Teším sa, že prší, lebo aj keby som sa netešil, aj tak by pršalo. Sprvu som mal na dažďom prifarbenej Pružinke len promile záberov, čo ostatné vychádzky. Naviac, Pružinka zahájila jarné upratovanie – zvýšená voda vyplavovala kopec odtrhnutých rias, tráv a halúzok, takže čo náhod, to čistenie muchy. Vo veľkom stavidle ma prebral z agónie loviaci dúhak šesťdesiatnik, ale mojimi muchami sa nenechal ani vyrušiť, ani vyprovokovať. Pán ryba. Streamer vedený krížom cez stavidlo mi chytil nasadeného potočáka tridsaťpäťku, ktorá poplašila domáce ryby, a ďalej na nymfu a mokrú muchu to už bola v stavidle drina. Striedavo popršiavalo a mrholilo, až sa napokon pred obedom spustil vytrvalý lejak. Do stúpajúcej vody som previazal opäť na streamer a zakrátko nato zapriahol dúhaka nad 50. Sprvu som si myslel, že som zavadil. V dôsledku váhavého – alebo presnejšie, žiadneho – záseku sa iba prevalil pod hladinou a spadol… Chytal som na „touch and go“ – náhod ľahkého streamra tesne pod breh, vystretie šnúry, dve tri potiahnutia s pod brehu smerom do prúdnice a opäť náhod. Jeden náhod som ale prestrelil – streamer skončil až na tráve. Potiahnutie, čľup do vody pod brehom… a za streamrom sa hneď objavila vlna od pekného potočáka. Vtedy mi to docvaklo – nikdy nie je tak dobre, aby nemohlo byť ešte lepšie. Previazal som na nepotopiteľného, jalcového chrobáka. Náhod na trávu, potiahnutie, čľupnutie… je tam. Krásny, medeno – zlatý potočák. Takéto čosi by som mimo dažďového ošiaľu nezažil, oplatilo sa moknúť. Pstruhy boli rozplávané z jám a zvedavo snorili pod brehmi, čo za dobroty kvapky dažďa pozrážajú do vody. Pôvodne som sa chcel na CHaP-ku zastaviť len na hodinku – dve, nakoniec som ho prešiel celé. Odchádzal som po vyše štyroch hodinách, až keď som premokol do nitky.

Poobede som sa vybral na dve hodinky pozrieť Stupavský potok. Keď sa mi ale pred nájazdom na diaľnicu otvoril výhľad na dažďové mraky, stočil som to na Malý Dunaj. Veď už minule mi Parná pripomenula, že aj s nepstruhami môže byť sranda. Takže Fenolový potôčik. Sprvu som sa trápil, podarilo sa mi pár menších rýb a spadol jeden kapor. Keď sa znova rozpršalo, vybral som sa ešte hore do húštin, s jednou suchou chytro pozrieť, či niečo nezbiera kvapkami zostrelné chrobáky. No a samozrejme zbieralo. Poslednú dobru prichádzam suchej muške na chuť viac a viac…

Takmer mesiac pstruhovej sezóny je preč a ja som ešte nebol v Malých Karpatoch. Takže dnes na tri hodinky Parná. Najskôr som do nej nakukol v Košolnej, ale blato na brehoch a kalná voda ma do pstruhovej nálady nedostali. Presunul som sa teda vyššie, až na samý začiatok revíru, pod nádrž. V stavidle pod ňou som mal zakrátko tri pekné ryby – pleskáča okolo 50, veľkého jalca a tretiu, ktorú som počas zdolávania ani nevidel. Všetky tri mi z pstruhovej nymfičky bez protihrotu spadli. Prezbrojil som na bielu rybu a stavidlo bičoval ešte vyše hodiny, prišiel už ale len jeden slabý záber. Tak som konečne zdvihol kotvy a šiel chytať na potok. Keď som zbadal malý karpatský potôčik – ale s hlbokými jamkami – uvedomil som si, ako ma dosiaľ rozmaznali väčšie pstruhovky ako Revúca a Pružinka. Takže na kolená, a strielať muchu popod konáre. Hneď v druhej jamke sa krátko po dopade muchy zablysol zlatý bok a výsledok vidíte na fotke. Podľa chvostovej plutvy to bol azda násaďák, ale priamo pod nádržou som v regulácií zbadal aj potočáka jednoročka, takže samovýter tu našťastie ešte funguje.