Poobede som sa vybral na dve hodinky pozrieť Stupavský potok. Keď sa mi ale pred nájazdom na diaľnicu otvoril výhľad na dažďové mraky, stočil som to na Malý Dunaj. Veď už minule mi Parná pripomenula, že aj s nepstruhami môže byť sranda. Takže Fenolový potôčik. Sprvu som sa trápil, podarilo sa mi pár menších rýb a spadol jeden kapor. Keď sa znova rozpršalo, vybral som sa ešte hore do húštin, s jednou suchou chytro pozrieť, či niečo nezbiera kvapkami zostrelné chrobáky. No a samozrejme zbieralo. Poslednú dobru prichádzam suchej muške na chuť viac a viac…

Takmer mesiac pstruhovej sezóny je preč a ja som ešte nebol v Malých Karpatoch. Takže dnes na tri hodinky Parná. Najskôr som do nej nakukol v Košolnej, ale blato na brehoch a kalná voda ma do pstruhovej nálady nedostali. Presunul som sa teda vyššie, až na samý začiatok revíru, pod nádrž. V stavidle pod ňou som mal zakrátko tri pekné ryby – pleskáča okolo 50, veľkého jalca a tretiu, ktorú som počas zdolávania ani nevidel. Všetky tri mi z pstruhovej nymfičky bez protihrotu spadli. Prezbrojil som na bielu rybu a stavidlo bičoval ešte vyše hodiny, prišiel už ale len jeden slabý záber. Tak som konečne zdvihol kotvy a šiel chytať na potok. Keď som zbadal malý karpatský potôčik – ale s hlbokými jamkami – uvedomil som si, ako ma dosiaľ rozmaznali väčšie pstruhovky ako Revúca a Pružinka. Takže na kolená, a strielať muchu popod konáre. Hneď v druhej jamke sa krátko po dopade muchy zablysol zlatý bok a výsledok vidíte na fotke. Podľa chvostovej plutvy to bol azda násaďák, ale priamo pod nádržou som v regulácií zbadal aj potočáka jednoročka, takže samovýter tu našťastie ešte funguje.

Poobede som vybehol ďaleko nad CHaP – ešte vyššie nad úsek, kde som končil minule. Z prvu som chytal od mosta po prúde a predstavil sa mi azda najpstruhovejší úsek Pružinky. Zatienený, plný pereji s veľkými balvanmi, v každom meandri krásna tôňa. Ale ani ťuk. Na brehu boli ešte mokré stopy, tak zrejme to niekto tesne predo mnou prebrodil a ja som nedokázal nič dochytať pomocou streamra a splavovanej nymfy. Určite sa ale vrátim inokedy.
Po hodinke som sa teda otočil hore prúdom a tam už opäť hrali „tú moju“. Pružinka tam bola o čosi menej divoká, dalo sa pekne hádzať aj jednu suchú cez hlavu a divoké potočáky spolupracovali. Rozmýšľal som, či v jednom z meandrov s hromadou naplaveného dreva riskovať isté uviaznutie. Zjavne som bol po dlhej dobe prvý, kto to riskol – okamžite zabral pekný potočák cez tridsať, bohužiaľ som ho musel držať kvoli prekážkam na krátko a vyskákal sa. Na záver som si bol zabehať od cesty až ponad Tŕstie. Pružinka sa hore prúdom vyvíja očakávane – je rýchlejšia, ale menšia. Poodhalené brehy naznačujú že zväčša býva vody viac. Snáď sa to pred letom ešte poriadne rozprší, aby bolo dosť vody aj v lete…

Tak ešte jedenkrát Pružinku prosím, pol na pol CHaP a „divočinu“ hore. CHaPko bolo výborne, ale nešlo to tak, ako minule. Alebo s jedlom rastie chuť? Podarilo sa mi viacero pekných rýb do štyridsať, čo by som za to dal na iných potokoch.. Naviac, pri brehoch už bolo vidieť rozplávaný plôdik lipňa. Väčšinu času som sušil, ale väčšie ryby nestúpali, takže ak som chcel z kríkov vytiahnuť nejakú štyridsiatku, musel som pod ne pustiť worma, mopku alebo streamrik. Pružinka len podčiarkuje, ako dôležitý je pre pstruha úkryt. Našiel som päťdesiatku dúhaka, ale na absolútne neprístupom mieste. Ďaľší taký bol v jednom zo splavov, aj mi poobkúskaval mopku, ale zasekol som neskoro. Dosť netradičný zážitok mi pripravil iný dúhak okolo štyridsať, zaparkovaný pod brehom. Na lávke cez Pružinku sa postupne nazbieralo až šesť obdivovateľov, ktorí sledovali, či zaberie. Po ceste prehrmela hlasná motorka. Všetci sa otočili za ňou, v tom ale dúhak zabral a okamžite po záseku vyskočil na breh. Snažil som sa ho stiahnuť späť do vody, ale nešlo to. Keď moji „followeri“ opäť obrátili pozornosť na potok, videli už mňa, ako v rýchlosti idem cez vodu podobrať rybu na brehu oproti.

Nikto nevarí obed tak rýchlo, ako chlap, ktorý dostane dovolené ísť na ryby dva dni po sebe. Večer som ešte naviazal trio veľkých suchých potočníkov a po obede (ktorý sa podával už 10:45) ma zvedavosť prinútila ísť chytať šťastie o hodný kus vyššie. Overiť si, či má táto riečka inšpirovaná rozprávkou „Hrnček, var!“ aj pokračovanie, alebo rozprávková je „iba“ tá jedna kapitola okolo CHaP-ka. V dedine ma už z auta vítali zbierajúce čopotáky a moje tri čapaté šedopieskové potočníky – ktoré si možno pstruhy mýlili s pošvatkami – išli na dračku. Zakrátko som zapriahol potočáka okolo tridsať, ale vyskákal sa. Ďaľšia pekná ryba, ktorú som za polminúty zdolávania ani nevidel, sa mi vypla v jednej z jám vyššie nad dedinou. Medzi kriakmi to bolo ale so suchou trápenie, streamer nefungoval a strielať nymfu z pod ruky ma nebavilo. Lebo to mi tiež moc nefungovalo. Tak som sa vrátil sušiť do dediny. Rozdiel oproti CHaP-ku bol viditeľný vo veľkosti rýb, ale najmä v ich správaní. V meste bola medzi „vidím ťa“ a „zdrhám“ veľká medzera, keď ma ryba už zjavne registrovala, ale zvedavosť ešte mala. Ďaleko od CHaP už platila jednoduchá rovnica „vidím ťa“ = „zdrhám“. A možno som aj na vysokom brehu nasvietený priamym slnkom pôsobil ako päsť na oko a preto sa žiadna väčšia ryba nekonala. Ale z množstva divokých potočákov som mal opäť ohromnú radosť. Naposledy ma rybačka-objavovačka takto bavila snáď až minulé leto v Slovinsku.

Poobede zasvietilo slniečko a k hladine začali stúpať aj väčšie ryby. Streamer mi odpálil dúhak okolo štyridsať. O dvadsať minút zabral znova, môj odtrhnutý streamer mu ešte trčal z papule. Na konci revíru sa mi z mosta ponúkol pohľad ako z iného storočia. Bokom pri brehu hejno jalcov, v prúdnici sa trel párik lipňov, nad nimi čakalo v rozostupoch zopár potočákov a jamu strážil dúhak štyridsaťpäť. Kvôli lipňom som nebrodil, len občas vkĺzol do vody, keď to bolo nutné. Techniky som striedal podľa chuti, najviac ma ale pri srdiečku samozrejme zahrial každý prekabátený potočák na sucho. Ku koncu som chytal na veľký čierny palmer. S presným vzorom podenky a dokonale suchou prezentáciou na hladine sa nechcelo špekulovať ani mne, ani rybám. Veľký palmer skoro vždy prevážil tušené riziko. A zároveň, lipňov nelákal vôbec. Čo dodať. Pstruhovačka ako z krásnej a nudnej rozprávky – bez zápletky, výborná od začiatku až po posledný náhod.

Celý týždeň som uvažoval, kudy kam, až som skončil v piatok na Pružinke CHaP. Krásny potok na muškárenie, veľmi podobný, ako moja obľúbená Nitrica. Opisujem revírne číslo do papierov. Ako to pôjde? Prvých 5 minút mi prinieslo hneď 5 záberov, z toho PP cez 30 mi spadol, paráda, lepšie to ani byť nemôže. Ha, veru môže. CHaPko totiž začínalo až za ďaľším cestným mostom. To som už mal chytených potočákov, jalca a dokonca aj lipňa. V každej z jamiek by som sa vedel zdržať aj dve hodiny. Nenormálne. Potok ale nebol vyslovene prerybnený násadou, dominantná bola zdravá populácia divokých potočákov, lipňov a jalcov. Vo vode sa stále niečo dialo. Pán potočák otáľa so záberom? Nevadí, s pod brehu vyletí dúhak, o ktorom som ani netušil, a uchmatne muchu váhajúcemu potočákovi rovno s pred huby. Zábery ustali? Stačí zmeniť muchu a ide sa odznova. V tej istej tôni.

Podvečer som cestou nazad ešte skúsil Domanižanku. Škoda, že som si na ňu nevyhradil viac času, ako trištvrte hodinku. Krásny potok s jamkami, aj keď tiež evidentne prechytaný – v blate stopy a po stromoch visiace dekorácie v podobe odtrhnutých gúm a rotačiek. Síce som odchádzal bez záberu, vyplašil som ale malého potočáka minuloročka, čo sa mi za celý deň na Rajčianke nestalo. V rýchlosti som chytal skôr nohami, ako hlavou. Oveľa lepšia voľba na prechytanom potoku cez víkend po zahájení by bolo dostatok času, opatrné zakrádanie proti prúdu, a krátka nymfička.

Tak dnes moja pstruhárska premiéra v Rajeckej doline. Budíček po 5-tej, pri vode už okolo 9-tej. Na hodinku som zabrodil v Zbyňove, ale po rybách ani chýru, ani slychu. Prebiehal zber odpadu (Deň Zeme), takže voda a brehy boli podupané nielen rybármi, ale aj ľudmi zbierajúcimi odpad (nesťažujem sa, iba konštatujem). Pri Slnečných skalách to už však bola iná pesnička. Síce dosť fúkalo, ryby ale zbierali ostošesť – najmä, alebo skôr iba – lipne. Nechcel som ich veľmi trápiť, ale pri prechytaní každej lipňovej rovinky sa ich zopár šmyklo. Niektoré mali ešte nachytané pijavice po zime. Skúšal som aj čisto pstruhové muchy – streamriky, squirmyho, ale ani brnk. Priamo v Rajeckých Tepliciach bola situácia rovnaká, ako hore – bez rýb, alebo teda aspoň bez záberu. Ostatní konštatovali to isté. Vraj sa to ale neskôr k letu pohne. Možno im vadil ruch, alebo tam ozaj pstruhy teraz nie sú a neskôr natiahnu z dola, ktovie. Naopak, zas na lipňovej Rajčianke som naposledy pochytal iba potočáky a dúhaky.

A ešte raz Revúca. Začali sme v meste nad prahom, ktorý tvorí začiatok neresiska. Obrovský kontrast. Lovný úsek prechytaný, zdanlivo prázdny, neresisko zato preplnené rybami. Nechýbali lipne do päťdesiat, ale tep mi zvýšil pohľad na dúhaka (video), ktorému do bájnych 70 veľa nechýbalo. Popri ňom vyzerali lipne ako beličky. Zastavili sme sa aj pri Slovrybe, kde sme tým pádom navýšili dav rybárov o ďaľších dvoch. Ale neoľutoval som a zachytal si už trochu vyškolené dúhaky do sýtosti. Vo vode som zahliadol aj lipne cez štyridsaťpäť a dokonca aj ešte o čosi väčšieho potočáka. Ten po dvoch náhodoch do jeho blízkosti len iritovaný odišiel kamsi po prúde. Ale aj ja som odchádzal spokojný. Určite bude čo chytať aj ďaľšie týždne, nebude to iba o podmierečných rybách, a už vôbec nie len o dúhakoch…