Krátke repete na Domanižanke. Od poslednej návštevy sa mi pod chvíľou spontánne v hlave prehrávali pohľady na pekné ryby, ktoré som naposledy zahliadol v splavoch, tak som sa jednoducho musel čím skôr vrátiť, hoci len na chvíľku. Splavy ale boli dnes statočne obliehané rybármi a velikáni sa neukazovali, len sem – tam väčšie dúhaky cez tridsaťpäť. Tak som sa šiel poprechádzať so suchou muškou. Keďže to išlo pekne, veril som systému, že to šťastie sa unaví a lapím aj takto pomimo top jám peknú rybu. Zabral mi ale len jediný krajší potočák ~35, po záseku sa rozbehol oproti mne, nestíhal som zbierať šnúru a samozrejme sa vyklepal. Väčšie ryby sú tu inak mimoriadne pozorné voči akémukoľvek pohybu na brehu a tiež šnúroplaché, treba na ne pekne z diaľky, aby nič netušili. Tak to ale mám rád. Poviažem niečo a snáď do tretice príde konečne aj ozaj pekná ryba – skoro sa až hanbím, že na takto dobrej vode chytám samé menšie.

Keďže moja posledná upršaná vychádzka na Pružinku ma týždeň odstavila od rýb, zahral som sa trochu na urazeného a vybehol na chvíľu opáčiť Domanižanku vedľa, do Považskej. Po chorobe mi nevadilo ani stále zakázané brodenie 🙈, aj keď prísť o rybu (a následne aj o muchu) len preto, že sa do niečoho zavadí tesne pod brehom, to zamrzí. Ale čo je dôležítejšie, ani na tomto CHaP-ku nie je o adrenalín núdza. V niektorých splavoch sa preháňali krásne ryby. Tie najväčšie mali skôr rybožravú náladu, ale streamrom som sa im tentokrát netrafil do vkusu, tak som zakrátko prezbrojil na suchú muchu a zachytal si ozaj pekne – s dôrazom na *pekne*, lebo žiadneho z miestnych velikánov som nezdolal. Vyše polhodinu som skúšal presvedčiť ozaj pekného potočáka, zaparkovaného pod stromom, ten už ale zjavne videl všetko. Viackrát vystúpal, ale nezabral. Počas jeho obliehania som ale povedľa chytil viacero dvadsaťsedmičiek. V ďaľšom zo splavov som na dne pri kraji objavil zaparkovaného dúhaka, ktorému som tipoval tak štyridsať. Bol zvedavý, ale opatrný. Nakoniec po niekoľkých vystriedaných muchách vzal mop fly nehybne položenú na dne. Po záseku – keby mal ruky, tak by nimi do široka rozhodil, a keby vedel hovoriť, tak by kričal – zasa ma chytili, ja som to vedel! Ale jeho veľkosť som v hlbokej vode poriadne nafúkol, mal „iba“ okolo tridsať. Kratšiu vychádzku zakončila pekný potočák pod štyridsať (tento už naozaj), ktorý zobral záťažovku, ale zdolávačku skomplikoval dvojročko, ktorý mu prišiel na pomoc a začať ťahať za prívesnú muchu. Samozrejme, že som nakoniec zdolal iba menšieho pomocníka…