Ešte mi ani broďáky nestihli uschnúť a už som sa ocitol bezmála tisíc kilometrov od Vltavy. Na pravej východniarskej svadbe. Ráno šem še zobudzil sice riadne nachcipany, ale už ňe pijany, ta šem mohol sadnuc do motora a isc na ryby. Na Ondavu pod Domašu. Krátky lipňový revír s dolnou mierou potočáka 40 cm. Ta co vam povim, šumna voda. Do široka rozliata rieka s barsveľo prudzikami, ostrovkami, zatienenými brehmi, a samozrejme jamami. Ale od večera diždalo, a nebolo tomu inak ani ráno. Aktivite rýb to zdá sa neprospelo. Začal som kúsok pod priehradou a postupne sa prechytal až k výpustu. Tam som lapil calu hromadu ostrižoch. Najskôr menšie, potom aj väčšie okolo 25 cm, ktoré som nefotil, lebo ta hutorim sebe, že budzu išče vekše… no ale neboli. Tak som sa vybral po prúde, najskôr so squirmákom hľadať pstruhy či lipne v prúdniciach, až neskôr som rezignoval a prezbrojil na mokrú a išol chytac jalce. Malých hromada, ale vekších nebolo. Jeden okolo tridsať sa mi vypol, ostatné mali stova cez dvadsať. Po necelých troch hodinách mi ale zavolala rozrušená polovička, že sa ju pokúšajú vysťahovať z hotela, hoci ubytko som zaplatil o deň dlhšie práve kvôli rybám. No a po vyriešení situácie som sa už nevrátil a radšej uprednostil trochu dospať tu dzivu svadbu. Ondava je ale naozaj krásna rieka, určite by si zaslúžila oveľa viac mojej pozornosti. Škoda, že som sa tento rok na východ nedostal ešte cez pstruhovú sezónu…

Vltava 27. Posledný pstruhový úsek tejto ikonickej českej rieky, vraj s prehriatou vodou, vytekajúcou vrchným prepadom z nádrže Lipno. Vltava je krásna, šumavské rašeliniská jej vodu zbarvujú do hneda. Pena na hladine nie je následkom znečistenia, ale naopak – je to znak mimoriadnej kvalitnej, mäkkej a kyslej vody, vyvierajúcej zo zemín, v ktorých tlejú rastliny. Dno hrá všetkými farbami, miestami až do sýto oranžova. Charatkerom pripomína najviac azda náš Hron. Chytal som niečo vyše troch hodín, pričom do vody som vkĺzol až pred obedom. Prvé zoznámenie s Vltavou sa udialo v kempe neďaleko Zátone. Najskôr dlho nič, až keď som z hlúpych múch prezbrojil na drobné nymfy, prišli zábery od jalčekov a ostriežov. Žeby to tu naozaj mali pstruhy zrátané? Veru nie, pekný dúhak ma presvedčil o opaku. No aj tak som sa presunul vyššie k začiatku revíru. V hlbokých meandroch pod Rožmberkom má Vltava razom iný charakter – kým nižšie v kempe som ju prebrodil, kde sa mi zachcelo, tu to neprichádzalo do úvahy. Rýchle prúdnice striedali hlboké jamy a chytačku spestrovali obrovské balvany porozhadzované kde – tu po rieke. Netrvalo veľmi dlho, keď s pod brehu prišiel záber a pod hladinou sa mihol bok šumavského potočáka. Potom nasledovali ďaľšie dva na streamer rýchlo ťahaný po prúde, a jedna z hlbokých tôní mi vydala pekného ostrieža. K rybám som sa vrátil na hodinku ešte večer, pod Zátoňou, kde som ostatné dni videl chytať viacerých muškárov. Vltava tu tečie nezaujímavá. Ťažná voda, ktorá je miestami nad kolená, inokedy len čosi povyše členkov. Teda nezaujímava, až kým moja silueta na brehu nevyplašila pstruha s istotou cez pol metra. Úsek som potom dôkladne prelovil muchami, ktoré mi chytali nižšie, až mi došiel čas. No, aspoň takéto zamávanie plutvou kapitálnej ryby na rozlúčku je naozaj dobrý dôvod, vrátiť sa sem ešte raz…

Český Krumlov je podľa umelej inteligencie a aj mojej neumelej polovičky najkrajšie české mesto. Nemenej dôležité je, že ním tečie Vltava. Po dvoch dňoch pozerania sa na jej vodu a niekoľkých českých pivách mi prišlo ako úplne racionálny nápad vybaviť si na mestskom úrade český rybářský lístek a následné sa pustiť do zháňania hosťovačky. Veď musím zabrodiť, keď už som tu, hoci len na pár hodín. Pani na úrade bola veľmi milá, tiež doma chová muškára, a tak som odišiel s desaťročným lístkom miesto mesačného. Veď nech máme dobrý dôvod vrátiť sa do Jížnych Čech opäť.

Cez víkend som uzavrel tohtoročnú pstruhovú sezónu naozaj výnimočnou chytačkou na sucho. Plánoval som chytať iba skoro ráno a večer za súmraku, ale ranný zber vydržal vďaka ochladeniu na jednociferné čísla a hustej hmle hádam až do jedenástej, kým krajinu rozohrialo slnko. Rybky zbierali, hoci tentokrát to boli prevažne kusy, ktoré sa dali nadvihnúť jednou rukou, kým naposledy boli potrebné ruky obe a niekedy ani to nestačilo. V sobotu som začal v Ivachnovej. Vyberať krúžkujúce ryby ma bavilo tak veľmi, až som sa ani nikam inam nedostal. Možno to je štokholmský syndróm, ale začínam už prichádzať na chuť tomu bezbrzdovému navijaku – keď je vo vode aj dvadsať metrov šnúry a ryba po záseku vyletí, naozaj je najlepšie všetko riešiť poctivou ručnou prácou, navijak mať nastavený takmer bez odporu a použiť ho len na pozbieranie šnúry z pod nôh. Čo ma azda potešilo ešte viac, než zábery z hladiny, boli dve ryby, ktoré som zapriahol a síce nezdolal na vzor muchy, ktorý som vymyslel zo zúfalstva pred pár týždňami práve na bešeňovskom Váhu, keď bolo teplo a jednoducho to nešlo. Rovnako dobre fungoval aj teraz, po ochladení. Bohužiaľ som mal v krabičke posledný kus (nestihol mi prísť materiál na doviazanie), ktorý si užil možno ani nie desať náhodov, kým som s ním dodekoroval smrek za mnou – aj tak stihol priniesť dva zábery. No a na skúšku správnosti budem musieť počkať viac ako pol roka. Nevadí, pstruhovému Váhu som sa tento rok príliš nevenoval, som rád, že som to stihol dohnať aspoň takto v závere. Do fotiek dávam výber dúhakov s pod mosta, v sobotu ráno sa mi nepodarilo „match the hatch“, ale zrejme som k tomu nemal ďaleko – takýchto rýb akurát do ruky som chytil hádam do dvadsať.

Deň na Váhu sme si skrátili aj výletom na vždy dobré Čutkovo. V pondelok ráno začal vytrvalý lejak, tak sme to už na obed, trochu predčasne, zabalili. Ale nemohol som sa nerozlúčiť ešte s Revúcou. Za rýchlych 20 minút som pozrel jednu obľúbenú jamku, ktorá by mi robila výčitky, keby sa pri nej nezastavím, ale počas sprchy z hora mi vydala len jedného krajšieho potočáka pod tridsať.

Ráno múdrejšie večera? V prípade rýb to platí určite, za súmraku brali ochotnejšie. Za svitania už boli vyberavé, ale aspoň teda zbierali. Ďaľší deň som navaril podľa receptu z toho predošlého. Z prvého hrnca šli rôzne bizarnosti, ako sú veľké jalcovky, z toho druhého zas utopence a rodence podeniek. Ráno do ôsmej a večer od siedmej to išlo, no a cez deň to bolo len krátenie si času experimentovaním. Ryba nežrala a za muchou sa nepohla viac ako o pol metra. Večer som ale uzavrel deň so skóre 3:2 pre mňa, čo je vlastne tesná výhra, ale aj tak mi akosi včerajší deň s väčším počtom rýb a zábermi chutil viacej. Žeby som zas ešte čosi poviazal? Do konca sezóny je to ešte vyše týždňa…

Čas odviedol svoju robotu – vymazal z hlavy debakel z utorka a cez víkend som mohol ísť plný optimizmu vyskúšať zas raz Váh. Hádzať tam zas a znova tie isté muchy, akurát, keďže som mal teraz na chytačku dva dni za sebou, tak azda rozvážnejšie, bez zhonu, a hlavne – skúsiť chytať aj počas ranného a večerného rojenia. No kým minule som bol zdeptaný z chytenej nuly, teraz to bolo zdeptanie azda ešte horšie. Už pred obedom to bolo na veľké ryby 0:6. Utrhnutá 60-tka na mokrú, krátko nato ďaľšie tri nezaseknuté zábery, až som konečne zapriahol štyridsaťpäťku, ktorá sa ale znenazdajky rozbehla smerom ku mne, nestihol som pozbierať šnúru a vypla sa. Potom ďaľšia vypnutá päťdesiatka, ktorá počas zdolávania nazbierala rastliny a tak ju nebolo možné šoférovať… Celé poobedie sa už nič neudialo, až prišiel večer, a v Ivachnovej sa začalo rojenie. Za takmer úplnej tmy sa utopená mokrá jalcovka unášaná prúdom trikrát zastavila. No a od vody som – síce na poslednú chvíľu – odchádzal vo výbornej nálade.

Môj optimizmus, že na ružomberskom pstruhovom Váhu mi to opäť začína trochu chytať, nadobudnutý z posledných trochu lepších vychádzok, je preč. Dnes som bol vo vode (a okolo vody) od 9.30 do 15.00 a od úplnej tragédie ma zachránilo pár drobných dúhakov a potočákov. Išla vysoká (67 cm) a teplá (18.6°C) voda, za celý čas som videl zazbierať iba dve väčšie ryby. Prevažne som nymfoval, čo tu počas slabej aktivity rýb nebýva dobrá voľba, pred chytačkou som ale stihol doviazať overené vzory aj zopár noviniek a tak som dúfal, že niečo vyhádžem. Nefungovali tradičné nymfy, ani wormy, patentky, pijavice, mopky (tie mi posledné vychádzky chytili pár rýb, a přitom taková blbost, co), a ani mokré muchy. Asi som mal vsadiť na streamer alebo veľké suché (muchy, nie šampanské). Po kapitulácii v Bešeňke som sa ešte na hodinku zastavil na Jambore, tam to, naopak, na necelých 10 minút začalo zbierať, ale tie ryby… z troch záberov som prvé dva nestihol zaseknúť, tretí sadol, ale dúhak sa rozbehol von z peny, teda smerom ku mne, a vypol sa. V lapačke tak skončil iba jeden jalček okolo 40. No, aj takéto dni sú. Takže opäť príprava doma za zveráčikom a čím skôr naspäť k vode.

Tak po dlhšej dobe tradičná nedeľná vychádzka na MD cestou do Kauflandu. Ochladenie pôsobí aj na dolniacke ryby zázračne – kým cez leto to tu bolo offline, teraz sa už prebrali k životu. Mal som problém nájsť niečo, čo by malo vhodnú veľkosť pre môj mušák. Zdolávanie jedného z jalcov prilákalo sumca ~180 cm (viď. video), našťastie som jalca včas zachránil a sumcovi sa tak vyhol. Už „menej“ šťastia som mal s cca 6 kg kaprom. Dopadlo to podľa očakávaní. Ale podarilo sa mi zdolať zopár nosáľov a jalčekov. Ozaj budem musieť dokúpiť nejaký kratší jednoručák aspoň o aftme #8, nech mám aj na takéto rybiská šancu. Ten sumec by dnes veľký streamer určite ochotne zobral…

Na brehu sme sa trochu zarozprávali, až mi muchu splavilo pár metrov popod prevísajúce konáre. Rýchlo ju potiahnem, no miesto toho, aby mi vyskočila späť do ruky, na hladine sa spraví veľká vlna a pichnutá ryba vystrelí ako torpédo. Jediné šťastie, že v ruke držím naškrečkovaných pár metrov voľnej šnúry. Stíham si len voľnou rukou zapnúť zips na vrecku broďákov, v ktorom mám mobil, a skáčem do vody. Nuž, pri zábere veľkého pstruha platia podobné pravidlá ako pri stretnutí s medveďom – čo treba robiť, keď zaberie naozaj veľky pstruh? Nič, všetko podstatné urobí ryba za vás… Predieram sa s prútom pomedzi konáre, cestu za pstruhom mi ukazuje napnutá šnúra. Ten ťahá ďalej, už je o dvadsať metrov nižšie v ďaľších kriakoch. V nich ale na pár cenných sekúnd zaľahne. Keď sa k nemu dotackám bližšie, splaší sa a konečne vyrazí smerom na voľnú vodu. Šnúru vymotám aj z druhých konárov a na breh len zakričím – už ho venčím, už je dobre. Teda, to som si naozaj v tej chvíli myslel. Nasleduje zdolávačka v štýle „každý chvíľku ťahá pílku“ – raz mám šnúru von skoro až na backing, inokedy ryba zaľahne do jamy a zahlási „ruším, končím, nesleduju tě“. Postupne sme spolu zišli dolu prúdom hádam aj sto metrov a šli by sme ďalej až do dnes, keby sa mi pstruha nepodarilo predbehnúť, podbrodiť a teda prinútiť ťahať zas hore. Tým rýchlo stratil posledné sily a po skoro desiatich minútach na prvý pokus skončil v podberáku. No, podobne akčnú zdolávačku naháňačku som zažil naposledy na Revúcej. Krásna ryba, keďže sme toho mali dosť obaja, ani som ho nemeral, len rýchlo zapózoval pre pár fotiek, rozplával ho a pustil naspäť.