Absolútne nerozumiem, prečo je slovinská trikolóra rovnaká ako naša, slovenská. Ja by som ich vlajku vyfarbil inak. Pohľady na bielo-modro-zelené vody Sávy sa mi vracali pred oči vždy, keď som mozog vedome nezamestnal niečím iným. Videom so stratenou šesťdesiatkou som sa týral niekoľkokrát denne. Už bol skoro uvarený pri brehu, keď sa mi prerezal o ostrý kameň. Nič by som nespravil inak, lepšie, a aj tak… Neprešli ale ani tri týždne a po šesťhodinovej ceste autom opäť parkujeme v Slovinsku. Pri Sáve.

V prvý deň sme stihli pozrieť mestečko Škofja Loka. Ako inak, s alpskou riečkou tečúcou popod stredoveké hradby. Zadaný muškár to má na Slovinsku ľahké aj ťažké zároveň. Také „lažké“, ako miestne pivo Laško. Kamkoľvek ide, všade naďabí na ryby. Občas mu zakáže chytať zákon, občas čosi nepriamo naznačí polovička. Ale často mu je dopriate. Ďaľší deň sme si strihli Dovžanovu sotesku (opäť s riekou) a hrad Brdo (s rybníkmi). Po obede priateľku odkladám na hotel (pri brehu rieky) a idem do Sávy. Tentokrát nie do Savy Bohinjky, ani Savy Dolinky, ale do Sávy. Tej veľkej.

Takmer nedostatočná

Sáva tečie podľa zatopených trsov tráv na brehu o čosi vyššie ako ostatok leta. Poobedné slnko presvetluje jej vody až na dno, hlbočiny ale ostávajú zelené, tajomné. Hotel je fajn, ale kreditku som vytiahol až vtedy, keď som cez Google Street view zbadal perej nad ním. Doslova kričí pstruhom. Balvany v zákrute narúšajú ťažnú vodu a z vnútornej, plytšej strany, sú dobre prístupné. V hlave mi opäť bežia posledné chvíle na Save Dolinke, kde som z podobnej pereje zapriahol do desať divokých dúhakov. Dva najväčšie ostali nezdolané. Ešte pár krokov cez ostrovček a rovnakú scénu si už nemusím predstavovať. Konečne som zas „po gule“ v Sáve.

Takmer dve hodiny lovu mi zbehnú ako niekoľko minút a ryba nikde. Čo robím zle? Na Dolinke stačilo nahodiť nad prúd, dosiahnuť dno, a zábery prichádzali samé. Tu je Sáva oveľa väčšia, na dno najhlbšej jamy pod perejou sa ani nedostanem. Ale žeby ryba nebola ani na hrane, ani v hrdle prúdu? Alebo zažívam dôsledky konsolidácie – povolenka na Sávu je o 20 eur lacnejšia, než na Dolinku vyššie. Možno jednoducho platí – za menej peňazí, menej muziky.

Dilemu „čo robím zle“ za mňa zhovievavo vyriešila príroda. Stačil náznak príchodu večera…

Ako slnko zájde za koruny stromov a tôňu zahalí tieň, prvýkrát zahliadnem blysnúť sa strieborný bok dúhaka na hrane prúdu, úplne na začiatku perejí. Konečne nejaká aktivita. Poteším sa ako žiak, ktorý odpovedá pri tabuli a hrozí mu nedostatočná – toto viem, na toto poznám odpoveď! V rýchlosti a s roztrasenými rukami mením zostavu jedinej záťažovky za tandem záťažovka na prívese a ľahké brčko na konci. Nahodiť, vyklesať, počas stúpania jemnučko oživovať… a konečne chytám prvú rybu. Ko-neč-ne.

Dilemu „čo robím zle“ za mňa zhovievavo vyriešila príroda. Stačil náznak príchodu večera – tieň, bezvetrie – a ryby sa zbehli k prestretému stolu. Mne stačilo zabrodiť na hranu jamy, nahodiť, a po vyklesaní podľa sily prúdu muchy pod sebou buď iba podržať, povytriasať, alebo pomaličky sťahovať. Konečne skákajúce dúhaky zo Sávy. Dvadsaťsedmičky, tridsaťpäťky, a aj jeden čosi málo pod štyridsať.

Čaká nás však ešte gostilna s výhľadom na západ slnka v Radovljici, tak vychádzam z vody trochu predčasne, zrejme predtým, ako aktivita vypnukne naplno. Hold, veľká rieka má svoje pravidlá, nie ako potoky a horské riečky, kde sa ryby musia obracať celý deň, ak nechcú ostať nalačno. Nevadí.

Ribiško dovolenje?

Zadaný muškár to má na Slovinsku ľahké aj ťažké zároveň a to isté platí pre jeho polovičku. Zobúdzame sa do jasného rána, takže cieľ je jasný – jazero Jasná. Ale… nad hotelom som zbadal zazbierať rybu. Natálka, pôjdem na chvíľu do vody. Na hodinku… Ranné trónenie efektívne využijem na kúpu hosťovačky online a idem nato.

Na parkovisku si ani nestihnem obliecť broďáky a už vedľa mňa zastavuje policajné auto – dobro jutro, ribiško dovolenje? Pánom ukazujem číslo hosťovačky, ešte overujú moju totožnosť, všetko v poriadku, veľa šťastia. Uff, ak by som si hosťovku kupoval až pri vode – ako vždy zvyknem – čakalo by ma veľa vysvetlovania.

Ranná Sáva (A). Hmla sa už rozplynula, ale rieka je ešte v tieni stromov. Aktivita ale už skončila, po chvíli teda mením muchu za streamer a šup s ním do vody. Párkrát zacítim potrasenie od menšej ryby, chytám dve tridsiatky. Konečne až celkom pod hotelovou tôňou prichádza riadny záber. Protihrot na streamri mi dodáva sebavedomie a zdolávačku skákajúcej štyridsiatky si užívam bez strachu zo straty ryby. Dobre, môžeme ísť.

Dolina Vráta a Jasná (nie Vrátna a aj Jasná je iná)

Jazero Jasná je umelo vytvorené jazero na toku Pišnice, severne od Triglavského národného parku. Pre turistov ponúka nádherné výhľady na okolité Júlske Alpy a pre rybárov pohľady na dúhaky a potočáky v jeho bielo-zelených vodách. Na moje prekvapenie tu stretám muškára – áno, aj tu sa dá chytať, aj sem sa dá kúpiť hosťovačka cez web ribiskekarte. Dnes tu ale nie som služobne, naviac, mám predsa kúpenú hosťovačku na Sávu. Či?

Pokocháme sa výhľadmi z jazera (ja najmä na jazero) a dáme si túru do doliny Vráta, na slap (vodopád) Peričnik. Po riadnom stúpaní a klesaní badám na priateľke únavu – presne podvečer, keď to na Sáve začne opäť žiť. To je moja šanca opäť zabrodiť do hotelovej jamy. Jazero je fajn, ale… Sáva, Sáva, Sáva.

Skúšam opäť nymfovať, ale chytám len niekoľko menších dúhakov. Buď to ide menej, ako včera, alebo jednoducho zhruba tridsať popichaných a zdolaných rýb je aj v takto veľkej jame už cítiť. Ale tu predsa musí byť aj nejaký veľký. Zatiaľ sa však neukázal. Lov ukončuje západ slnka a pekná vypasená štyridsiatka.

La Professionale

Štvrtý deň vyzerá byť upršaný, Sáva stúpa a ja mám bojovných dúhakov – tridsiatnikov už až cez rysku. Samozrejme, kecám. Vedel by som robiť to isté ešte ďaľšie dva týždne. Ale vraciame sa na jazero Jasná. Chytať bude asi aj Natálka, upravené brehy jazera a sprosté dúhaky sú ideálne miesto pre začiatky s muškárením. Či?

Začína ale liať, tak sa schováva do kaviarne a ja mám celé jazero skoro iba pre seba. Skúšam nymfičky na dne, utopence, stúpajúce rodence, a keď sa to vyprší, aj suché… nič. Prakticky každé nahodenie si nájde nejakú rybu, takže spätná väzba je okamžitá a krutá. Nezáujem. Ani patentky, ani pakomáre, ani squirmy wormy. Keď už nič, musí byť na moju prácu so šnúrou aspoň pekný pohľad – priateľka mi vraví, ako sa pán s pani zastavil obďaleč, pričom pán dlho odmietal kráčať ďalej a vravel niečo v zmysle „La Professionale“…

Pstruhom sa to síce páči veľmi, ale nasledujú len sledovačky s agresívnymi výpadmi, poriadny záber neprichádza. Čo robím zle?

Nie som obzvlášť skvelý muškár, na podobne silno prechytaných vodách mainstreamovými technikami málokedy dobre zachytám. Keď to nejde podobrotky na mikro, skúsim ryby dostať na makro. Jazero „funguje“ – nie je to len o nasypaných rybách. Bezprostredne pod brehmi je poter, o pár metrov ďalej číhajú dvojročky a zvyšných 98% plochy patrí starým rybám. Vyskúšam preto ťažký streamer hlaváča. Snáď tučné sústo zatúlané ďaleko od brehu bude pstruhom stáť za to riziko.

Ťažká hlava s očami a ladne sa vlniaci chvostík pri prepade vodným stĺpcom vzbudil u rýb obrovský záujem. Do pár minút mám prvý záber! Ale zásek do prázdna. Pstruhom sa to síce páči veľmi, na jazere sa nesmie vláčiť a streamre evidentne nemajú napozerané. Ale nasledujú len sledovačky s agresívnymi výpadmi, poriadny záber neprichádza. Čo robím zle?

Keď nepomáha ani extrémne rýchle sťahovanie, skúsim úplný opak, loviť na položenú. Nenahodiť medzi ryby, ale pomimo, do plytkej vody pri brehu. A keď nejaký z profesorov zakrúži do blízkosti, nenápadne potiahnem hlaváča po dne. Hop, hop, po kamienkoch… ajajaj, takto vyzerá skutočný záujem ryby čo už… je tam! Heuréka, tak predsa! Po dvoch hodinách maturovania podoberám prvého pstruha.

Jazero je odomknuté. Taktika nahodiť takmer až na breh a pomaličky, pomaly poťahovať streamer do zorného poľa hliadkujúcich rýb sa ukázala ako účinná. Aj úspešnosť tejto prezentácie je síce v jednotkách percent, ale aj pár zdolaných rýb je lepších ako zero. Čerešničkou na torte môže byť potočák cez štyridsaťpäť. Býva pod kriakom, raz za hodinu sa ale vyberie na okružnú plavbu. Naposledy som ho ponúkol muchou, tentokrát vyskúšam položený streamer.

Záujem má obrovský, dvakrát nasáva chvostík streamra až po háčik… nič, z toho zásek nevykúzlim, trpezlivosť. Druhý náhod, streamer položený päť metrov nad predpokladanú dráhu ryby. Hop, hop. Už ho zbadal, blíži sa. Pre zmenu imitujem rýchly únik do plytšej vody… výpad, ale streamer len podplávava a hlavou skúša, čože je to za materiál. Pane na nebi, veď už ho konečne zober…

Tretí náhod. Hop, hop. Hop. Potočák zastavuje a tlamou sa dotýka streamra. Ešte malinký hop a nechávam ho ležať. Niekoľkosekundová pauza. A nasáva ho, ako kapor. Zásek! Ale do prázdna, do riti! Chytil ho z boku a za krajíček, pravdepodobne zo strany, kde je oblúk háčika… Blbá náhoda, alebo je to naozaj tak skúsená ryba? Každopádne, toto bola posledná ochutnávka, ďalej už o môj streamer nejaví záujem. Chytám si ešte dúhaka na napravenie chuti a je čas ísť.

Déjà Vu

Posledný deň a ja som ešte nebol na Save Dolinke. Práve zábery z jednej jej tôní ma prinútili sa sem vrátiť už po pár týždňoch. V pláne máme ale výlet na Bled. Takže čo teraz. Po anglicky zmiznúť na pár hodín skoro ráno a následne riešiť ofučanú priateľku, alebo jej oznámiť zámer oficiálne a ísť na ryby až keď vyfučí? Našťastie, ani jeden z hyperbolizovaných scenárov sa nekoná. Checkout, výlet na Bled a potom môžem skúsiť ešte 2 – 3 hodinky Sávu. Tú menšiu, Dolinku. Tak znie dohoda.

Nočný dážď zdvihol hladinu o dobrých dvadsať čísiel. Pokúšam sa prebrodiť nad jamu pod bralom, kde som minule končil. K vytúženému druhému brehu mi chýba len pár metrov, keď si uvedomím, že už viac plávam, než brodím. Prúd ma berie priamo do vývaru, do jamy levovej. Pud sebazáchovy mi káže otočiť sa a utekať naspäť. Z rieky vystupujem o tridsať metrov nižšie, na tom istom brehu, kde som aj zabrodil. Nohy sa mi trasú. Tadiaľto cesta nevedie.

V kempe na brehu oproti sa zišlo zopár ľudí a sledujú, ako sa pokúsim zabiť sa tentokrát.

O dobrých dvadsať minút neskôr predsalen nachádzam cestu pod vytúžené bralo. Prebrodil som nižšie po prúde, prešiel naspäť hore po strmej lavici, prepichol si topánku a spustil hlučný zosuv podmnočeného svahu. Na náprotivnom brehu, v kempe, sa zišlo zopár ľudí a sledujú, ako sa pokúsim zabiť sa tentokrát.

Konečne som ale z vnútornej strany hlbokej jamy. Tam, kam som sa túžil posledné tri týždne vrátiť. Bažantí chvostík putuje do vývaru… záber, zásek! Z vody vyletí päťnásťcentimetrový dúhačik, rovno mne do ruky. Náhod pod ďaľšiu odtrhnutú skalu. Záber, zásek. Táto ryba je o čosi väčš… jazda do prúdu. O hodne väčšia.

Dúhaka venčím, raz je dvadsať metrov podo mnou, inokedy pod špičkou prútu priamo v hrdle prúdu. Niekoľko jázd a dochádzajú mu sily, keď nasleduje výpad asi pod konár, potom naspäť do prúdu, a dvadsaťdvojka monofil praská. Zas. Presne ako minule.

Pod bralom trávim ďaľšiu cennú hodinu. Sink tipy ostali v aute, tak muchu dopravujem dolu ponorením špičky prútu a plávajúcu šnúru nechávam strhnúť prúdom po dne. Záber od ďaľšej veľkej ryby už ale neprichádza. Skúsim ešte prúdik pár stometrov pod bralom a pôjdeme domov.

Prúdik vyzerá mimoriadne sľubne. Nie tak pre jeho charakter, ako skôr pre výbornú dostupnosť na krátku nymfu. Ako z učebnice o muškárení brodím povedľa prúdnice a ťahám dúhaka za dúhakom, dovedna behom chvíľky cez desať rýb. Výskoky, výpady, aj tridsaťpäťky ryby musím v rýchlej vode púšťať cez brzdu na dlhé metre pod seba, ak ich nechcem utrhnúť alebo vyrezať. Krásny záver chytačky, ale s jedlom rastie chuť. Opäť som bol tak blízko ryby 50+…

Každú chvíľu v hlave prepočítavam minúty. Ak vybrodím teraz, prídeme domov najskôr o jedenástej. Z rieky sa tu ale aj tak nedá vystúpiť, tak cestou hore ešte raz prehadzujem prúdnicu tentoraz odspodu. Až príde záber. A dúhak neznámych rozmerov ma ťahá naspäť dolu.

Skáče, lieta zo strany na stranu, ale zásek sedí a ja konečne s nohami na dne broditeľného úseku môžem ísť dolu spolu s rybou a získavať naspäť metre šnúry. Po troch minútach ho vyťahujem von z prúdnice a dochádzajú mu sily. Výpady sú čoraz kratšie, odopínam podberák… ak sa mi teraz pri záverečnej tancovačke vypne… nevypne, podoberám ho. Konečne. Zdal sa mi oveľa väčší, ale som vďačný aj za túto krásnu rybu okolo štyridsaťpäť.

***

Pôvodný plán bol zopakovať si Savu Dolinku. Zdolať aspoň jednu rybu z kategórie veľkých, ktoré mi pred troma týždňami iba potriasli rukou. A budúci rok sa už venovať Soči, Idrijci a mramorákom. Už teraz ale tuším, že s touto druhou návštevou Sávy to bude ako s posledným koncertom Elánu. Divoké dúhaky sú prosto iné. Kým doma mi je najväčším rébusom dostať záber od veľkej ryby, tu sa to záberom iba začína. Skákajúce, farebné dúhaky z bielo zelenej Sávy. Tak dovidenia nabudúce.