Druhé pstruhové ráno som sa zobudil sám od seba tesne po piatej a hoci rozum hovoril – choď ešte spať – prvá myšlienka na pstruhy ma hneď dokonale prebrala. Ako – tak saturovaný po zahájení som sa vydal chytať aj trochu na krásu, ale pri 1°C vo vzduchu a 3°C v Ľupčianke mi doslova zamrzol úsmev. Po 45 minútach hlboko v Ľupčianskej doline som konštatoval zero a šiel radšej znovu pozrieť Váh. Ten už niečo pred pol ôsmou začínalo ohrievať ranné slnko. Korene som zapustil nad veľkou jamou v Liptovskej Teplej a venoval sa jej vyše hodiny, ale taktiež zero. Tak som šiel zobudiť zvyšok delegácie a prezisťiť, kam a čo ďalej.

A v prvý deň sme si nemohli nechať ujsť ani zrevitalizované Čutkovo. Počas prvých dní či možno len hodín sezóny som pekne zachytal na streamer skákajúci po dne, dúfajúc, že ma do tanca vyzve aj niektorá z miestnych päťdesiatok. To sa však nekonalo. Rýb bolo síce dosť, väčšinou ale okolo 25 až 30 cm. Ale jednoznačné údery do streamra stáli zato. O pár dní už isto nebudú čutkovské bodkáče odpovedať s takým nasadením.

Revúca fungovala dobre, na rozdiel od revírov severnejšie v Mikuláši a okolí – aspoň podľa toho, čo som počul z druhej ruky. Kým v meste už prebiehal neres lipňa, vyššie v doline na neho ešte nemali náladu, chytal som pomedzi PP a PD sem tam aj lipníky, zatiaľ neoblečené v sviatočnom. Žiadna väčšia ryba sa mi nepodarila. Objavil som síce dúhaka okolo 40, aj dvakrát okoštoval streamer, ale zásek nesadol a potom urazený odišiel pod stavidlo. Na prívlač sa podarilo pár potočákov okolo 35 čísiel.

Tak tu máme zahájenie ďaľšej pstruhovej sezóny, tentokrát opäť so zákazom brodenia na domácom Váhu a aj Revúcej. Ten bol rybármi prijatý tak sladko – kyslo. Ale tak to vo svete funguje – bez práce nie sú koláče. Ale nebojte sa, aj bez brodenia budú bodkáče. Začínal som tradične na Váhu v Ivachnovej, tentokrát teda s brehu a s obojručkou a streamrom, keďže prvé desiatky minút sú kľúčové a netrafenie muchy ma už párkrát pripravilo o rozprávkový štart do sezóny. Dnes som bol ale spokojný, hneď prvé náhody vydali dva väčšie dúhaky. Oco na prívlač chytil zo štyri, ale menšie, a najkrajšia ryba – pravdepodobne vysoko cez 50 – mu spadla. Po úvodných dvoch hodinkách sme viac – menej spokojní šli pozrieť obľúbené miesta na Revúcu hore.

Tak ďaľšie dve krátke vychádzky po robote na Teplý potok, alebo teda Fenolák. Snažil som sa cieliť na karásky, ktorých tam je spolu s veľkými kaprami teraz požehnane, ale zatiaľ sa mi nepodarilo trafiť sa im do chuti. Ako – tak fungovali len Ivčove žitnoostrovské vzory, a potom samozrejme kolotočáriny ako squirmy a mop fly. Tie však zapríčinili vedľajšie účinky v podobe niekoľkých malých zubáčikov. Paradoxne, jediný väčší, ktorý bol podľa všetkého už po nerese, skočil na tungstenový red tag. Vrchol bizáru bol sumec ~120, ktorého som videl priplávať hore prúdom a zaľahnúť kamsi na dno. Už som na neho aj zabudol, až kým som nenahodil mopku. Najskôr sa okolo nej zhŕkli belice. Ako klesala na dno spolu s ďobkajúcimi beličkami, čosi sa na dne pomrvilo a za okamih už ťahám meter plus sumca na #4 mušák a navijak bez brzdy… Regulérne za papulu. Samozrejme to dopadlo jediným možným spôsobom. Úlovok pleskáča s trecou vyrážkou mi ale naznačil, že toto miesto si zaslúži ďaľších pár týždňov pokoj, kým sa dotrtoší všetko, čo ešte chce. Takže do 16.4. si dám radšej predpstruhový pôst.

Čas na rybách plynie inak. Dnes som po robote vybehol pozrieť po zimnej „uzávere“ Fenolový potôčik. Ešte priamo v Malom Dunaji som pri brehu objavil životného ostrieža, krásnu rybu s istotou cez 40 cm. Vystriedal som pár múch, nakoniec ho prehovoril k záberu, a spadol mi pri nohách nad podberákom. Pozriem na mobil a zrazu je o hodinu viac. Priamo v ústí to žilo, vo vode boli aj uložené smrekové konáre, asi hniezda zubáčov. Na jednom z nich trónil sumec. V okolí hniezd som nechytal, podaril sa mi ešte priamo v MD jeden krajší ostriež a zubáčik. Pozriem znova na mobil, pomaly už je večer a ja som ešte nenahodil do potôčika. Ten bol ako vždy plný rýb od výmyslu sveta – najmä jalcov, karasov, pleskáčov. Zameral som sa na karáskov, pár z nich sa mi ešte podarilo pred odchodom na rýchlo chytiť. Už to pri vode konečne začína pripomínať jar.

Tak zasa jednociferné teploty a k tomu ešte vietor v nárazoch cez 70 km/h. Ivčo to zhrnul dobre – ešte nás koncom marca čaká pár februárových dní. Na mape som objavil krátky, ale zaujímavý úsek Dudváhu, medzi ústim Blavy a Váhom, kde by mohlo byť bezvetrie. A aj bolo, ale rýb nebolo. Vo vode som vydržal niečo málo cez hodinu, nemalo to tam teraz význam. Predpokladám, že všetka ryba je ešte zalezená vo Váhu. A tiež predpokladám, že za teplejšieho počasia bude v tomto malebnom mini údolí jalcovačka ako z rozprávky. Určite sa vrátim.

Mojich vychádzok na Nitricu v jednej šnúre za sebou bude čoskoro viac ako dosiaľ natočených dielov Rýchlo a zbesilo. Takže preskočím bláboly o tom, ako to ráno opäť nešlo a pohlo sa to až k obedu, a pôjdem rovno k veci. Asi tretia zákruta nad ústím, a konečne objavujem sporadicky zbierajúce ryby kúsok hore prúdom nado mnou, tesne pod náprotivným brehom. Učebnicová situácia, už len nič nepokaziť. Opatrne striedam viacero suchých vzorov pakošov, každého odprezentujem len 3 – 4 krát. Postupne zmenšujem veľkosť aj okrídlenie, farbu postupne z čiernej do tmavošedej. Po x-tom odmietnutí prichádza konečne opatrný prvý záber. Jalec. Mením muchu za čerstvú a suchú z krabičky, a po pár náhodoch prichádza ďaľší a potom behom chvíľky ešte jeden. Konečne som na Nitrici zažil pocit zadosťučinenia zo správneho „match the hatch“. Tieto jalce nedávajú nič zadarmo, voči tradičnej jadrovej jalcovej triáde red tag – chrobák – squirmy sú úplne imúnne. Teda aspoň teraz, z jari, keď prírodná ponuka nie je taká pestrá. Nebola by to ale Nitrica, keby mi opäť nenaznačila, že toto nie je všetko. Asi 10 metrov povyše hejna ostrelovaných jalcov zazbieral dosť divoko – na dvakrát – veľmi pekný pstruh, zrejme tentokrát dúhak. Potom ešte nervózne pokrúžil pod hladinou od brehu k brehu a kamsi sa zašil. Ďaľšiu polhodinu som skúšal kadečo, od vody sa mi opäť odchádzalo ťažko. Nabudúce to už ale vážne chce zmenu. Alebo budem celý týždeň myslieť na krúžiaceho dúhaka a skončím znova na Nitrici…

Ani do tretice, nemám dosť Nitrice. Vyzbrojil som sa pár novými muchami, ktorých spoločný menovateľ bol pieskovožltá farba. Lebo také je aj dno. Fúkal silný nárazový vietor, ale voda už klesla a tiekla dokonale čistá. A rýchla. Od deviatej rána som sa prvú hodinu a pol venoval stádu jalcov od 35 do 50 cm v ústiu do Nitry, ryby ale boli ráno, rovnako ako minule, úplne apatické. Striedal som všetko možné, ale prvá ryba – spadnutý potočák – sa podarila až niekoľko sto metrov nad ústim, v klasickom podmletom brehu, prikrytom trávou. Následne som narazil na hejno ostriežov, deň spestril aj boleník. Stále som ale myslel na jalce, reku, možno už dostali chuť. Naozaj, okolo obeda už boli viac rozplávané, a sporadicky zbierali čosi tesne pod hladinou – asi rodence. Lov na stúpajúceho rodenca pod hladinou je moja parketa a v muškovnici ich mám desiatky, ale nepodaril sa mi ani jediný záber. Samozrejme som okrem rodencov vyskúšal aj všemožné jalcové klasiky – čľupkajúce chrobáky, red tag na sucho aj na mokro, squirmyho, mopy, patentky, nymfy od výmyslu sveta… V lete, keď je menu pestrejšie, by sa určite nechali na niečo z toho prehovoriť. Hold dnes ale nemali veľmi náladu, a ak už aj, opäť som netrafil…

Takže za dnes dve veci. Moje muchy na Ponitrí vôbec nefungujú. Ale napriek tomu sa udialo hneď dvojité prvenstvo – prvá ryba na nový prútik, a zároveň prvý zdolaný potočak z Nitrice. Ten mi bol doslova darovaný. Hneď z rána, po príchode k vode, som ho zbadal zazbierať na mieste, ktoré by som inak ani nechytal. Zazbieral iba raz. Z mojich suchých ani mokrých múch si nevybral, nakoniec som ho po dobrých 10 minútach vyhádzal na tungsten. Krátko po záseku som si už myslel, že rovnako, ako potočák minule, vplával do rastlín, tak som vbehol za ním do vody, rýchlo ho podobrať, kým sa vypne. Našťastie v rastlinách nebol, to len v rýchlej vode mal sily za troch, a držal na dne ako pribitý. Krásna ryba, okolo 36 cm. Potom nasledovala dlhá, dvojhodinová pauza, ak nerátam drobné jalce. Niečo po jednej poobede ma hlad prinútil vybrodiť a cestou po hrádzi k autu som si všimol v ústí do Nitri – ktoré bolo doobeda prázdne (?) – viacero pekných rýb. Dvoch najväčších jalcov sa mi podarilo dostať, ale bola to tiež maturita. Moje vzory z Liptova a Karpát tu proste nefungujú. A asi aj preto ma to baví. Ďaľšej vychádzke bude predchádzať príprava za zveráčikom…