Ako sa u nás muškárilo v nie tak dávnej minulosti, keď boli rieky plné života, cena mlieka bola už vysoká, ale ešte v korunách, a ľudia si sporili v nebankovkách? Aké by to bolo, byť znova mladý, mať málo peňazí, veľa času, a možnosť loviť nepopichané ryby – ale bez moderných vymožeností ako sú fluorokarbón, termo prádlo a fotky na Instagram? Menili by ste?

Poďme sa skúsiť vrátiť v čase. Ale len o kúsok, keď svet ešte nebol čiernobiely. Práve naopak, farby už boli vynájdené, takže ľudia okolo chodia oblečení v zeleno – fialových šušťákových súpravách a v ruke držia pevné igelitky. Za tie sa pri nákupe v potravinách neplatí, ba ani sa nerozložia už cestou domov. Aha, na stĺpoch vidím vylepené plagáty HZDS. Je to jasné, sme naspäť v neskorých deväťdesiatkach.

Padla štvrtá hodina. Na dnes mám dávno odrobené, tak reku, vybehnem aspoň na nejaké dve hodinky na pstruhy. Lebo dovolenku si predsa kvôli rybám míňať nebudem a cez víkend je roboty okolo domu habadej. Pri vode už parkujem Favorit, ktorý mi dedko vždy rád požičia – najmä ak ho vrátim so spomínanou igelitkou v kufri, v ktorej je zopár pstruhov alebo lipňov. Žiadnych päťdesiat odtieňov socialistickej hnedej, ale krásne auto v exportnej metalíze. Už žiadny karburátor, ale striekačka, hmlovky, autorádio… to ukradli dva týždne po kúpe auta. Teda to prvé. Druhé zatiaľ nie. Pretože ho vždy po zaparkovaní berieme z auta so sebou.

Naťahujem sa za sedadlo vodiča a vytiahnutím cuplíka pod oknom odomykám dvere vzadu. Na sedadlách ma čaká dvojdielny muškársky prút. Ako inak, ráže šesť, nie však bambuska, ale pokrokový výrobok z plastu nalakovaného do červena. Pod čiernou polystyrénovou rukoväťou je v plechovom sedle osadený moderný navijak s brzdou a za prvým očkom zaháknutý ešte palmer z poslednej vychádzky.

Maskáčový outfit dolaďujem oblečením vesty kúpenej na trhovisku u Vietnamca. Idem len tuto, na domácu vodu, takže miesto broďákov volím o čosi pohodlnejšie papuče – teda gumené čižmy bez futra vnútri. Aj cez maskáče cítim, ako sa mi tvrdá, studená guma lepí na lýtka. Ale v PVC broďákoch mi je beztak v lete teplo. A v zime zasa zima. A nielen na nohy.

Malý ja, ryby, a náš zelený Forman v pozadí (všimnite si, že na fotke úplne absentujú akékoľvek starosti)

Cestou som si všimol pri rieke ďaľšie dve zaparkované autá. So mnou sme teda na vode dnes už najmenej traja, pričom už dvaja sú dav. Naschvál som si preto vybral zastrčený splav ďalej hore prúdom, kde tento týždeň isto ešte nik nelapal. Krásne miesto, len tie naplavené plastové fľaše… a zas tie igelitky. Čo by sa dalo vymyslieť, aby ľudia prestali nechávať po sebe takýto bordel, ale odniesli si ho so sebou naspäť, domov?

Moju pozornosť na brehu zaujal ďaľší plastový výrobok – typická krabička od červov, hnojákov. Je prázdna, na spodku je len trocha rašeliny. Možno ju sem splavilo z kaprového úseku. Ale… veď ten je predsa po prúde. Nenechám si pokaziť náladu pobytovými znakmi pytliaka. Veď ruku na srdce, kto z nás tak nezačínal. Od lieskového papeku s červíčkom, cez vibrácie striebornej meppsky, až k ladným pohybom muškárskej šnúry. Tak, ako potočník, aj rybár na potoku má svoje vývojové štádiá.

Opatrne, ako po čerstvo umytej linoleovej podlahe, sa posúvam po okrúhliakoch čo najbližšie k hlbokej jame pod splavom. Sústredím sa najmä na to, aby mi voda nepretiekla do čižiem, v kútiku oka ale zbadám, ako niekoľko veľkých tieňov zdvihlo kotvy a z plytkej vody sa vybrali ukryť sa do hlbín splavu. Žeby dúhaky? Ale toľké pokope? To mohli byť najskôr veľké lipne, ešte nahromadené po nedávnom nerese.

Síce je už koniec mája, riadne však napršalo a ochladilo sa. Niekoľko prvých náhodov ma presviedča o tom, že z hladiny to dnes nepôjde. Palmer je už beztak nacucaný vodou a udržať ho na hladine znamená pravidelné žmýkanie o vestu a sušenie švihaním pomedzi konáre pri brehu. Už nie moc suchú muchu preto mením za bažantiu nymfu – pozor, už so zlatou guličkou – ktorú mi daroval kamarát. O jej dopravu zaručene až na dno sa postará pridaný brok, ktorý pripínam peánom pár desiatok centimetrov pred ňu.

Príchod prvých tungstenových nýmf bol tak farebný a divoký, ako samotné doznievajúce 90-te roky. Aspoň teda pre mňa.

Hop, šup, a celá zostava dvoma čľupnutiami dopadá priamo do vývaru pod splavom, kde si jej vedenie už preberá prúd. Koniec šnúry sa ale hneď za okamih ponára akosi čudne… Zásek… Je tam!

Šestka prút nemá s rybou veľa práce a tak sa čo chvíľa už zohýňam k potočákovi. Pohľadom mu nameriavam nanajvýš presných 25 centimetrov, čo je lovná miera. Odopínam ho a púšťam naspäť. Pred ďaľším náhodom ale moju pozornosť zaujme pohyb priamo na šikmej betónovej platni splavu. Takmer až hore, len niekoľko metrov nad prahom, sa v praskline betónu zubami – nechtami plutvami – šupinami drží veľká ryba. Chrbát jej trčí z vody.

Vychádzam z vody, vydať sa po šmykľavom a mokrom betóne preskúmať situáciu z blízka. Je to krásny lipeň, do 50 čísiel mu veľa nechýba. Takého som veru ešte nevidel. Vysilený chudák ale nevie, že úplne hore ho čaká nepriechodná drevená hrádzka. Snažím sa dostať až k nemu, podobrať ho a presunúť nad splav, kam má namierené. Lipeň ma ale registruje, zapína turbo a po bruchu pláva ešte o kus vyššie, mimo môj dosah. Možno keby sa jednou rukou chytím o roxor trčiaci z betónu a druhou podberákom načiahnem k… Hopla. Gumené podrážky sa skĺzli po mokrých riasách a už sa na všetkých štyroch končatinách s hrmotom šmýkam rovno do splavu. Keď sa narovnám, stojím po pás vo vode. A kúsok vedľa práve čľupol aj veľký lipeň, ktorého toto vystúpenie rozrušilo natoľko, že sa rozhodol vrátiť do splavu. Dobre.

16. apríl, menčestráky, maskáče a môj prvý riadny dúhak z Revúcej

Na brehu vylievam vodu z gumákov a idem naspäť k autu. Žmýkam vodu z maskáčových nohavíc a z podobne navlhnutej servítky vyslobodzujem chleba so salámou a paprikou. Lebo najesť sa bola jediná zmysluplná myšlienka, ako stráviť čas, kým trochu obschnem. Lenže po pár hryzoch už chleba nieto a ja som stále rovnako premočený. Takže ide sa domov.

Cestou domov ale začínam riešiť ďaľšiu dilemu. Poťah na sedadle podo mnou je úplne mokrý z následkov, ako som sa do chytačky vložil nielen dušou, ale najmä telom. Toto keď si všimnú doma, mám po rybách. A možno by to bolo aj dobre. Čo je toto za systém, človek chce pomôcť rybe, a ako dopadne. Aleee… aj tak by som radšej ešte šiel na ryby. Možno vlastne už hneď zajtra.

Zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé riešenia. Pred poslednou odbočkou mi napadá prehodiť poťah zo sedadla spolujazdca na sedadlo vodiča, a na premočený poťah ledabolo umiestniť bundu, dáždnik a pár ďaľších hlúpostí. Tak, aby po príchode nebolo nič vidno, a zároveň, aby sa mokrý poťah cez noc vyluftoval. Ráno, keď sa pôjde znova autom, bude snáď už obschnutý. A ja pôjdem večer zas na ryby.

Ako si na roky deväťdesiate a nulté spomínate s muškárkou v ruke vy, môžete napísať do komentárov. A ja zatiaľ dopíšem ďaľší muškársky beletrizovaný fejtón, kde sa pozrieme o pár desaťročí do budúcnosti. Petrov zdar!