Čutkovo som nemohol vynechať. Hrádza bola obsadená nielen rybármi, ale najmä turistami, tak som sa motal okolo nádrže a zachytal si pekne. Na slnečnej strane boli rybky opatrnejšie, muchu len ochutnávali a zábery som premenil zväčša len vtedy, keď som ho priamo videl. Pod stromami v tieni to bralo presvedčivejšie, stačilo vyčarovať dlhý roll cast a pri pomalom sťahovaní počkať na drcnutie do šnúry alebo až jazdu. Podaril sa mi zachytať taký čutkovský nadpriemer, ale žiadna ryba nebola cez 40. Azda aj preto, že veľa z tých najväčších bolo stiahnutých pod hrádzou, kvôli nahádzanému chlebu.

Pstruhová sezóna sa pomaly blíži ku koncu a ja som zavítal len tretíkrát tohto roku na Liptov. Úvodné mesiace som sa motal kade tade nižšie po Považí, no a väčšinu júla a augusta som sa pstruhovkám vyhýbal kvôli vysokým teplotám a nedostatku vody. No ale ochladilo sa, začali púšťať trochu vyšší Váh, tak som už neodolal a vybehol najskôr v sobotu ráno do Ivachnovej. Väčšia ryba sa mi ale do 11-tej nepodarila, chytil som len zopár dúhakov okolo 35, tak ako minule, a k tomu hromadu malých rybiek zo samovýteru v rozmedzí 10 až 23 cm, prevažne dúhakov, ale aj pár potočákov. Akoby sa Váh snažil kompenzovať Revúcu, ktorá má teraz voľno.

Tak zasa som sa dostal na ryby len v sobotu ráno cestou do obchodu. Slovnaft kanál – až po okraj naplnený vodou na chladenie – zjavne baví nielen mňa, ale aj ryby. Zrazu tu má chytačka doslova nový rozmer – vo väčšej vode nestačí nájsť rybu len na x-ovej osi, treba trafiť aj správnu hĺbku na osi y-ovej. Celkom hore pod nápustným objektom som hneď dostal záber a 3 – 4 minúty zdolával boleňa cez sedemdesiat. Takúto rybu som tam nečakal, mal som iba lahučký navijak bez brzdy a 0.16-ku monofil. Bohužiaľ, pri podoberaní sa zmohol ešte jednu rýchlu otočku a keďže som mal v jednej ruke už podberák a druhou som pridŕžal prút so šnúrou, nestihol som povoliť a urval sa. Potom zabral ešte jeden menší, ale zásek nesadol. K vode som sa vrátil na hodinku znova večer, ako sa zatiahlo a ochladilo. Po boleňoch už nebolo ani stopy, našiel som ale pekného jalca. Dvakrát vybehol za streamrom, ale nevzal. Až keď som miesto podišiel a hodil mu to tam po prúde, zabral. V rýchlej vode to bola opäť zaujímavá zdolávačka, najmä keď sa veľký jalec v prúde jednoducho položil na hladinu a zahlásil „hotovo“. Našťastie to ale už dopadlo dobre.

Dnes som opäť na hodinku – dve vybehol pod Binderák. Takúto premávku som tam ešte nezažil. Niekoľko rybárov a možno až do stovky vodákov. Pod kaskádami sa hneď z rána na vodu spúšťalo viacero skupín, dovedna desiatky kajakov, raftov a člnov. Viaceré krátko po spustení na vodu uviazli na plytčine – jeden veľký motorový čln si to plnou parou namieril do stredu Dunaja, no a ten má práve tam len desiatky centimetrov, a teda uviazol. Vyslobodzovanie trvalo vyše hodiny. Kto chcel zas z vody von, musel čakať, až sa na „rampe“ úvoľní miesto. No proste, podívaná. Chytať v tomto zmätku nedávalo zmysel, tak som prelovil kaskády, vlastne tak, ako som aj plánoval v príspevku nižšie. Priamo v hučáku to bolo bez kontaktu, v prúdoch zatienených porastom pri brehu sa podarilo pár malých jalcov, ale nič väčšie – hoci jednu tridsaťpäťku som videl zazbierať, nevzala nič – ani squirmáka, ani dunajského bubáka, ani streamre, a na sucho sa v spenenej vode pod jeľšami chytať nedalo. V jednej z jám som vyrušil úzku a tmavú, až čiernu rybu okolo päťdesiat, ktorá sa nonšalantne zdvihla a odišla pomedzi kamene dolu prúdom. Azda mieň, alebo malý sumec?

Dnes ráno som vybehol opäť na Dunaj, pod ihlany. Aj keď ráno je relatívny pojem, keďže som pri vode stretol aj Ivana a ten tam bol na kajaku už od šiestej 🙈 Na otvorenej vode som nemal ani záber, ani aktivitu rýb nebolo vidieť, iba čo občas zakoníkovala podustva. Pri brehu, v tieni stromov, mi ale za muchou vybehol veľký ostriež. No a ako som sa otočil vode chrbtom, smerom k brehu, tak sa to rozbehlo. Poniže ihlanov som začal vyberať celkom pekné jalce. Najskôr na nymfu, neskôr zopár vybehlo aj na suchú, hoci nezbierali. Boli to pekné zdolávačky, v hlbokej vode medzi kameňmi ťahali naozaj slušne a niektoré boli vyfarbené tak do zlatista, až som naozaj čakal, že podoberiem dunajského potočáka. Veď kde inde by boli, ako v rýchlej, okysličenej vode? Žiadne takéto prekvapenie sa ale neudialo. Pred desiatou zábery ustali, tak som sa presunul na chvíľu ešte pod Binderák. V teple ma to tam ale nebavilo, pod prahom ryba nešla a na lozenie v kaskádach som dnes nemal náladu. Aj keď práve v rýchlej vode, povedľa zatieneného brehu, by to tam mohlo byť v tomto teple zaujímavé. Tak zas nabudúce.

Fenolový potôčik hore je jedným z mála tokov na celom západe, ktorý teraz nemá o vodu núdzu – skôr naopak, keďže potreba chladiť Slovnaft v štyridsaťstupňových horúčavach je ešte väčšia, aj vody z Dunaja je odrazenej oveľa viac. Kanál je naplnený miestami skoro až po okraj, bežne má trikrát menší prietok. K vode som sa dostal až po 9-tej a jalce už boli po raňajkách. Kým ma vyhnalo preč slnko, podarilo sa pár menších jalcov na sucho – z úseku, na ktorý ešte dopadali tiene stromov. Cestou k autu som ale objavil aj tri pekné štyridsaťpäťky, v rýchlej vode na priamom slnku, ale za suchou nevystúpali a nymfy sa zľakli. Z jedného trsu tráv stúpal celkom výdatný kúdol kalu, možno tam hrabal kapor alebo mrena. Ak sa mi niektorý deň podarí privstať, stálo by to za návštevu skôr ráno a streamrom vyskúšať, či nezvyčajne veľká voda neskrýva nejaké prekvapenie.

Aj v nedeľu som si našiel nejaký čas na chytačku, a stál som pred dilemou. Pokus č. 2 na pstruhovom Bakomiho tajchu, alebo skúsiť istejšie šťastie na niektorej z nepstruhových nádrží? Zvíťazila chuť spoznať ďaľšie revíry s možnosťou chytiť nejakú väčšiu rybu. Opáčil som viacero tajchov – Vindšachtu (CHaP), známy Klinger… no, nebola to úplne jednoduchá chytačka. Chýbala mi moja päťka s potápavou šnúrou, ale nejaké ryby sa nakoniec podarili. Atmosféra na tajchoch je parádna, je to taký lov na trpezlivosť. Nahodiť do hlbokej, tyrkysovej vody a vyčkať, až mucha vyklesá. No a potom po malých osmičkách poťahovať a čakať, až sa šnúra rozbehne… Alebo sa prechádzať okolo vody a očami hľadať v tieni zaparkované jalce a azda aj veľké dúhaky, keďže tie sem – tam do kaprových tajchov nasádzajú tiež. Brehy sú upravené, takže nahadzovať sa dá takmer všade bez problémov, no a ryby najradšej stoja práve na zlome brehu a hlbokej vody, takže ani netreba hádzať do ďaleka.

Na víkend som sa ocitol neďaleko Banskej Štiavnice. Keďže potoky v Štiavnických vrchoch sú úplne vyštavené, svoje víkendové 2 – 3 hodinky pri vode som nasmeroval na tajchy. No a ako inak som mohol začať, než na široko – ďaleko jedinej nádrži s prívlastkom „pstruhová“. K vode som prišiel krátko pred pravým poludním, teplota bola ale celkom znesiteľná, okolo 25°C. Svoje náhody som najskôr zacielil na zatienený breh povedľa hrádze, potom na zátoku, ktorú by zásoboval prítok, keby… no, pritekal. Až ako poslednú som prechytal aj vodu pod hrádzou, údajne až so 14 metrovou hĺbkou, takže sloveso „prechytal“ berte z rezervou. Na pstruha som však nenarazil, len na početné hejná červeničiek, húfik 5 – 6 karáskov a potiahol som ešte jedného ostrieža, ktorý mi ale pri brehu padol, takže bez fotky. Zrejme to tu je najskôr o odrastenej násade PD, no a tá ma potravy v podobe bielej ryby habadej, takže nemá veľkú motiváciu vyplávať z chladných hlbín nádrže k brehom. Možno som spravil chybu, keď som sa viac nepovenoval hlbočine na zatienenej strane tajchu, v ktorej som zbadal jediné väčšie ryby, spomínané karásky. Možno práve tieto miesta boli najchladnejšie, a niekde pri dne boli zaparkované aj pstruhy…

Skutočná láska je, ísť na Dunaj, aj keď je pstruhová a lipňová sezóna v plnom prúde. Pod Binderákom som nebol niekoľko rokov, tak ma zaujímalo, ako to tu ide teraz, a ako zachytám, o niekoľko rokov skúseností bohatší. Bude to ľahšie, ako si pamätám, alebo, naopak, vyšiel som z cviku a Dunaj ma vysmeje? Navyše mám rozpísané nejaké povedačky z Dunaja, tak čo je lepšie, než si všetky zážitky v pamäti obnoviť takto priamo, vo vode. Rybárov bolo dnes nezvyčajne veľa, pod kaskádami bolo viacero člnov a ďaľší chytali aj z brehu. Všetko prívlačiari, no a keďže som cielil na bielu rybu, neboli mi konkurenciou. A biela ryba bola našťastie natlačená aj na dostrel, pri brehoch. K vode som prišiel niečo po deviatej a hneď po príchode som zbadal prevaliť sa pod hladinou dve obrovské podustvy, vysoko cez päťdesiat. Dve o niečo menšie som vytiahol a potom som sa vybral do prúdov pod prah hľadať jalce tmavé a plotice lesklé, no už bez úspechu. Ako sa čas blížil k obedu a slnko začalo piecť, aktivita bielej ryby ustala, búchali už len bolene. Ale na Dunaj sa určite čoskoro vrátim, minimálne kým budú teplá a suchá pokračovať.

Poobede ma ranná slabota na Váhu začala akosi škrieť. Tak som vybehol ešte raz, nižšie, na moju obľúbenú jamu v Ivachnovej. Keď sa už smie zabrodiť. Za skoro dve hodiny som vyskúšal všetko – pod hladinou, na hladine, po dne. A nič. Na vode boli ďaľší štyria rybári s rovnakou nulou na konte. Priateľka mi už píše, tak jej idem odpísať, že čo chvíľa pôjdem, ale najskôr to hodím ďaleko proti prúdu, až pod breh naproti. Nech muchy neležia ladom pri nohách, kým ťukám. V polke správy cítim, ako čosi zaťahalo za šnúru, asi znova odtrhnuté riasy. Tak len myknem prútom, nech z nich vytiahnem muchy, dám ho naspäť pod pazuchu, a píšem ďalej. A v tom mi ho ryba skoro vytrhne. Dúhak štyridsiatka. Ďaľší náhod idem podľa rovnakého postupu – šupnem to ani nie meter pod breh naproti, nechám ľahké nymfičky strhnúť rýchlym prúdom spolu so šnúrou až na dno, dobrých dvadsať metrov, a potom nasleduje pomalé stúpanie. Opäť ryba. A za ňou ďaľšia. Zrazu akoby nebolo nič jednoduchšieho, než chytať rybou za rybou na Váhu. Keďže mám vonku aj cez 25 metrov šnúry, častokrát vidím najskôr vyskočiť z vody nasratého dúhaka, ktorý sa sám zasekol o previs, a až potom cítim záber. Zostal som ešte trištvrťe hodinku a končil s dvanástimi rybami na konte. Síce všetko pstruhy od 27 po zhruba 40, ale aj tak mi to spravilo mimoriadne dobrú náladu. Kolega z Česka sa ma pýta, čože som to spravil, že to zrazu tak ide. Tak mu prerozprávam celý postup, aj muchu ukážem. S tým, že číslo na ženu mu nedám, tam si už musí poradiť sám.