Rybačka ma baví, keď ma to nebaví. Keď ma začne baviť, už ma to po chvíli znova nebaví. Viem, kde by to išlo dobre, ale prvú tohtoročnú celodenku som sa rozhodol skomplikovať vychádzkou na Žitavu. Zabrodil som pár kilometrov poniže pstruhovky. Luxusná voda – podmyté brehy, hlboké tône, výborny prístup pre všetky techniky – ale za necelé tri hodinky žiadny pstruhový brnk, iba sporadické požužlanie muchy malou ploskou.
V Zlatých Moravciach to bolo iné, ale iba z polovice – síce bordel a regulované brehy, aleee… tiež bez ryby. Tak neostávalo iné, len ísť ešte nižšie. Nižšie Žitava krásne meandruje, ale už nesmrdí pstruhom. Naviac, viac rokov dozadu som tam chytil zero. To však bol február a mrzlo.
Nebudem to ďalej naťahovať, v meandroch pod kopcami za mestom to konečne žilo. Jalce tu ale neboli sprostie, chcelo to zjemniť nadväzec a v pomalej, nízkej vode si strážiť každý rýchly pohyb. Jednoducho, sušenie ako z učebnice – rybár na kolenách, rozsvišťanie šnúry tesne popod konáre, jalcové čľupnutie chrobákom o hladinu… Zachytal som si konečne do sýtosti. Teda, kým ma to bavilo…

Tak opäť trocha „exploringu“, tentoraz na Bielej vode – prítok Malého Dunaja v Bernolákove. Bez kontaktu (akože absolútne vôbec, ani vizuálne). Ryba bola ešte stiahnutá v MD, ale Biela voda sa aj tak javila plytká a zanesená. Jediné zaujímavé miesto bude neskôr na jar samotná zátuka ústia do Malého Dunaja.

Toto mi chýbalo! Jarné slniečko, neznámy kanál kúsok za dedinou, a zvedavé jalce. Kolenačkovanie po brehu, zasvišťanie šnúry, čľupnutie chrobáka… Veľká vlna, chvíľu pauza, a chrobák mizne v jalcovom krúžku.
A keď som prechytal zvedavé jalčeky pod hladinou, zabodoval squirmy worm v hlbočinách stavidla. Ako bonus, na konci vychádzky som objavil ostrieže, o tom ale už niekedy nabudúce. Od vody som ochádzal s pocitom dobrej muchovačky – konečne nie naobliekaný ako cibuľa, zábery na sucho z hladiny, a radosť z objavenia nového miesta…