Malokarpatské potoky sú pre mňa ako adventný kalendár. Prechytať všetky jamky naraz a rýchlo, za jednu celodennú vychádzku, to sa nerobí. Zážitky natlačené do jedného riadku povolenky by splynuli dohromady. Rybár by bol síce sýty, ale keď by prišiel hlad opäť, už by presne vedel, čo ho za ďaľším meandrom čaká, a radosť z každého náhodu do neznáma by bola fuč. Malokarpatské potoky najlepšie chutia inak. Celý týždeň sa tešiť, taktizovať, naviazať zopár múch. A keď príde správny čas – voľné popoludnie, zaprší, voda sa prikalí – konečne na hodinku, dve zabrodiť. A dôsledne si vychutnať každý meander.

Malokarpatské potoky boli stvorené v dvoch veľkostiach – malé a ešte menšie. Stupavský potok je o pár prameňov väčší súrodenec Vydrice, takže sa radí k tým malým. Čiže na malokarpatské pomery patrí k tým väčším. Čaro bystrín v tieni teplých karpatských lesov ale spočíva v nepriamej úmere – čím menší potok, tým väčšie môže byť vaše prekvapenie. Je to kombináciou kvalitnej vody, dostatku potravy vďaka miernym zimám, a v neposlednom rade chýbajúcej možnosti pre odrastené ryby, splaviť sa po prúde do väčšej vody. Veď čo by taký potočák robil v Morave alebo v Dunaji?

Revírne číslo	Stupavský potok č. 2, 1-0851-4-1 Stupavský potok č. 1, 1-0850-4-1
Charakter	pstruhový potok
Brodenie	možné
Povolenie	miestne pstruhové
Priemerná hĺbka	20 cm

Buď voda!

V povolenke opis pstruhového revíru často končí formulkou „po pramene“. To znamená, že sa môže chytať, až pokiaľ sa rybár nezačne cítiť v malej vode hlúpo. To nie tak úplne platí v prípade Stupavského potoka. Ten sa v búdke Pajštúnskej vyvieračky nad Borinkou zrazu zjaví v celej svojej kráse a potočáky sú prítomné doslova od prvého metra.

Čože však to suché koryto nad vyvieračkou? Stupavský potok povyše tečie striedavo raz nad a inokedy pod povrchom, jaskynným systémom. Veľká časť doliny od vyvieračky hore býva väčšinu roka suchá. Od prameňov kdesi v Tureckom vrchu síce nájdete Stupavský potok tiecť čoby ako menšiu bystrinu, pod lúkami pri Košarisku ale mizne nenápadne v zemi a na povrchu sa zjaví opäť až v Pajštúnskej vyvieračke – pokiaľ zrovna nie je rok mimoriadne bohatý na zrážky a kopce sú napité.

Ktorýsi rybár mi raz rozprával, ako skúsili vyliať potravinárske farbivo práve v okolí Košariska. Podľa toho, za ako dlho sa sfarbí voda pod Pajštúnskou vyvieračkou, by odhadli veľkosť jaskynného systému. Aké bolo ich prekvapenie, keď sa na modro zrazu sfarbil úplne iný potok – v Lozorne, o dolinu ďalej?

Poďme konečne na ryby

Vráťme sa ale k rybám. Ak by sa na Zemi niečo veľmi posralo, podľa prvých kilometrov Stupavského potoka by Boh mohol znova stvoriť všetky ostatné a boli by sme všetci spokojní, verte mi. Piaty stupeň ochrany funguje. Žiadna výstavba, len kde – tu učupená samota a píla. Žiadne pochybné rúry ústiace do vody, žiadne oplotenia krížom cez potok, žiadne plastové fľaše, pokosená tráva alebo hnilé jablká po brehoch.

Bezprostredne pod vyvieračkou sa potok hlási o slovo smelo, hučákom. Rýchlo sa valí cez kamenné pole, len za väčším balvanom alebo padnutým stromom sa vytvorí tíšina, v ktorej je potočák. Alebo dva. Alebo tri. Rybársky tlak – najmä od vláčkarov – je na tomto najkrajšom úseku od vyvieračky po prvú dedinu pochopiteľne najväčší. Muškár má výhodu menšej nástrahy a možnosť prechytať aj plytšie a menšie jamky, takže chytá viac rýb – najmä však jedno a dvojročkov. Tie väčšie si treba zaslúžiť, ale sú aj tu.

Úvodné kilometre potoka tečú starým lesom, takže brehy nie sú zarastené burinou a kriakmi. Čo to znamená? Samozrejme, môžete nahadzovať cez hlavu, a teda loviť aj na suchú mušku. Najmä v lete, keď sa potok spomalí a ryby v malej vode zbystria pozornosť, je na diaľku jemne predložená suchá muška to pravé. Veď čľupnúť tungstenom do pokojnej tône, to je ako ísť na jelene a pred vstupom na čistinku spustiť varovný výstrel.

Krása strieda nádheru… ale čo tie veľké prekvapenia?

Ak ste pedant a nepreskočíte ani jednu jamku, po takých troch až štyroch hodinách lovu zbadáte regulovaný breh a prvé domy. „Božský“ úsek končí, vitajte v dedinke – Borinke. Pstruh sa aj tu cíti ako ryba vo vode. Zatienené a zarastené úseky s početnými prahmi v dedine sú miesta, kde môže pokojne dorásť, nerušený volavkou a inými predátormi. Teda až na ľudí.

Muškárenie medzi domami v Borinke je ako šachový ťah koňom. Každé políčko tône je dostupné z iného uhla, každý úspešný náhod treba vopred premyslieť. Ak nevyužijete krytie veže stromu, priamo z pod nôh vám vyštartuje kráľ tône a váš náhod je dnes už zbytočný. Čopoták cez štyridsať je v tak malom potoku vzácnosť, ale verte, na každej šachovnici je práve jeden kráľ. A málokedy ho dostanete na jeden – dva ťahy.

Tu sme opäť pri mágií muškárenia na malom potoku. Ak vám vo Váhu či Hrone potrasie rukou veľký potočák a potom zdrhne, pravdepodobne ho už nikdy neuvidíte. Ale na potoku, keď už presne viete, na ktorom políčku šachovnice našiel krytie.. už je to len o vašom odhodlaní a ume. Koľko vychádzok ste ochotný investovať, aby v malej tôni po záseku konečne zovrela voda a vy ste zbadali výskoky veľkého pstruha?

Povedané šachovým žargónom, nie každá partia končí matom a možno nie každú hru budete mať čas a chuť dohrať až do konca. To ale vôbec nevadí. Stupavský je už zrejme posledný malokarpatský potok, ktorý mi dovoľuje opäť prežívať moje detské spomienky z muškárenia na Vydrici. Tam v časoch nie tak dávno minulých nebolo tak úplne nemožné za jednu poobednú vychádzku lapiť sto pstruhov. Keď som nedávno zabrodil do Stupavského potoka, akoby sa vrátil čas. Pravidelne potiahnuť aj päť či šesť dvojročkov z jedinej tône, zato by sa nemuseli hanbiť ani najlepšie potoky na Liptove a Horehroní.

Kam až sahají bodkovaní?

Kde – tu regulované brehy v Borinke majú vplyv len na estetický zážitok z lovu, koryto je divoké a voda stále kvalitná. Pod dedinou si však potok obúva lakovky a oblieka a vyžehlené tesiláky. Napriamený reguláciou tečie okrajom dlhej lúky, akoby sa už ponáhľal do Stupavy. A v polovici lúky medzi Borinkou a Stupavou to už začína ísť s potokom z kopca, bohužiaľ nielen doslovne. ČOV riedi zázračnú malokarpatskú vodu vyčistenou splaškovou vodou z dediny vyššie, pstruhy však majú iný názor. Od miesta výtoku čističky do potoka ich početnosť dramaticky klesá.

Pod lúkou, už v Stupave, sa potok stáča na západ a tečie územím Stupavského parku, kde napája rybníky hneď dvoch rybárstiev. Šanca na ulovenie utečeného dúhaka je najvyššia práve tu a to najmä z jari, aj vďaka zarybneniu. Park je upravený, potok tu spomaľuje a vytvára malebné zákutia, opäť ideálne pre lov na suchú mušku. Nemali by vás ale prekvapiť ani zábery od ostriežov. Bohužiaľ, skôr naopak – po dochytaní násady dúhaka budete prekvapení skôr zo záberu pstruha.

Pri Pálffyho kaštieli na konci – či skôr na začiatku – parku potok spomaľuje vo veľkom stavidle, ktoré odrazí časť vody do ramena Mláka. Ďalej pokračuje husto zastavanou časťou Stupavy až podteká diaľnicu D2 a vchádza do poľa. Tu definitívne stráca svoj malokarpatský charakter. Najpočetnejšou rybou je jalec dvojročko a hrúz. A obe ryby predstavujú výdatný zdroj potravy pre kusovky veľkých pstruhov, splavených z hora… Ak obetujete krásne meandre v tieni Malých Karpát a početné zábery potočákov vymeníte za mľaskanie jalcov, možno stretnete šťastie s náhodou v podobe odrasteného splaveného dúhaka alebo potočáka. Práve tu, v pieskových meandroch, sú najväčšie. Vraj.

Poniže poľa potok meandruje lesíkom a charakterom pripomína Rudavu, tečúcu cez záhorácke piesky. Muchovačka v pomalej vode medzi popadanými stromami je ťažká, ale čo by jeden neurobil pre vidinu veľkého pstruha, ktorému bolo v potoku hore už pritesno? Ak sa už ocitnete v lese, neponáhľajte sa. Aj pedant sa tu nezabaví viac ako dve hodinky a za lesom vás čaká ústie do kaprovej Maliny. Slovami klasika, už nie je kam ustupovať. Za nami je „Volga“.

Trocha termínov technických na záver

Stupavský potok má dĺžku 27 kilometrov. Pramení vo výške 618 m.n.m., začiatok „lovného“ úseku pri vyvieračke sa nachádza vo výške zhruba 330 m.n.m. a do Maliny sa potok vlieva v nadmorskej výške 148 m.n.m. Podrobný opis toku nájdete aj na stránkach foarto.sk. Najsilnejší prietok dosahuje v marci, najslabší v októbri, a najkrajšiu chytačku vám pripraví vždy, keď spomalíte, pouvažujete, a zapojíte pri love všetky zmysly. Zámerne som sa v článku nevenoval konkrétnym muchám a fintám, ktoré mi na malokarpatských potokoch fungujú. Zistiť, ako to miestne pstruhy majú najradšej, to predsa patrí k objavovaniu novej vody.

Aby som predsalen popustil aj nejaké praktické informácie na začiatok, z farieb nýmf funguje najmä tmavošedá až čierna, a tmavohnedá. Bledé farby ako piesková či zelená alebo holé nymfy s článkovaným telíčkom, tie v Malých Karpatoch nefičia vôbec. Menších pstruhov je v potoku našťastie mnoho a nie sú príliš vyberavé, uspokojiť sa ale s prvým vzorom, ktorý funguje, by bola chyba – ochytané, skúsené ryby sú naopak vyberavé až až. Takže aj keď to ide dobre, neznamená to, že by to nemohlo brať ešte lepšie. A väčšie.

Hoci lov zväčša začínam krátkou nymfou proti prúdu, vždy, keď zbadám zazbierať z hladiny, lovím na sucho. Lebo zážitok, ktorý sa vám do pamäti zapíše od krúžku na hladine až po podobranie, je predsalen o čosi plnší, než ten, ktorý začne anonymným záberom odo dna. A samozrejme, všetky pstruhy do bodky púšťam naspäť. Petrov zdar!