Mojich vychádzok na Nitricu v jednej šnúre za sebou bude čoskoro viac ako dosiaľ natočených dielov Rýchlo a zbesilo. Takže preskočím bláboly o tom, ako to ráno opäť nešlo a pohlo sa to až k obedu, a pôjdem rovno k veci. Asi tretia zákruta nad ústím, a konečne objavujem sporadicky zbierajúce ryby kúsok hore prúdom nado mnou, tesne pod náprotivným brehom. Učebnicová situácia, už len nič nepokaziť. Opatrne striedam viacero suchých vzorov pakošov, každého odprezentujem len 3 – 4 krát. Postupne zmenšujem veľkosť aj okrídlenie, farbu postupne z čiernej do tmavošedej. Po x-tom odmietnutí prichádza konečne opatrný prvý záber. Jalec. Mením muchu za čerstvú a suchú z krabičky, a po pár náhodoch prichádza ďaľší a potom behom chvíľky ešte jeden. Konečne som na Nitrici zažil pocit zadosťučinenia zo správneho „match the hatch“. Tieto jalce nedávajú nič zadarmo, voči tradičnej jadrovej jalcovej triáde red tag – chrobák – squirmy sú úplne imúnne. Teda aspoň teraz, z jari, keď prírodná ponuka nie je taká pestrá. Nebola by to ale Nitrica, keby mi opäť nenaznačila, že toto nie je všetko. Asi 10 metrov povyše hejna ostrelovaných jalcov zazbieral dosť divoko – na dvakrát – veľmi pekný pstruh, zrejme tentokrát dúhak. Potom ešte nervózne pokrúžil pod hladinou od brehu k brehu a kamsi sa zašil. Ďaľšiu polhodinu som skúšal kadečo, od vody sa mi opäť odchádzalo ťažko. Nabudúce to už ale vážne chce zmenu. Alebo budem celý týždeň myslieť na krúžiaceho dúhaka a skončím znova na Nitrici…