Vajskovská, Račková, Gaderská… známe to mená slovenských dolín. A žiadna dolina by nebola úplna, nebyť potoka, ktorý ju stvárňuje. Stúpať hore potokom, nekonečnou strmou dolinou, len v čižmách, s mušákom v ruke, a s nadšením očakávať, akú tôňu skrýva ďaľší a ďaľší meander. Voči pstruhom tu, ďaleko od Váhu a Hrona, nezískate žiadnu výhodu dvestoeurovou šnúrou a muchami od top viazačov. Treba chlapčenskú bystrosť, ale rozvážnosť lovca. Fyzickú zdatnosť, ale s jemnosťou v rukách. Muškárenie na vyhlásených pstruhových a lipňových riekach sa za ostatné desaťročia zmenilo veľmi. A potom sú tu takéto zabudnuté doliny a potoky. Kde pstruhy stále reagujú s nadšením a nie je ani tak dôležité s čím chytáte, ale skôr, ako veľmi chcete chytiť.

Dnes vás zoberiem k prameňom potoka, o ktorom ste dosiaľ zrejme nepočuli, hoci jeho vody sú mimoriadne hlučné. A nachádza sa v skutku vo vyberanej spoločnosti – za troma horami a troma dolami pramení Revúca a ružomberský Váh je len na desať minút jazdy autom. Bola to náhoda, šťastie, osud, alebo všetko dohromady, keď som sa ako desaťročný chlapec z dolniakov ocitol rovno v epicentre slovenského muškárenia. Hoci nie hneď v Revúcej alebo vo Váhu – na tieto rieky som musel ešte dorásť – a v rukách som sprvu miesto mušáku stískal prívlačku. Ale práve Vyšnomatejkovský potok bol miestom, kde som prežil svoju „zbojnícku“ mladosť.

Internety sú spoľahlivým zdrojom pre doplnenie môjho písania v miestach, kde sú zážitky krátke. V tomto prípade je to ale naopak. Internet len ticho mlčí a Google mapy ukazujú prázdnu dolinu s cestou. Aký to kontrast. Cesta touto dolinou je predsa časovou osou môjho spoznávania pstruhov. Od prvých stretnutí, keď som v čírej vode vždy len na okamih spozoroval, ako vyplašené tiene bleskovo miznú pod brehom. Pre chlapca zvyknutého na pomalú rybačku s plaváčikom absolútne fascinujúce. Nikto z rodiny mi neveril, že v tak malom potoku vôbec ryby sú. A už o pár rokov neskôr som potok poznal ako vlastnú dlaň. Rýchle tiene pstruhov už neboli také nedostupné, ale fascinácia pretrvala.

Prvé prázdniny na Liptove. Hneď ráno, niečo málo po šiestej, sa sám potichu vytrácam z chaty. Idem k neveľkému potoku – kdekoľvek by ste ho poľahky preskočili, keby ste chceli. Kúsok pod chatou sa nachádza pár rýchlych kaskád. A za každou voda na meter – dva spomaľuje, vytvára neveľkú tôňu. To bude musieť stačiť na krátke potiahnutie voblera. Už pod špičkou prútu rozkývavam vobler, nahadzujem presne na koniec jamky… okamžite zaklapnem cievku, jedno otočenie kľuky navijaka, druhé… záber! Výskok! A je preč. Taký adrenalín som nikdy nezažil, zahmlieva sa mi pred očami. Bol som tak blízko. Trasúce sa ruky náhod opakujú znova a znova, druhú šancu ale nedostávam. A za chvíľu sa musím vrátiť späť na chatu, kým si niekto všimne moje zmiznutie.

Večer sa scéna opakuje. A už so šťastným koncom – potočák putuje po záseku rovno do mojej ruky. Je obrovský, má snáď aj 23 centimetrov. Bez rozmyslu utekám rýchlo späť k chate, konečne s rukolapným dôkazom, že v potoku ryby naozaj sú. Po zhruba minútovom behu volám všetkých pozrieť sa a pstruha kriesim v kýbliku s dažďovou vodou z odkvapu. Môj triumfálny návrat dostáva horkú pachuť, keď sa otáča hore bruchom. Rýchlo bežím naspäť k potoku. Avšak vode už vraciam naspäť miesto skákajúceho pstruha len bezvládne bodkované telo. Nahováram si, azda sa neskôr prebral. Radosť je zriedená plastickým ponaučením na celý život.

Pár rokov ubehlo ako voda a prázdninová scéna sa opakuje zas. Tentokrát ale z mostíku pod chatou spúšťam do potoka nie vobler, ale mušku. Jednoduchý, v rukách vyviazaný palmer. Telíčko z čiernej nite, okolo neho omotané pierko z kohúta. A záber prichádza z prvej, sám tomu neverím. Potok mi vraví – už si sa tu naučil všetko, je čas posunúť sa ďalej. Horské potoky sú zjavne inkubátorom nielen mladých generácií pstruha, ale aj muškárov. Ešte v to leto chytám prvýkrát na Revúcej, potom na Váhu. No a ďalej si to už viete domyslieť. Poďme konečne na ryby, na Vyšnomatejkovský potok.

Prvé kilometre

Kto pozná Revúcu aspoň z auta, určite si vybaví aj krásne meandre v okolí Podsuchej, blízko Brankovského vodopádu. Revúca tu preteká nivami a okolité výhľady, ako aj zníženie rýchlosti na sedemdesiatku, nútia človeka spomaliť. Ba niekedy – ako napríklad v minulom roku, keď sa nanovo staval cestný most cez Revúcu – aj úplne zastaviť. V kolóne. Ale nie o tom som chcel. Lepší dôvod na zastavenie je kultová koliba Bodega, ktorá má odjakživa svoje miesto pri odbočke do doliny smerom na Smrekovicu. Koliba, ktorá prežila vzostup a pád Korytničky, ako aj pokusy s rozmrazovaním pizze, a opäť sa v nej sústredia najmä na výborné halušky, teraz dokonca 2 + 1 grátis. Ale ani o tom som nechcel.

Keď po dobrom obede zabrodíte pod Bodegou, všimnete si menší potok, ktorý sa s hrmotom, cez kamenné pole – jednoducho, „hrr – brr“, ako veľká voda – valí do Revúcej. To je môj potok, tam som chodil do muškárskej škôlky. Ak vás zvedavosť nepustí a vydáte sa preskúmať neznámu odbočku, hneď narazíte na jeden most, potom druhý, až skončíte v nepriechodných kriakoch nad cestou E77. Pri troche šťastia chytíte jedného či dvoch čopotákov, ale rybky cítia blízku prítomnosť Revúcej a väčšinu z nich láka veľká voda rovnako, ako vás. A tak sa aj vy vrátite do Revúcej.

Ak malému potoku venujete málo pozornosti, na oplátku dostanete rovnako málo.

Chytačka na Vyšnomatejkovskom potoku, tak ako na iných malých potokoch, chutí najlepšie, keď na ňu prídete správne naladený. Ak máte chuť lámať rekordy či už vo veľkosti alebo počte ulovených rýb, ostaňte na Revúcej. Ak ale podprahovo cítite únavu zo špekulovania na prechytanej vode a chcete chytať viac nohami, ako hlavou, to môže byť správny čas vybehnúť si do niektorej z našich krásnych dolín.

Na prvých stovkách metrov sa na Vyšnomatejkovskom potoku najväčšmi podpisujú chatári. Potok preteká viacerými predzáhradkami, z ktorých vás možno budú vyháňať pohľadom, možno slovom, a možno aj inak. Bohužiaľ často platí, čím čerstvejší prisťahovalec v doline, tým intenzívnejšie vníma svoje vlastnícke právo na potok. Viaceré tône tu za ostatných dvadsať rokov zanikli, ale stále sa oplatí od cesty kde – tu vkĺznuť do vody. Lebo tej má potok blízko ústia samozrejme najviac, a tak aj ryby sú tu najväčšie. V jednom z takých meandrov – kedysi pretekajúcim prázdnou, dnes už zastavanou parcelou – som pred rokmi ulovil môj dosiaľ neprekonaný osobák potočáka z tohto potoka. Mal 35 centimetrov a toto číslo dobre rámcuje veľkosť rýb, aké tu možno očakávať.

Opatrne, ako volavka, zabrodiť z kraja do potoka medzi chatami, a na dĺžku prútu spúšťať nymfičku do jamiek. Presne tak isto, akoby ste miesto mušáku mali lieskový prút a miesto vyviazanej muchy červíčka. Začne po potiahnutí skákať na hladine potočák, alebo vás prekukol a už len nehybne čaká pod brehom, kým to vzdáte? Občas je tôňa nedobitná pevnosť, obohnaná kriakmi a popadanými smrekmi. Aj pri jej najväčšmi opatrnom obliehaní len na okamih zbadáte mihnúť sa tieň a viete, že tu už to v ten deň nemá zmysel.

Neprístupné, zarastené tône málo navštevovaných potokov sú večný rébus. Môžete ich preskočiť, nerobiť si napriek a nahadzovať iba tam, kde mucha chytá sama. Ale čo ak… čo ak práve tam, kdesi v bezpečí mäkkého tieňa papradí a jelší, spokojne rochní kráľ potoka? Dávalo by to maximálny zmysel. Ideálne miesto pre jeho veličenstvo. Alebo si to len nahovárate? Ale ako také miesto prechytať… Prvý náhod je kľúčový. Tak čo, splaviť jednu suchú z hora? Alebo skúsiť sa kolenačky priblížiť z dola? Ak nezaberie, znamená to, že tam nie je, alebo že muškár pochybil?

Po pár stovkách metrov od vstupu do doliny začne zástavba konečne rednúť a možností vkĺznuť do vody je čoraz viac. Azda si všimnete aj úbytok vody. Žeby potok tak krátko od ústia už strácal silu? Nie, voda je len odklonená do stavby na ľavom brehu. To je Slovryb Podsuchá, vôbec prvý rybochov na Slovensku (1888). Povenujem sa mu samostatne niekedy inokedy, sľubujem. Teraz sa len pokochajme pohľadom na sklad matičných potočákov a poďme ďalej. Úbytok vody má trvanie len pár sto metrov a z jari si ho ani nevšimnete.

V doline nič nové

Nad rybochovom sú pripravené posledné dve dlhé zákruty v dotyku s civilizáciou, ktoré ponúkajú spestrenia ako prahy, vybudované chatármi, či tône pod mostíkmi cez potok. A ďalej to už je Klondike v mierke 1:10000. Strmá dolina, kde azda jediná zmena od počiatku vekov nastala v roku 1935, postavením asfaltovej cesty na Smrekovicu. A to je dobre.

Potok sa tu strmo valí pomedzi veľké balvany a len za tými najväčšími kde – tu vytvorí pomalšie zátišie. A v každom z nich platí priama úmera malých potokov – čím väčší životný priestor tôňa vytvára, tým väčšia ryba v ňom pláva. Objaviť hlbokú tôňu je už rovno z polovice taká radosť, ako lapiť pekného potočáka. V zdravom smrekovom lese hlbšie v doline je okolo potoka poriadok, nie nepriechodné kriaky, bujnejúce po holoruboch okolo chát.

Môžete si preto aj rozšafne zahádzať cez hlavu. Ale načo by ste to robili. Potok tu po schodoch, po schodoch, zdoláva poschodia. Ak preskočíte šnúrou viacero schodov naraz, mucha sa iba s hrmotom zrúti dolu. Najefetívnejšie je na jednu – dve dĺžky prútu bombardovať tungstenom vývary medzi veľkými balvanmi. A dávať si pozor, aby ste si pstruhy nepoplašili. Tie sú tu, v hore, už oveľa citlivejšie na pohyb, než nižšie v doline, kde sú aspoň trocha otužené prítomnosťou chatárov.

V rýchlej hučave medzi lopúchmi a smrekmi vás ale možno bude väčšmi trápiť skôr než vyplašenie ryby, vyplašenie medveďa. To som prvýkrát zažil (či skôr prežil?) nie tu, ale o dolinu ďalej, povedľa Nižného Matejkova. Ešte v časoch, keď medvede neboli premiérska téma, ktorá predávala novinové články. Situácia presne ako z príručky, čo nerobiť pri strete s medveďom. Strmý svah, nepriehľadná remízka. Pár krokov cez hustý porast a zrazu rachot, akoby sa dole kopcom spustila lavína skál. A na dvadsať metrov pod sebou len vidím obrovského psa, ako upaľuje odo mňa preč.

Až o dlhých niekoľko sekúnd neskôr sa mi to celé v hlave pospájalo. Tie mohutné laby, výška v lopatkách a celkovo hmota vysoko cez sto kíl akosi nesedia s opisom akéhokoľvek plemena. Samozrejme, ani tento zážitok mi ako malému chlapcovi nikto neveril. Ak ale čakáte, že rovnako, ako v prípade s prvým pstruhom, som ešte v ten samý večer priniesol na chatu uloveného medveďa, sklamem vás. Naspäť do hory sa mi veru nechcelo. Medveď mal väčšie šťastie, ako pstruh.

Ale naspäť k potoku. Každý zázrak tri dni trvá. Ďaľšou a ďaľšou zákrutou pribúda výškových metrov, zároveň ubúda vody, a aj čopotáky sú akosi menšie, až pred strmým stúpaním serpentínami na Smrekovicu, pri Matejkovskom kamennom prúde, muchovačka už akosi prestáva mať zmysel. Ale ktovie. Stačí rok alebo dva, bohaté na sneh a vodu, no a život v potoku si isto nájde cestu až úplne hore. Koniec koncov, účel potoku je lovný, nie chovný – teda, nie všetky odrastené dvojročky automaticky padajú dolu do Revúcej. Na väčšie troj či štvorročky som však narazil dolu medzi chatami, až kilometer – dva nad nimi.

Keď už sme prešli celé moje detské „brouzdaliště“, ako odmenu za dočítanie mojich zážitkov z úplne obyčajného potoka vás zoberiem ešte vedľa, najskôr opäť do Nižného Matejkova, a potom aj ďalej, na jedno už menej obyčajné miesto. Ale po poriadku. Ak existuje potok Vyšný, mal by pravda existovať aj Nižný. A naozaj tomu tak je, ten Nižný je však ešte o kúščok menší, ako „môj“, Vyšný. Ak máte pochodenú Revúcu, určite ho tiež poznáte. Do rieky ústi nad veľkým dreveným stavidlom s altánkom, ktoré odráža vodu do Slovrybu Biely potok, a zásobuje vodou mokraď povyše jeho ústia. Od dnes ho teda, spolu s jeho vyšným súrodencom, môžete oslovovať po mene.

No a ešte neďaleko, na tej istej strane Revúckej doliny, sa nachádza miesto, ktoré polahodí na duši nielen muškárovi. Jazierske travertíny ponúkajú presne to, čo vyplýva z ich názvu – travertínové jazierka prepojené potokom, ktorý tečie raz nad, a inokedy pod zemou. A v okách medzi skalami sa preháňajú pstruhy. Ak budete mať niekedy cestu do Vlkolínca, určite odporúčam spraviť si hodinkovú odbočku aj sem. Pár fotiek nájdete v galérií pod článkom. Alebo stačí prebehnúť cez kopec naproti a… ale nie, o tom až niekedy nabudúce, v najlepšom treba prestať.

Toľko k Vyšnomatejkovskému potoku. Neveľký potok, aby si zaslúžil vlastné revírne číslo, ale zato mu patrí aspoň čestná zmienka v revírnom popise Revúcej. Rád sa sem vraciam prežiť svoje spomienky znova a znova. Muškárenie je pre mňa niečo medzi športom a umením. Keď už je čísiel, fotiek a porovnávania sa s ostatnými priveľa, jedna návšteva takejto zabudnutej, divokej doliny mi pomôže misky váh opäť narovnať viac smerom k umeniu, a je dobre. Aké boli vaše začiatky s muškárením, sa môžete podeliť v komentároch. Petrov zdar!