Nikto nevarí obed tak rýchlo, ako chlap, ktorý dostane dovolené ísť na ryby dva dni po sebe. Večer som ešte naviazal trio veľkých suchých potočníkov a po obede (ktorý sa podával už 10:45) ma zvedavosť prinútila ísť chytať šťastie o hodný kus vyššie. Overiť si, či má táto riečka inšpirovaná rozprávkou „Hrnček, var!“ aj pokračovanie, alebo rozprávková je „iba“ tá jedna kapitola okolo CHaP-ka. V dedine ma už z auta vítali zbierajúce čopotáky a moje tri čapaté šedopieskové potočníky – ktoré si možno pstruhy mýlili s pošvatkami – išli na dračku. Zakrátko som zapriahol potočáka okolo tridsať, ale vyskákal sa. Ďaľšia pekná ryba, ktorú som za polminúty zdolávania ani nevidel, sa mi vypla v jednej z jám vyššie nad dedinou. Medzi kriakmi to bolo ale so suchou trápenie, streamer nefungoval a strielať nymfu z pod ruky ma nebavilo. Lebo to mi tiež moc nefungovalo. Tak som sa vrátil sušiť do dediny. Rozdiel oproti CHaP-ku bol viditeľný vo veľkosti rýb, ale najmä v ich správaní. V meste bola medzi „vidím ťa“ a „zdrhám“ veľká medzera, keď ma ryba už zjavne registrovala, ale zvedavosť ešte mala. Ďaleko od CHaP už platila jednoduchá rovnica „vidím ťa“ = „zdrhám“. A možno som aj na vysokom brehu nasvietený priamym slnkom pôsobil ako päsť na oko a preto sa žiadna väčšia ryba nekonala. Ale z množstva divokých potočákov som mal opäť ohromnú radosť. Naposledy ma rybačka-objavovačka takto bavila snáď až minulé leto v Slovinsku.

Poobede zasvietilo slniečko a k hladine začali stúpať aj väčšie ryby. Streamer mi odpálil dúhak okolo štyridsať. O dvadsať minút zabral znova, môj odtrhnutý streamer mu ešte trčal z papule. Na konci revíru sa mi z mosta ponúkol pohľad ako z iného storočia. Bokom pri brehu hejno jalcov, v prúdnici sa trel párik lipňov, nad nimi čakalo v rozostupoch zopár potočákov a jamu strážil dúhak štyridsaťpäť. Kvôli lipňom som nebrodil, len občas vkĺzol do vody, keď to bolo nutné. Techniky som striedal podľa chuti, najviac ma ale pri srdiečku samozrejme zahrial každý prekabátený potočák na sucho. Ku koncu som chytal na veľký čierny palmer. S presným vzorom podenky a dokonale suchou prezentáciou na hladine sa nechcelo špekulovať ani mne, ani rybám. Veľký palmer skoro vždy prevážil tušené riziko. A zároveň, lipňov nelákal vôbec. Čo dodať. Pstruhovačka ako z krásnej a nudnej rozprávky – bez zápletky, výborná od začiatku až po posledný náhod.

Celý týždeň som uvažoval, kudy kam, až som skončil v piatok na Pružinke CHaP. Krásny potok na muškárenie, veľmi podobný, ako moja obľúbená Nitrica. Opisujem revírne číslo do papierov. Ako to pôjde? Prvých 5 minút mi prinieslo hneď 5 záberov, z toho PP cez 30 mi spadol, paráda, lepšie to ani byť nemôže. Ha, veru môže. CHaPko totiž začínalo až za ďaľším cestným mostom. To som už mal chytených potočákov, jalca a dokonca aj lipňa. V každej z jamiek by som sa vedel zdržať aj dve hodiny. Nenormálne. Potok ale nebol vyslovene prerybnený násadou, dominantná bola zdravá populácia divokých potočákov, lipňov a jalcov. Vo vode sa stále niečo dialo. Pán potočák otáľa so záberom? Nevadí, s pod brehu vyletí dúhak, o ktorom som ani netušil, a uchmatne muchu váhajúcemu potočákovi rovno s pred huby. Zábery ustali? Stačí zmeniť muchu a ide sa odznova. V tej istej tôni.