Čas na rybách plynie inak. Dnes som po robote vybehol pozrieť po zimnej „uzávere“ Fenolový potôčik. Ešte priamo v Malom Dunaji som pri brehu objavil životného ostrieža, krásnu rybu s istotou cez 40 cm. Vystriedal som pár múch, nakoniec ho prehovoril k záberu, a spadol mi pri nohách nad podberákom. Pozriem na mobil a zrazu je o hodinu viac. Priamo v ústí to žilo, vo vode boli aj uložené smrekové konáre, asi hniezda zubáčov. Na jednom z nich trónil sumec. V okolí hniezd som nechytal, podaril sa mi ešte priamo v MD jeden krajší ostriež a zubáčik. Pozriem znova na mobil, pomaly už je večer a ja som ešte nenahodil do potôčika. Ten bol ako vždy plný rýb od výmyslu sveta – najmä jalcov, karasov, pleskáčov. Zameral som sa na karáskov, pár z nich sa mi ešte podarilo pred odchodom na rýchlo chytiť. Už to pri vode konečne začína pripomínať jar.

Tak zasa jednociferné teploty a k tomu ešte vietor v nárazoch cez 70 km/h. Ivčo to zhrnul dobre – ešte nás koncom marca čaká pár februárových dní. Na mape som objavil krátky, ale zaujímavý úsek Dudváhu, medzi ústim Blavy a Váhom, kde by mohlo byť bezvetrie. A aj bolo, ale rýb nebolo. Vo vode som vydržal niečo málo cez hodinu, nemalo to tam teraz význam. Predpokladám, že všetka ryba je ešte zalezená vo Váhu. A tiež predpokladám, že za teplejšieho počasia bude v tomto malebnom mini údolí jalcovačka ako z rozprávky. Určite sa vrátim.

Mojich vychádzok na Nitricu v jednej šnúre za sebou bude čoskoro viac ako dosiaľ natočených dielov Rýchlo a zbesilo. Takže preskočím bláboly o tom, ako to ráno opäť nešlo a pohlo sa to až k obedu, a pôjdem rovno k veci. Asi tretia zákruta nad ústím, a konečne objavujem sporadicky zbierajúce ryby kúsok hore prúdom nado mnou, tesne pod náprotivným brehom. Učebnicová situácia, už len nič nepokaziť. Opatrne striedam viacero suchých vzorov pakošov, každého odprezentujem len 3 – 4 krát. Postupne zmenšujem veľkosť aj okrídlenie, farbu postupne z čiernej do tmavošedej. Po x-tom odmietnutí prichádza konečne opatrný prvý záber. Jalec. Mením muchu za čerstvú a suchú z krabičky, a po pár náhodoch prichádza ďaľší a potom behom chvíľky ešte jeden. Konečne som na Nitrici zažil pocit zadosťučinenia zo správneho „match the hatch“. Tieto jalce nedávajú nič zadarmo, voči tradičnej jadrovej jalcovej triáde red tag – chrobák – squirmy sú úplne imúnne. Teda aspoň teraz, z jari, keď prírodná ponuka nie je taká pestrá. Nebola by to ale Nitrica, keby mi opäť nenaznačila, že toto nie je všetko. Asi 10 metrov povyše hejna ostrelovaných jalcov zazbieral dosť divoko – na dvakrát – veľmi pekný pstruh, zrejme tentokrát dúhak. Potom ešte nervózne pokrúžil pod hladinou od brehu k brehu a kamsi sa zašil. Ďaľšiu polhodinu som skúšal kadečo, od vody sa mi opäť odchádzalo ťažko. Nabudúce to už ale vážne chce zmenu. Alebo budem celý týždeň myslieť na krúžiaceho dúhaka a skončím znova na Nitrici…

Ani do tretice, nemám dosť Nitrice. Vyzbrojil som sa pár novými muchami, ktorých spoločný menovateľ bol pieskovožltá farba. Lebo také je aj dno. Fúkal silný nárazový vietor, ale voda už klesla a tiekla dokonale čistá. A rýchla. Od deviatej rána som sa prvú hodinu a pol venoval stádu jalcov od 35 do 50 cm v ústiu do Nitry, ryby ale boli ráno, rovnako ako minule, úplne apatické. Striedal som všetko možné, ale prvá ryba – spadnutý potočák – sa podarila až niekoľko sto metrov nad ústim, v klasickom podmletom brehu, prikrytom trávou. Následne som narazil na hejno ostriežov, deň spestril aj boleník. Stále som ale myslel na jalce, reku, možno už dostali chuť. Naozaj, okolo obeda už boli viac rozplávané, a sporadicky zbierali čosi tesne pod hladinou – asi rodence. Lov na stúpajúceho rodenca pod hladinou je moja parketa a v muškovnici ich mám desiatky, ale nepodaril sa mi ani jediný záber. Samozrejme som okrem rodencov vyskúšal aj všemožné jalcové klasiky – čľupkajúce chrobáky, red tag na sucho aj na mokro, squirmyho, mopy, patentky, nymfy od výmyslu sveta… V lete, keď je menu pestrejšie, by sa určite nechali na niečo z toho prehovoriť. Hold dnes ale nemali veľmi náladu, a ak už aj, opäť som netrafil…

Takže za dnes dve veci. Moje muchy na Ponitrí vôbec nefungujú. Ale napriek tomu sa udialo hneď dvojité prvenstvo – prvá ryba na nový prútik, a zároveň prvý zdolaný potočak z Nitrice. Ten mi bol doslova darovaný. Hneď z rána, po príchode k vode, som ho zbadal zazbierať na mieste, ktoré by som inak ani nechytal. Zazbieral iba raz. Z mojich suchých ani mokrých múch si nevybral, nakoniec som ho po dobrých 10 minútach vyhádzal na tungsten. Krátko po záseku som si už myslel, že rovnako, ako potočák minule, vplával do rastlín, tak som vbehol za ním do vody, rýchlo ho podobrať, kým sa vypne. Našťastie v rastlinách nebol, to len v rýchlej vode mal sily za troch, a držal na dne ako pribitý. Krásna ryba, okolo 36 cm. Potom nasledovala dlhá, dvojhodinová pauza, ak nerátam drobné jalce. Niečo po jednej poobede ma hlad prinútil vybrodiť a cestou po hrádzi k autu som si všimol v ústí do Nitri – ktoré bolo doobeda prázdne (?) – viacero pekných rýb. Dvoch najväčších jalcov sa mi podarilo dostať, ale bola to tiež maturita. Moje vzory z Liptova a Karpát tu proste nefungujú. A asi aj preto ma to baví. Ďaľšej vychádzke bude predchádzať príprava za zveráčikom…

Krásny jarný deň, ale… zabudol som chytať ryby? Vybral som sa opäť na Nitricu, na túto rýchlu riečku myslím stále často. Skúsil som na chvíľu aj kaprový neCHaP úsek, trojnásobná voda oproti normálu ma ale rýchlo vyhnala na prístupnejšie CHaP v meste. Sprvu som myslel, že vyššia prikalená voda bude výhoda, muchu bude možné v pohode prezentovať nad rastlinami a ryby nebudú toľko špekulovať. Ale nebolo to tak, za 3 hodiny ani drc a to som poskúšal naozaj kadečo – viacero osvedčených nýmf na bielu rybu, squirmyho, streamrik… Za celý čas som videl len dvakrát vyhodiť sa podustvu, aj to ešte doobeda. Zato po brehoch som našiel snáď do dvadsať objedených ostatkov rôznych rýb – najmä podustiev a jalcov, ale aj hlavu karasa. A k nohám mi voda vyplavila uhynutého dúhačika, pravdepodobne splaveného z rybárstva vyššie. Takže rýb dosť, len musím byť v 4°C studenej, veľkej vode šikovnejší… Možno, keby som chytal vytrvalo tak, ako ostatné razy – jemnučko, na mokro – tak by sa niečo pošťastilo.

Sobotné ráno a prstom po mape hľadám miesto, kde vyskúšam nový prútik. Objavil som stavidlo na dolnej Blave, ako som ho mohol vôbec toľké roky prehliadať? Sadám do auta. Pred Sencom si uvedomujem, že doma ostali čižmy aj podberák, takže otočka a ešte raz. Po deviatej konečne prichádzam k vode. Blava tečie ešte poriadne snehová, stavidlo je plytké a samé blato, hoci zjavne ho nedávno vybagrovali. Potok povyše mi taktiež nedodáva optimizmu – blato, pomalá snehová voda, a samé kriaky. Chytať sa dá iba bodovo a miesto nahadzovania niekedy muchu len hádžem rukou zo strmého brehu do vody. Po hodinke a pol to vzdávam bez ryby, na kolenách prosiť zazimované jalce sa mi do tretice – naviac v takejto džungli – už nechce…

Cez zimu mi najviac chýba túlanie sa po nových miestach. Keď mrznú prsty a deň od tmy do tmy trvá len pár hodín, nemám jednoducho chuť motať sa kade tade. A nálada rýb na bode mrazu ma k tomu ani nemotivuje. Pár posledných dní ale teplota konečne vyskočila značne nad nulu, tak som to už nevydržal doma a vybehol konečne objaviť a hlavne zažiť niečo nové pri vode. Takže, expedícia Jablonka. Hneď pri sútoku s Váhom som natrafil na dvoch rybárov (pozdravujem), ktorý ma nezištne nabriefovali, čo tu môžem čakať a kde. Nažhavený som takticky preparkoval auto ďalej nad dedinu a šup do vody. Jablonka tiekla takto koncom zimy čistá, vody dosť, medzi poliami panovalo krásne ticho a bezvetrie. Potok, ktorý cez leto takmer úplne prerastá vegetáciou, bol teraz krásne prístupný. Objavil som jednu z odporúčených jám – prepad na konci panelovej regulácie s hĺbkou možno aj vyše metra. Pedantne som ju prechytal, ale bez záberu. A rovnako to bolo na ďaľšom kilometri nad jamou, tak som sa vybral späť smerom k dedine hľadať miesto, kde sa láme charakter vody z potoka na pomalý kanál. Snáď niekde tam budú zazimované ryby, keďže dole až na sútoku ich tiež nebolo. V tejto domnienke ma utvrdili najskôr dve volavky, a nakoniec, po dobrých troch kilometrov v nohách, aj jalce. Určite sa vrátim aj vyššie, ale až niekedy neskôr, keď už budú ryby viac rozplávané po zime.

Keď nesneží, aspoň prší. Ostatné roky sa už 1.1. vždy niesli v znamení nejakej peknej ryby. Tento rok som mal za sebou tri krátke, mrazivé vychádzky, a stále ZERO. Dnes to vyzeralo rovnako na prd, až som po dobrej trištvrte hodine motania sa okolo vody zbadal kdesi tam, za vodou v rákosí, otočiť sa peknú rybu tesne pod hladinou. Podustva? Mrena? Pár náhodov red tagu a prišiel agresívny záber. Kope riadne, žeby zubáč? Kdeže, ikernačka jalca ~55 cm. Takže prvá ryba 2026 síce trocha neskôr, ale zato taktiež celkom zapamätateľná 🙂

Tak prvá novoročná vychádzka a hneď zero. „ČéVé“ ide túto zimu netradične vysoká. Pri vode som vydržal necelú hodinku, ryby v dedine boli po mrazoch úplne vypnuté a pomalé zimné šúlanie muchy znemožňoval silný prúd. Cez víkend sa snáď dostanem k vode opäť a zájdem si niekam, kde je hlbšie.