Tak ešte jedenkrát Pružinku prosím, pol na pol CHaP a „divočinu“ hore. CHaPko bolo výborne, ale nešlo to tak, ako minule. Alebo s jedlom rastie chuť? Podarilo sa mi viacero pekných rýb do štyridsať, čo by som za to dal na iných potokoch.. Naviac, pri brehoch už bolo vidieť rozplávaný plôdik lipňa. Väčšinu času som sušil, ale väčšie ryby nestúpali, takže ak som chcel z kríkov vytiahnuť nejakú štyridsiatku, musel som pod ne pustiť worma, mopku alebo streamrik. Pružinka len podčiarkuje, ako dôležitý je pre pstruha úkryt. Našiel som päťdesiatku dúhaka, ale na absolútne neprístupom mieste. Ďaľší taký bol v jednom zo splavov, aj mi poobkúskaval mopku, ale zasekol som neskoro. Dosť netradičný zážitok mi pripravil iný dúhak okolo štyridsať, zaparkovaný pod brehom. Na lávke cez Pružinku sa postupne nazbieralo až šesť obdivovateľov, ktorí sledovali, či zaberie. Po ceste prehrmela hlasná motorka. Všetci sa otočili za ňou, v tom ale dúhak zabral a okamžite po záseku vyskočil na breh. Snažil som sa ho stiahnuť späť do vody, ale nešlo to. Keď moji „followeri“ opäť obrátili pozornosť na potok, videli už mňa, ako v rýchlosti idem cez vodu podobrať rybu na brehu oproti.

Nikto nevarí obed tak rýchlo, ako chlap, ktorý dostane dovolené ísť na ryby dva dni po sebe. Večer som ešte naviazal trio veľkých suchých potočníkov a po obede (ktorý sa podával už 10:45) ma zvedavosť prinútila ísť chytať šťastie o hodný kus vyššie. Overiť si, či má táto riečka inšpirovaná rozprávkou „Hrnček, var!“ aj pokračovanie, alebo rozprávková je „iba“ tá jedna kapitola okolo CHaP-ka. V dedine ma už z auta vítali zbierajúce čopotáky a moje tri čapaté šedopieskové potočníky – ktoré si možno pstruhy mýlili s pošvatkami – išli na dračku. Zakrátko som zapriahol potočáka okolo tridsať, ale vyskákal sa. Ďaľšia pekná ryba, ktorú som za polminúty zdolávania ani nevidel, sa mi vypla v jednej z jám vyššie nad dedinou. Medzi kriakmi to bolo ale so suchou trápenie, streamer nefungoval a strielať nymfu z pod ruky ma nebavilo. Lebo to mi tiež moc nefungovalo. Tak som sa vrátil sušiť do dediny. Rozdiel oproti CHaP-ku bol viditeľný vo veľkosti rýb, ale najmä v ich správaní. V meste bola medzi „vidím ťa“ a „zdrhám“ veľká medzera, keď ma ryba už zjavne registrovala, ale zvedavosť ešte mala. Ďaleko od CHaP už platila jednoduchá rovnica „vidím ťa“ = „zdrhám“. A možno som aj na vysokom brehu nasvietený priamym slnkom pôsobil ako päsť na oko a preto sa žiadna väčšia ryba nekonala. Ale z množstva divokých potočákov som mal opäť ohromnú radosť. Naposledy ma rybačka-objavovačka takto bavila snáď až minulé leto v Slovinsku.

Poobede zasvietilo slniečko a k hladine začali stúpať aj väčšie ryby. Streamer mi odpálil dúhak okolo štyridsať. O dvadsať minút zabral znova, môj odtrhnutý streamer mu ešte trčal z papule. Na konci revíru sa mi z mosta ponúkol pohľad ako z iného storočia. Bokom pri brehu hejno jalcov, v prúdnici sa trel párik lipňov, nad nimi čakalo v rozostupoch zopár potočákov a jamu strážil dúhak štyridsaťpäť. Kvôli lipňom som nebrodil, len občas vkĺzol do vody, keď to bolo nutné. Techniky som striedal podľa chuti, najviac ma ale pri srdiečku samozrejme zahrial každý prekabátený potočák na sucho. Ku koncu som chytal na veľký čierny palmer. S presným vzorom podenky a dokonale suchou prezentáciou na hladine sa nechcelo špekulovať ani mne, ani rybám. Veľký palmer skoro vždy prevážil tušené riziko. A zároveň, lipňov nelákal vôbec. Čo dodať. Pstruhovačka ako z krásnej a nudnej rozprávky – bez zápletky, výborná od začiatku až po posledný náhod.

Celý týždeň som uvažoval, kudy kam, až som skončil v piatok na Pružinke CHaP. Krásny potok na muškárenie, veľmi podobný, ako moja obľúbená Nitrica. Opisujem revírne číslo do papierov. Ako to pôjde? Prvých 5 minút mi prinieslo hneď 5 záberov, z toho PP cez 30 mi spadol, paráda, lepšie to ani byť nemôže. Ha, veru môže. CHaPko totiž začínalo až za ďaľším cestným mostom. To som už mal chytených potočákov, jalca a dokonca aj lipňa. V každej z jamiek by som sa vedel zdržať aj dve hodiny. Nenormálne. Potok ale nebol vyslovene prerybnený násadou, dominantná bola zdravá populácia divokých potočákov, lipňov a jalcov. Vo vode sa stále niečo dialo. Pán potočák otáľa so záberom? Nevadí, s pod brehu vyletí dúhak, o ktorom som ani netušil, a uchmatne muchu váhajúcemu potočákovi rovno s pred huby. Zábery ustali? Stačí zmeniť muchu a ide sa odznova. V tej istej tôni.

Podvečer som cestou nazad ešte skúsil Domanižanku. Škoda, že som si na ňu nevyhradil viac času, ako trištvrte hodinku. Krásny potok s jamkami, aj keď tiež evidentne prechytaný – v blate stopy a po stromoch visiace dekorácie v podobe odtrhnutých gúm a rotačiek. Síce som odchádzal bez záberu, vyplašil som ale malého potočáka minuloročka, čo sa mi za celý deň na Rajčianke nestalo. V rýchlosti som chytal skôr nohami, ako hlavou. Oveľa lepšia voľba na prechytanom potoku cez víkend po zahájení by bolo dostatok času, opatrné zakrádanie proti prúdu, a krátka nymfička.

Tak dnes moja pstruhárska premiéra v Rajeckej doline. Budíček po 5-tej, pri vode už okolo 9-tej. Na hodinku som zabrodil v Zbyňove, ale po rybách ani chýru, ani slychu. Prebiehal zber odpadu (Deň Zeme), takže voda a brehy boli podupané nielen rybármi, ale aj ľudmi zbierajúcimi odpad (nesťažujem sa, iba konštatujem). Pri Slnečných skalách to už však bola iná pesnička. Síce dosť fúkalo, ryby ale zbierali ostošesť – najmä, alebo skôr iba – lipne. Nechcel som ich veľmi trápiť, ale pri prechytaní každej lipňovej rovinky sa ich zopár šmyklo. Niektoré mali ešte nachytané pijavice po zime. Skúšal som aj čisto pstruhové muchy – streamriky, squirmyho, ale ani brnk. Priamo v Rajeckých Tepliciach bola situácia rovnaká, ako hore – bez rýb, alebo teda aspoň bez záberu. Ostatní konštatovali to isté. Vraj sa to ale neskôr k letu pohne. Možno im vadil ruch, alebo tam ozaj pstruhy teraz nie sú a neskôr natiahnu z dola, ktovie. Naopak, zas na lipňovej Rajčianke som naposledy pochytal iba potočáky a dúhaky.

A ešte raz Revúca. Začali sme v meste nad prahom, ktorý tvorí začiatok neresiska. Obrovský kontrast. Lovný úsek prechytaný, zdanlivo prázdny, neresisko zato preplnené rybami. Nechýbali lipne do päťdesiat, ale tep mi zvýšil pohľad na dúhaka (video), ktorému do bájnych 70 veľa nechýbalo. Popri ňom vyzerali lipne ako beličky. Zastavili sme sa aj pri Slovrybe, kde sme tým pádom navýšili dav rybárov o ďaľších dvoch. Ale neoľutoval som a zachytal si už trochu vyškolené dúhaky do sýtosti. Vo vode som zahliadol aj lipne cez štyridsaťpäť a dokonca aj ešte o čosi väčšieho potočáka. Ten po dvoch náhodoch do jeho blízkosti len iritovaný odišiel kamsi po prúde. Ale aj ja som odchádzal spokojný. Určite bude čo chytať aj ďaľšie týždne, nebude to iba o podmierečných rybách, a už vôbec nie len o dúhakoch…

No tak zasa Čutkovo. Fučalo, takže ranný zber sa neopakoval. A keďže sa nič nerojilo, ryby boli stiahnuté hlbšie v nádrži. Po hodinke ale prišiel na hranu medzi plytčinou a hrádzou pokrúžiť potočák cez päťdesiat a ten ma veru namotivoval. Ryby nežrali a ani na streamer v tretí deň sezóny už nereagovali s takým nadšením, tak som siahol po jednom z mojich doľniackych vzorov. Prvý náhod a už som len zakričal „veľká ryba!“ potom, čo z pod hrádze vyštartoval potočák štyridsiatka. Krásny, vypasený. Zakrátko sa podaril ešte jeden o čosí menší. Joj, mal som takto poškepulovať už včera. Keď ale tak pekne vyskakovali za rodencami pod hladinou… A opäť sa šmykol aj lipeň, tentokrát už cez 40 čísiel.

Ešte v druhý večer sezóny som si bol zabehnúť mojich povinných denných 11 km okolo vyrovnávačky a môžete hádať, kam viedli moje kroky ďaľšie ráno o šiestej. Na Bešeňke som nechytal snáď aj dekádu, ale zapáčilo sa mi tu veľmi. Úplné bezvetrie, ticho, a výhľady na zasnežené Tatry vo mne budovali napätie a vnímal som akýkoľvek ruch, každý mikropohyb vody. Vyrovnávačke som venoval hodinku a pol, kým sa oco dospí po včerajšku a môžeme isť niekam spolu. Po brehoch bolo rybárov ako maku, ale v mori je miesta dosť. A dokonca sa podaril jeden dúhak, ale zabral netradične, jemnučko – žiadna jazda, ktorá vytrháva šnúru z ruky. Môj rozpačitý zásek mu nesadol a po pár sekundách sa vytrepal.

No tak zasa Čutkovo. O nič sme neprišli – teda len ja o pár hodín spánku – a k vode sme dorazili práve včas, keď slnko začínalo zohrievať nádrž. Pstruhy zbierali rodence ostošesť a z toho bola parádna chytačka, chytil som viacero rýb okolo 35 a šmykol sa aj jeden lipeň okolo 40, hoci som sa im snažil vyhýbať – treli sa snáď v každom kúte nádrže. Pozdravujem Vlada, ktorý číta muskarenie.sk a stretli sme sa práve na Čutkove (a dúfam, že som nepoplietol meno, ak áno, tak sa ospravedlňujem, aj to, že sme nepokecali viac, keď sa ale dostanem po pol roku konečne k pstruhom, a ešte k tomu nevyspaný, nie je so mnou príliš do reči :)).