Revúca. Ružomberský revír, ktorý zo mňa spravil muškára, akým som. Na jej prítokoch som chytal prvé pstruhy na doma spatlané mušky. V jej tôňach videl potočáky, aké do dnes nemám zdolané. Na jej brehoch videl plynúť roky času a po kolená vo vode viedol rozhovory, ktoré si zapamätám navždy. Chcem sa s vami podeliť o tri zážitky, ktoré snáď zaujmú aj čitateľa nezaťaženého mojím záväzkom k tejto krásnej rieke.

O päť minút október (2018)

Posledný septembrový deň. Posledný deň pstruhovej sezóny. Azda len dva dni v roku je úplne jasné, kde sa budem s určitosťou nachádzať. Na „Revke“ panuje ospalý letný deň, blížiacu sa jeseň pripomína len všadeprítomné lístie – najmä na nadväzci. Rozmýšľam, kde začať. Príliš dole v meste nie, chcem si ešte užiť prírodu. Príliš hore taktiež nie, chcem si aj riadne zachytať a najkrajšie úseky bývajú po celej sezóne už slušne dopichané. Voľba padne doprostred, nad Biely potok. Silno navštevovaný úsek, ale dúhaky a lipne to istia. Dúfam.

Bežné podmierečné 27-čky vyzerajú povedľa týchto dvojkilových pstruhov ako plôdik.

Ide to parádne, premenlivý vietor spoľahlivo zráža rodiace sa podenky a ryby majú hody. Toľko dubliet potočákov som snáď ešte nechytil. Po dvoch hodinkách som dosýta prechytaný a neviem, čo od dobroty. Prechádzam sa popri vode, zvedavosť ženie moje kroky k jednému zo stavidiel. Nakuknem z hora do vody dostávam šok. Bežné podmierečné 27-čky vyzerajú povedľa týchto dvojkilových pstruhov ako plôdik. Spoza piliera vybehne 65-ka potočák, potom ďaľšia 50-ka… jedna 45-ka, a ďaľšia… Doprdele, čo sa to tu deje? Takto to tu vyzerá vo všedný deň, po skončení lovnej sezóny?!

Klepú sa mi ruky, snažím sa najmä ostať nepozorovaný. Nahadzujem nymfovú zostavu rovno medzi štyri krúžiace ryby. Ktorákoľvek z nich by bola môj vrchol sezóny, a najväčšia 65-ka bez diskusie životná ryba z Revúcej. Prešli popri mojej muche akoby bola vzduch. Sťahujem šnúru, v rýchlosti natáčam krátke video – snáď sa mi to len nesníva a po precitnutí ho nájdem uložené v mobile – a naväzujem jednu suchú jalcovku. Možno žblnknutie veľkého sústa zaujme pozornosť niektorého z gigantov.

Nič.

Ryby evidentne nežerú, musím v nich prebudiť dopyt. XXL týždeň v Lidli Revúcej? Prečo nie. Naväzujem ťažký streamer hlaváča, rozkývam nadväzec. Už sa ponára rovno pomedzi krúžiace pstruhy, padá až na dno… nepadá! Cestu mu skrížila práve 65-ka potočák a bezmozgovo hlaváča zhltla. Neviem, čo robiť, ale teda, asi by som mal zaseknúť?

Trochu netradične chytám paniku ja, nie lovená ryba, a začínam zdolávanie.

Zásek! Trojkilovým pstruhom však ani len nešklblo a jednoducho stojí na mieste. Trochu netradične chytám paniku ja, nie lovená ryba, a začínam zdolávanie. Vtom už aj potočák zisťuje, koľká bije. Výpad na koniec tône – nesmiem dovoliť, aby sa pustil dolu prúdom, to by bol koniec – tak ho násilím zastavujem… Nepáči sa mu to, tak sa stáča späť do hučáku, krúži pod splavom. Toto by ale trvalo veky, tak opäť trošku pritláčam. Nasleduje nekompromisný výpad do hlbočín pod lávkou. Toto je zlé, šnúru mám z uhla, nadväzec trením o betón „kučeravie“… musím pstruha opäť zastaviť, nech to stojí, čo to stojí. V tom tlak poľavuje. Vyhol sa jednohák. Je po všetkom. Skúšať to silou bola chyba.

Ak vydržíš celý deň nepapať… (2009)

Letný večer po daždi, čochvíľa slnko zájde za kopce. S otcom sme na rovnakom úseku skúšali šťastie už ráno. Ja bez záberu, oco podobne, len niečo neurčito zamrmlal o vode bez rýb a veľkom potočákovi. Nevedno vlastne prečo, vrátili sme sa sem aj večer, po turistike, veď sme na Liptove celý týždeň. Tentokrát chytám ja prvý, oco pár desiatok metrov za mnou. Revúca v tomto úseku výrazne spomaľuje a vchádza do hlbokej a pokojnej regulácie. Výdatný dážd podvihol hladinu a schladil celý les, voda však tečie takmer čistá.

Had? Veď trčí napol z vody von…

Metodicky sa zakrádam po brehu. Tam, kde sú kriaky redšie, ich pomaly rozhrniem a získam prístup k vode. Pár náhodov s jedinou nymfou na dlhom nadväzci a hľadám si ďaľší flek. Zrazu však kútikom oka badám pri nohách, až v podstate na brehu, akýsi pohyb. Žeby had? Trčí napol z vody von… Ale prdlajs, to je potočák ako noha!

Rybu mám už len dva metre od nôh, chvatom sťahujem šnúru. Mám len pár sekúnd, kým sa odtacká preč. Alebo si ma všimne. Čo teraz? No čo, potočák vyberá dobroty priamo zo zaplaveného brehu, tak mu pod nohy plutvy podhodím rovno aj tú moju. Je pri nej. Mľask. Nasal nymfu sťaby kapor a pokračuje bez akejkoľvek emócie ďalej. Zásek, výkrik 12 ročného ja, je tam, je tam! Za pár chvíľ mi oco podoberá potočáka z Revúcej (51), ktorý ostal mojím osobákom do dnes. Tak predsalen sme sa sem druhýkrát nevrátili tak úplne „náhodne“ :-)…

…uvidíš zlaté prasiatko (2014)

A k poslednému príbehu voľne premostím cez nadpis. Situácia veľmi podobná tej predošlej, len o roky neskôr. Brodíme spolu s ocom na dohľad od seba. Revúca pod Slovrybom, dúhakov ako maku, poznáte to. Za chrbtom podmytý breh, predo mnou tiahla, pokojná tôňa… zrazu za sebou začujem v plytkej vode šplechnutie a spoza spadnutej jelše vytrieli potočák ako noha. Zo vzdialenosti pár metrov vidím mihnúť sa zlatisté telo s vysokým chrbtom, typickým pre starého mliečniaka.

Tôňu, v ktorej zmizol, prečesávam krátkou nymfou ešte dobrú hodinu, avšak bez záberu.

Na miesto sa vraciam aj večer, po rybe však ani stopy. Až na ďaľší deň sa nado mnou svätý Peter zľutuje a dáva mi vzácnu druhú šancu. Rybu objavujem na dne hlbokej tône, v tieni stromov. Rozmýšľam, ako uchopiť celú situáciu. Ak k rybe pristúpim z boku, budem mať skvelý výhľad – to však aj ryba – a prezentácia krížom cez prúd bude ťažká. Ak sa postavím vyššie nad rybu, budem môcť nymfy hodnoverne šúlať po dne, ale nebudem vidieť, ako ryba reaguje.

Nakoniec volím jednoduchší prístup z boku. Naväzujem poriadnu tučibombu, nad ňu osvedčené zajačie uško s bielym atraktorom, a šup s celou zostavou dolu k rybe. Potočák sa správa nejak divne, hlava sklonená, akoby mu niečo spadlo a hľadal to teraz po dne… Netrvalo to nakoniec ani tak dlho, kým prišiel záber, nadšenie a nakoniec som úspešne podobral… kapra.