Posledný týždeň som strávil doma s teplotami, keď ale konečne odzneli, hneď som vybehol na malokarpatskú pstruhovku, kvôli ktorej celé Slovensko nesmie skracovať meno Bratislave. Tí zanietení ju poznajú skôr kvôli síce zriedkavým, ale veľkým potočákom. Teda, tak tomu ešte donedávna bývalo. Bohužiaľ podobne to skonštatoval už pred dvoma rokmi aj domáci youtuber Miro (skvelé videá nielen z Malých Karpát, určite odporúčam popozerať). Potok je to síce stále krásny – krytý z hora, s podmytými brehmi a hlbokými jamami – ale kvalita a prietok vody už nie je, čo býval. Už som z Blavy nemal pocit pstruhovky, ale skôr podpstruhovej kaprovky, kde naozaj len sem – tam môže v tôni čakať splavený odrastený potočák. Za hodinu a pol chytačky sa nepodaril ani záber, žiadnu rybu som ani nevidel alebo nevyplašil, no a dlhšie som sa po chorobe predierať cez prales okolo vody nevládal. Ale ktovie, možno tam nejaký velikán stále je. Tak, ako vždy bol… Len si ho treba poctivo vychodiť.

Teším sa, že prší, lebo aj keby som sa netešil, aj tak by pršalo. Sprvu som mal na dažďom prifarbenej Pružinke len promile záberov, čo ostatné vychádzky. Naviac, Pružinka zahájila jarné upratovanie – zvýšená voda vyplavovala kopec odtrhnutých rias, tráv a halúzok, takže čo náhod, to čistenie muchy. Vo veľkom stavidle ma prebral z agónie loviaci dúhak šesťdesiatnik, ale mojimi muchami sa nenechal ani vyrušiť, ani vyprovokovať. Pán ryba. Streamer vedený krížom cez stavidlo mi chytil nasadeného potočáka tridsaťpäťku, ktorá poplašila domáce ryby, a ďalej na nymfu a mokrú muchu to už bola v stavidle drina. Striedavo popršiavalo a mrholilo, až sa napokon pred obedom spustil vytrvalý lejak. Do stúpajúcej vody som previazal opäť na streamer a zakrátko nato zapriahol dúhaka nad 50. Sprvu som si myslel, že som zavadil. V dôsledku váhavého – alebo presnejšie, žiadneho – záseku sa iba prevalil pod hladinou a spadol… Chytal som na „touch and go“ – náhod ľahkého streamra tesne pod breh, vystretie šnúry, dve tri potiahnutia s pod brehu smerom do prúdnice a opäť náhod. Jeden náhod som ale prestrelil – streamer skončil až na tráve. Potiahnutie, čľup do vody pod brehom… a za streamrom sa hneď objavila vlna od pekného potočáka. Vtedy mi to docvaklo – nikdy nie je tak dobre, aby nemohlo byť ešte lepšie. Previazal som na nepotopiteľného, jalcového chrobáka. Náhod na trávu, potiahnutie, čľupnutie… je tam. Krásny, medeno – zlatý potočák. Takéto čosi by som mimo dažďového ošiaľu nezažil, oplatilo sa moknúť. Pstruhy boli rozplávané z jám a zvedavo snorili pod brehmi, čo za dobroty kvapky dažďa pozrážajú do vody. Pôvodne som sa chcel na CHaP-ku zastaviť len na hodinku – dve, nakoniec som ho prešiel celé. Odchádzal som po vyše štyroch hodinách, až keď som premokol do nitky.