Cez víkend som sa po dvoch mesiacoch od zahájenia ocitol aj na Liptove. V sobotu skoro ráno som vybehol s obojručkou konečne na poriadnu rieku, Váh. Len som akosi nedomyslel tú malú vodu. V Bešeňke to bolo so #7 a streamrom ako ísť s bubnom na zajace. Za niečo vyše hodinky sa mi podaril jeden potočáčik cca 27 cm a potom som zavelil na ústup do Demänovej. Už sa mi nechcelo prezliekať opäť do broďákov, tak som len obul vysoké čižmy. Tie ma neskôr medzi ostrými kameňmi poriadne vytrestali za lenivosť. Na Demänovke som chytal vôbec prvýkrát, veľmi utešený, veľký potok. Zarozprával som sa (pravdepodobne) s pani domácou jedného z penziónov na brehu. Aj jej malý syn začína muškáriť, poradila mi jamu, kde prebýva potočák, ukázaný rozpätím rúk asi šesťdesiatka. Na oplátku som malému nechal zopár múch, ktoré by mohli na Demänovke fungovať. Zmienenú šesťdesiatku sa mi nepodarilo lapiť, chytal som ryby prevažne do dvadsaťpäť, jedna tridsiatka sa mi vypla. Paradoxne, vyššie nad Demänovou, pomimo zástavby, som zachytal oveľa menej, ako v dedine. Niekedy sa sem ešte určite vrátim, takéto veľké potoky ja rád.

Tento způsob léta zdá se mi poněkud nešťastným. Pri vode o ôsmej a za niečo vyše hodiny už bolo neznesiteľných 33 stupňov. Vybehol som len tak narýchlo, pozrieť Ľavostranný priesakový kanál. Hold, „pravý“ je iba jeden, v tom ľavom sa mi vždy zdalo byť akosi menej rýb – aspoň teda v hornej časti, ďalej od napojenia na Žitnoostrovské kanály. Z domu som narýchlo zobral len vestu a jeden prút, univerzálnu štvorku. Dúhaky možno zavŕtané niekde hlboko v splave, ostriežov nikde, žiadna drobná ryba, samozrejme, že som narazil iba na veľké kapre. Nemal som na ne náladu, ale v čistej vode ich bolo krásne vidno, tak som sa opatrne, v tieni, priblížil k jednému hlúčiku až na dohod. Mal som len jeden – dva pokusy, kým si ma prvý z nich všimne a zavelí na ústup celému hejnu. Viaceré si skúmavo prezerali squirmy worma – keď muchu na osemnástke nadväzci skúma 7 – 8 kilový kapor, to je proste dráma. Nakoniec jeden asi trojkilový zobral, nasledovala jazda a vypol sa. Takže dnes bez ryby, v tom teple a bez poriadnejšej výbavy mi to aj tak nedávalo zmysel pokračovať. Ale zajtra plánujem pokus číslo dva.

Ak idem na ryby len na chvíľku, tak väčšinou chodím poobede, po povinnostiach. Ale teploty 35°C prinútili aj takú konzervu, ako som ja, preusporiadať si plány. Takže sobotné ráno na Stupavskom potoku – prvýkrát túto sezónu. Pôvodne som chcel zacieliť na zabudnuté väčšie ryby dole, ale radšej som zvolil chládok vyššie v doline. Vody je ešte tak akurát a jej teplota kolíše počas dňa od 13 do prijateľných 17 stupňov. Čopotáčiky spolupracovali krásne, za necelé 2 hodinky som chytil do 20 rybiek. Žiadna nepresahovala lovnú mieru, ale potok funguje rovnako, ako ostatné roky, čiže výborne. Vo vode je aj hromada tohoročného poteru.

No a „nabudúce už ozaj“ bolo konečne dnes. Domanižanka tiekla skvelá – po daždi vyššia a prikalená. Ešte pred začiatkom chytačky som na moste stretol rybára (s kočíkom), ktorý ma veľmi milo upozornil na pekného potočáka, ktorý býva v splave pod mostom. Vedel som o ňom už od minulej soboty, ale dnes sa neukázal, hoci z prvej jamy som mal behom chvíľky chytených 15 rýb, neskutočné. Po necelej hodinke som sa ale ešte vrátil. A pán potočák medzitým vyhladol. A poriadne. Dvakrát zalovil po jalcoch v splave, z toho raz aj s výskokom. Ani si nepamätám, kedy som naposledy videl loviť potočáka, snáď už X rokov dozadu na Revúcej. Každopádne, mne stačilo už len nič nepokaziť. Prvý náhod streamra, druhý, rana do prútu, je tam. Krásny – veľká hlava, veľká chvostová plutva, a bojoval neskutočne. Aby som ho príliš nevysilil, vbehol som do vody a podobral ho tak skoro, ako sa dalo. Pri púšťaní raz šibol plutvou a v momente bol opäť v hlbočine pod splavom. To sa ale deň ešte len rozbiehal. Domanižanka si ale určite zaslúži, aby som sa jej venoval aspoň toľko priestoru, ako jej sestričke Pružinke, teda v samostatnom článku. Takže teraz už len v krátkosti – dnes sa mi podarilo kompletné muškárske kvarteto potočák – dúhak – lipeň – jalec. Viaceré čopotáky boli konečne cez 30, a prvý lipeň bol hneď krásny plachetník okolo 37 čísiel, na suchú muchu. Chytal som aj hore okolo Domaniže, tam je to ako z rozprávky – ticho, červenošedé dno, zelená voda, machy, paprade, a potočákov ako maku. Naozaj podarený deň.

Vyskúšal som aj úsek vyššie nad Prečínom – tam, kde som prvýkrát chytal koncom apríla a za trištvrte hodinku chytil zero. Dnes som mal už po pár minútach dve ryby. Bola to paráda chytačka, dokonca z jednej väčšej jamky – na prítoku vlásočnice – som chytil 7 dvadsaťsedmičiek a ešte nejaké drobné k tomu. Bežne som chytal 4 – 5 alebo aj viac rýb z každej väčšej jamky, ktorá mi sadla. Ale ani tu sa mi väčšia ryba nepodarila, fish of the day bol potočák o malíček väčší ako ostatné, cca 29 – 30 cm. Určite tu ale veľké ryby sú, len som sa opäť nechal uspať fungujúcou muchou miesto toho, aby som skúsil napríklad väčší streamer a prechytať radšej viac vody, než stáť 10 minút nad jednou jamkou. Tak snáď nabudúce. Už ozaj…

Tak do tretice Domamižanka, 6 hodín vo vode, približne pol na pol v meste a v divočine vyššie. V meste som mal skvelé podmienky, teda aspoň vizuálne, keďže voda tiekla po daždi trošku šmrncnutá. Prešiel som si hornú polovicu od nákupného centra vyššie, takže Považskú už mám už takmer prejdenú celú. Chytal som prevažne na suchého potočníka, čopotáky reagovali dobre, chytil som hromadu dvadsaťsedmičiek. Žiadna väčšia ryba sa mi ale ani tentoraz nepodarila, ani som dnes žiadnu nezahliadol v splavoch. Zdá sa, že väčšie ryby sa držia prevažne v CHaPku nižšie. Inak, dnes (sobota) som nestretol žiadneho rybára, zdá sa, že sa nápor po začiatku prívlačovej sezóny presmeroval na kaprovky.

Krátke repete na Domanižanke. Od poslednej návštevy sa mi pod chvíľou spontánne v hlave prehrávali pohľady na pekné ryby, ktoré som naposledy zahliadol v splavoch, tak som sa jednoducho musel čím skôr vrátiť, hoci len na chvíľku. Splavy ale boli dnes statočne obliehané rybármi a velikáni sa neukazovali, len sem – tam väčšie dúhaky cez tridsaťpäť. Tak som sa šiel poprechádzať so suchou muškou. Keďže to išlo pekne, veril som systému, že to šťastie sa unaví a lapím aj takto pomimo top jám peknú rybu. Zabral mi ale len jediný krajší potočák ~35, po záseku sa rozbehol oproti mne, nestíhal som zbierať šnúru a samozrejme sa vyklepal. Väčšie ryby sú tu inak mimoriadne pozorné voči akémukoľvek pohybu na brehu a tiež šnúroplaché, treba na ne pekne z diaľky, aby nič netušili. Tak to ale mám rád. Poviažem niečo a snáď do tretice príde konečne aj ozaj pekná ryba – skoro sa až hanbím, že na takto dobrej vode chytám samé menšie.

Keďže moja posledná upršaná vychádzka na Pružinku ma týždeň odstavila od rýb, zahral som sa trochu na urazeného a vybehol na chvíľu opáčiť Domanižanku vedľa, do Považskej. Po chorobe mi nevadilo ani stále zakázané brodenie 🙈, aj keď prísť o rybu (a následne aj o muchu) len preto, že sa do niečoho zavadí tesne pod brehom, to zamrzí. Ale čo je dôležítejšie, ani na tomto CHaP-ku nie je o adrenalín núdza. V niektorých splavoch sa preháňali krásne ryby. Tie najväčšie mali skôr rybožravú náladu, ale streamrom som sa im tentokrát netrafil do vkusu, tak som zakrátko prezbrojil na suchú muchu a zachytal si ozaj pekne – s dôrazom na *pekne*, lebo žiadneho z miestnych velikánov som nezdolal. Vyše polhodinu som skúšal presvedčiť ozaj pekného potočáka, zaparkovaného pod stromom, ten už ale zjavne videl všetko. Viackrát vystúpal, ale nezabral. Počas jeho obliehania som ale povedľa chytil viacero dvadsaťsedmičiek. V ďaľšom zo splavov som na dne pri kraji objavil zaparkovaného dúhaka, ktorému som tipoval tak štyridsať. Bol zvedavý, ale opatrný. Nakoniec po niekoľkých vystriedaných muchách vzal mop fly nehybne položenú na dne. Po záseku – keby mal ruky, tak by nimi do široka rozhodil, a keby vedel hovoriť, tak by kričal – zasa ma chytili, ja som to vedel! Ale jeho veľkosť som v hlbokej vode poriadne nafúkol, mal „iba“ okolo tridsať. Kratšiu vychádzku zakončila pekný potočák pod štyridsať (tento už naozaj), ktorý zobral záťažovku, ale zdolávačku skomplikoval dvojročko, ktorý mu prišiel na pomoc a začať ťahať za prívesnú muchu. Samozrejme, že som nakoniec zdolal iba menšieho pomocníka…

Posledný týždeň som strávil doma s teplotami, keď ale konečne odzneli, hneď som vybehol na malokarpatskú pstruhovku, kvôli ktorej celé Slovensko nesmie skracovať meno Bratislave. Tí zanietení ju poznajú skôr kvôli síce zriedkavým, ale veľkým potočákom. Teda, tak tomu ešte donedávna bývalo. Bohužiaľ podobne to skonštatoval už pred dvoma rokmi aj domáci youtuber Miro (skvelé videá nielen z Malých Karpát, určite odporúčam popozerať). Potok je to síce stále krásny – krytý z hora, s podmytými brehmi a hlbokými jamami – ale kvalita a prietok vody už nie je, čo býval. Už som z Blavy nemal pocit pstruhovky, ale skôr podpstruhovej kaprovky, kde naozaj len sem – tam môže v tôni čakať splavený odrastený potočák. Za hodinu a pol chytačky sa nepodaril ani záber, žiadnu rybu som ani nevidel alebo nevyplašil, no a dlhšie som sa po chorobe predierať cez prales okolo vody nevládal. Ale ktovie, možno tam nejaký velikán stále je. Tak, ako vždy bol… Len si ho treba poctivo vychodiť.

Teším sa, že prší, lebo aj keby som sa netešil, aj tak by pršalo. Sprvu som mal na dažďom prifarbenej Pružinke len promile záberov, čo ostatné vychádzky. Naviac, Pružinka zahájila jarné upratovanie – zvýšená voda vyplavovala kopec odtrhnutých rias, tráv a halúzok, takže čo náhod, to čistenie muchy. Vo veľkom stavidle ma prebral z agónie loviaci dúhak šesťdesiatnik, ale mojimi muchami sa nenechal ani vyrušiť, ani vyprovokovať. Pán ryba. Streamer vedený krížom cez stavidlo mi chytil nasadeného potočáka tridsaťpäťku, ktorá poplašila domáce ryby, a ďalej na nymfu a mokrú muchu to už bola v stavidle drina. Striedavo popršiavalo a mrholilo, až sa napokon pred obedom spustil vytrvalý lejak. Do stúpajúcej vody som previazal opäť na streamer a zakrátko nato zapriahol dúhaka nad 50. Sprvu som si myslel, že som zavadil. V dôsledku váhavého – alebo presnejšie, žiadneho – záseku sa iba prevalil pod hladinou a spadol… Chytal som na „touch and go“ – náhod ľahkého streamra tesne pod breh, vystretie šnúry, dve tri potiahnutia s pod brehu smerom do prúdnice a opäť náhod. Jeden náhod som ale prestrelil – streamer skončil až na tráve. Potiahnutie, čľup do vody pod brehom… a za streamrom sa hneď objavila vlna od pekného potočáka. Vtedy mi to docvaklo – nikdy nie je tak dobre, aby nemohlo byť ešte lepšie. Previazal som na nepotopiteľného, jalcového chrobáka. Náhod na trávu, potiahnutie, čľupnutie… je tam. Krásny, medeno – zlatý potočák. Takéto čosi by som mimo dažďového ošiaľu nezažil, oplatilo sa moknúť. Pstruhy boli rozplávané z jám a zvedavo snorili pod brehmi, čo za dobroty kvapky dažďa pozrážajú do vody. Pôvodne som sa chcel na CHaP-ku zastaviť len na hodinku – dve, nakoniec som ho prešiel celé. Odchádzal som po vyše štyroch hodinách, až keď som premokol do nitky.