo sa mi viacero pekných rýb do štyridsať, čo by som za to dal na iných potokoch.. Naviac, pri brehoch už bolo vidieť rozplávaný plôdik lipňa. Väčšinu času som sušil, ale väčšie ryby nestúpali, takže ak som chcel z kríkov vytiahnuť nejakú štyridsiatku, musel som pod ne pustiť worma, mopku alebo streamrik. Pružinka len podčiarkuje, ako dôležitý je pre pstruha úkryt. Našiel som päťdesiatku dúhaka, ale na absolútne neprístupom mieste. Ďaľší taký bol v jednom zo splavov, aj mi poobkúskaval mopku, ale zasekol som neskoro. Dosť netradičný zážitok mi pripravil iný dúhak okolo štyridsať, zaparkovaný pod brehom. Na lávke cez Pružinku sa postupne nazbieralo až šesť obdivovateľov, ktorí sledovali, či zaberie. Po ceste prehrmela hlasná motorka. Všetci sa otočili za ňou, v tom ale dúhak zabral a okamžite po záseku vyskočil na breh. Snažil som sa ho stiahnuť späť do vody, ale nešlo to. Keď moji „followeri“ opäť obrátili pozornosť na potok, videli už mňa, ako v rýchlosti idem cez vodu podobrať rybu na brehu oproti.