Posledný týždeň som strávil doma s teplotami, keď ale konečne odzneli, hneď som vybehol na malokarpatskú pstruhovku, kvôli ktorej celé Slovensko nesmie skracovať meno Bratislave. Tí zanietení ju poznajú skôr kvôli síce zriedkavým, ale veľkým potočákom. Teda, tak tomu ešte donedávna bývalo. Bohužiaľ podobne to skonštatoval už pred dvoma rokmi aj domáci youtuber Miro (skvelé videá nielen z Malých Karpát, určite odporúčam popozerať). Potok je to síce stále krásny – krytý z hora, s podmytými brehmi a hlbokými jamami – ale kvalita a prietok vody už nie je, čo býval. Už som z Blavy nemal pocit pstruhovky, ale skôr podpstruhovej kaprovky, kde naozaj len sem – tam môže v tôni čakať splavený odrastený potočák. Za hodinu a pol chytačky sa nepodaril ani záber, žiadnu rybu som ani nevidel alebo nevyplašil, no a dlhšie som sa po chorobe predierať cez prales okolo vody nevládal. Ale ktovie, možno tam nejaký velikán stále je. Tak, ako vždy bol… Len si ho treba poctivo vychodiť.

Sobotné ráno a prstom po mape hľadám miesto, kde vyskúšam nový prútik. Objavil som stavidlo na dolnej Blave, ako som ho mohol vôbec toľké roky prehliadať? Sadám do auta. Pred Sencom si uvedomujem, že doma ostali čižmy aj podberák, takže otočka a ešte raz. Po deviatej konečne prichádzam k vode. Blava tečie ešte poriadne snehová, stavidlo je plytké a samé blato, hoci zjavne ho nedávno vybagrovali. Potok povyše mi taktiež nedodáva optimizmu – blato, pomalá snehová voda, a samé kriaky. Chytať sa dá iba bodovo a miesto nahadzovania niekedy muchu len hádžem rukou zo strmého brehu do vody. Po hodinke a pol to vzdávam bez ryby, na kolenách prosiť zazimované jalce sa mi do tretice – naviac v takejto džungli – už nechce…