-
Cez víkend som uzavrel tohtoročnú pstruhovú sezónu naozaj výnimočnou chytačkou na sucho. Plánoval som chytať iba skoro ráno a večer za súmraku, ale ranný zber vydržal vďaka ochladeniu na jednociferné čísla a hustej hmle hádam až do jedenástej, kým krajinu rozohrialo slnko. Rybky zbierali, hoci tentokrát to boli prevažne kusy, ktoré sa dali nadvihnúť jednou rukou, kým naposledy boli potrebné ruky obe a niekedy ani to nestačilo. V sobotu som začal v Ivachnovej. Vyberať krúžkujúce ryby ma bavilo tak veľmi, až som sa ani nikam inam nedostal. Možno to je štokholmský syndróm, ale začínam už prichádzať na chuť tomu bezbrzdovému navijaku – keď je vo vode aj dvadsať metrov šnúry a ryba po záseku vyletí, naozaj je najlepšie všetko riešiť poctivou ručnou prácou, navijak mať nastavený takmer bez odporu a použiť ho len na pozbieranie šnúry z pod nôh. Čo ma azda potešilo ešte viac, než zábery z hladiny, boli dve ryby, ktoré som zapriahol a síce nezdolal na vzor muchy, ktorý som vymyslel zo zúfalstva pred pár týždňami práve na bešeňovskom Váhu, keď bolo teplo a jednoducho to nešlo. Rovnako dobre fungoval aj teraz, po ochladení. Bohužiaľ som mal v krabičke posledný kus (nestihol mi prísť materiál na doviazanie), ktorý si užil možno ani nie desať náhodov, kým som s ním dodekoroval smrek za mnou – aj tak stihol priniesť dva zábery. No a na skúšku správnosti budem musieť počkať viac ako pol roka. Nevadí, pstruhovému Váhu som sa tento rok príliš nevenoval, som rád, že som to stihol dohnať aspoň takto v závere. Do fotiek dávam výber dúhakov s pod mosta, v sobotu ráno sa mi nepodarilo „match the hatch“, ale zrejme som k tomu nemal ďaleko – takýchto rýb akurát do ruky som chytil hádam do dvadsať.















