Som už starý, keď začínam písať „kde bolo, tam bolo“ príbehy? Snáď nie, len občas je tak ťažké vytvoriť niečo nové, a zároveň tak lákavé, len načrieť do pamäte a jednoducho vyloviť už „hotové“ zážitky. A presne v takej situácii som sa našiel, keď som si prezeral a triedil staré fotky z muchovačiek na Dunaji. Mnohé majú desať, päťnásť, a aj viac rokov. Vtedy bolo muškárenie.sk ešte v plienkach. A tak aj mnohé dunajské zážitky prešli cez tieto stránky v štýle „chyť a pusť“.

Vtedy som mal utkvelú predstavu o muškárení ako vznešenom love iba lososovitých rýb a to iba v krištáľovo čistých vodách. Chytačky na doľniakoch som bral len ako nutné medzipristátia medzi dvoma výpravami za liptovskými pstruhmi. Pridávať do vtedy novej rubriky Na rybách vychádzky z Dunaja mi prišlo ako liať mútnu dunajskú vodu do čistých perejí Revúcej a Váhu. Aby sa mi tie príliš nezakalili, ak som aj takúto vychádzku pridal, vybavil som ju stručne, jednou – dvoma vetami. Dnes to vnímam inak. Za to, čo som zažil „tam dole“ sa už nehanbím. A Dunaju trochu dlhujem nápravu všetkých tých strohých príspevkov.

Hlavátka dunajská

S Jaroslavom Šubjakom sa poznáme tak z polovice. Ja jeho poznám, on mňa nie. Určite ho poznajú aj mnohí z vás, ak aj nie osobne, tak isto ako odborníka a pedagóga odboru rybárstva na SOŠ Ivanka pri Dunaji, alebo ako autora zo Slovenského rybára. A práve v jednom z jeho vydaní som narazil na článok, po ktorého prečítaní sa mi zasekli kolieska v hlave. On totiž chytil hlavátku podunajskú v Dunaji. A to nie čerstvo vysadenú tubicu, ale celkom peknú rybu. A nie v zime, ale uprostred leta. Kto pozná Dunaj, vie. Kto pozná Dunaj aj hlavátky, tak ten ešte aj krúti hlavou.

Bolo to dlho predtým, ako reviry Dunaja č. 3 dostali príponu (H). A dlho pred zverejnením článku v Slovenskom rybárovi som vedel, že ich tam SRZ sporadicky vysádza. Dokonca som aj vedel, približne kam. A keďže som si už beztak zložitý život muškára na doľniakoch začal v tom čase komplikovať lovom na obojručák, tajne som dúfal, že okrem jalca, boleňa, alebo šťuky, sa raz po záseku prevalí na hladine ona. Absolútny vrchol muškárenia. Veľká lososovitá ryba. Pstruhy sú užasné, ale už mi prídu trochu primalé. Bolene a šťuky sú veľké, ale nie až také úžasné. Bolo by úžasné raz chytiť veľkú hlavátku.

Na Dunaji som často chytal aj niekoľkokrát do týždňa, hoci len na dve hodinky. Kto pozná Dunaj, vie. Keď to ide, dve hodiny stačia. A keď to nejde, nepomôže ani päťkrát toľko.

Internety som mal prelustrované naozaj dôkladne. Pamätám si príspevok z českého MRK-u. Fotka ulovenej hlavátky na prívlač – mala tuším 112 centimetrov, s istotou cez meter – a záhadný popis v slovenčine, s úsmevom popod fúzy k tomu. Zahľadel som sa na fotku pozornejšie. Suché rákosie a zelená voda predsa naznačujú nížinu. Pozrel som sa ešte pozornejšie na kamene pri brehu. Veď to miesto poznám. Koľkokrát tam presne tak isto stáli aj moje nohy.

Spomínam si aj na príspevok kdesi z internetov, a možno to bol tiež článok zo Slovenského rybára, zdroj sa mi dnes už nepodarilo dohľadať. Autor zdieľal reportáž o potápaní v priesakových kanáloch Dunaja. Niekedy z jari, keďže si obliekal hrubý neoprén. V texte bola spomenutá mimoriadne vysoká voda, typická pre jarné záplavy. Tak vysoká, až úplne vymazala niekoľkometrový prepad medzi posledným stavidlom priesakového kanála a hlavným tokom Dunaja. No a práve neďaleko neho, už v čistej vode priesakového kanála, potápač postretol veľké hlavátky. Dve alebo tri. Zrejme tiahli z rozvodneného Dunaja na neres, do „prítoku“.

Vo veľkom Dunaji si každý nájde svoj kúsok šťastia – a áno, aj muškár.

Na Dunaji som často chytal aj niekoľkokrát do týždňa, hoci len na dve hodinky. Kto pozná Dunaj, vie. Keď to ide, dve hodiny stačia. A keď to nejde, nepomôže ani trikrát toľko. S obojručkou som si sprvu nenechal ujsť žiadnu príležitosť vyčarovať prútom známe „Déčko“ a vystreliť šnúru do ďaleka. Hľadať jalce a bolene, ktoré boli bežne mimo dostrel. No na Dunaji z brehu to nebolo celkom ono. Predsalen, zabrodiť kúščok do vody, nakreslíť si „Déčko“ vedľa seba, a potom ho z vody vystreliť, to je to pravé orechové. Nie kosiť tučnou šnúrou rákosie na brehu, a ako prvák v škole, niektoré ťahy na viackrát opravovať. Tak som začal postupne čarovať na dolnom Váhu a Hrone. A keď už moje „Déčka“ začali byť vysokoškolskou terminológiou aspoň na „Éčko“, nehanbil som sa vyskúšať aj lipňové a pstruhové rieky. A dostatočne veľké pstruhy mi postupne vytlačili z hlavy myšlienky na naháňanie boleňov v nekonečných vodách Dunaja.

Reportérom vo vlastných zážitkov

Zima bola toho roku tuhá, no koniec februára začal byť odrazu mimoriadne teplý. Asi tak to bolo. Lebo fotka teplomera na prístrojovke auta zachytila číslo 18, pričom moje zápisky týždeň predtým uvádzajú vodu s teplotou len päť stupňov. Tá isto ani v ten deň nemala oveľa viac. Práve skončilo skúškové obdobie a mne stačilo už len doklepnúť diplomovú prácu. Doklepnúť, od začiatku až po koniec. Mal som ju už celú v hlave, takže úplne logická voľba je, ísť na ryby, a diplomovku písať vtedy, keď sa na ryby ísť nedá. Ale len tuto, na Dunaj. Možno motyka vystrelí, pár teplých dní po sebe vytiahlo zazimovaný hmyz z pôdy, a aspoň jalce sa rozbehli. A za nimi možno aj bolene, hoci ryby na nížine zväčša pýtajú vodu aspoň osem a viac. Ale nebolo by to prvýkrát, keby spravili výnimku. Dunaj vie prekvapiť.

Muškárenie na inundácií Dunaja je naozaj iba pre nadšencov. Možností zabrodiť je v hlavnom koryte málo, a na inundácii ešte menej. K vode sa ale dá kde – tu priblížiť tak, aby aj muškár bol spokojný.

Je piatok niečo po druhej a ja prichádzam k notoricky známemu nápustnému objektu, ktorý odráža vodu z veľkého Dunaja do inundácie. Je to medzi rybármi veľmi populárne miesto, rozum by preto zavelil ísť o kilometer – dva nižšie, kde je rybársky tlak riedený vodou rozliatou do široka. Ale, kto by sem chodil na ryby teraz, v zime. Tento február som tu bol už dva razy a nestretol som ani nohy. Aj teraz to tu mám celé iba pre seba. Tak neodolávam a hodinku sa venujem s obojručkou a streamrom úseku pod nápustným objektom. Prechytávam rýchlu vodu, aj širokú zákrutu, aj lavice pod brehmi. A dobre známu hlbokú jamu, ktorú som pred rokom stotožnil ako miesto činu ulovenia veľkej hlavátky. A viackrát sa tam vrátil s vidinou rovnakého výsledku. A potom nato zabudol.

Možností zabrodiť je na inundácii Dunaja ako šafranu.

Výhodou zimného Dunaja je naozaj čistá voda, v ktorej ryby vidia muchu už z ďaleka. Nevýhodou, ryby sú naozaj ďaleko, zazimované bohviekde. A evidentne, nie v rýchlej vode pod nápustným objektom. Asi sto metrov po prúde, tesne pred horizontom slnkom nasvietenej zákruty, vidím voľačo zaloviť. A za mnou vidím zas búrkové mračná. Zlovestné, oloveno modré. Tak ťažké, až padajú na zem. Vietor utícha, búrka už nebude ďaleko.

Muškárenie na inundácií Dunaja je naozaj iba pre nadšencov. Možností zabrodiť je v starom koryte málo, no na inundácii ešte menej. K vode sa ale dá kde – tu priblížiť tak, aby aj muškár bol spokojný. Husté kriaky sa rozostúpia, ako odrazový mostík poslúžia miesto skál mohutné korene rákosia alebo spadnutý strom. A naozaj výnimočné je objaviť štrkovú lavicu, ktorú prúd pravidelne utiera od blata a dá sa po nej na pár metrov vkĺznuť do vody. Všetky také miesta už poznám. Nemárnim čas, idem vkĺznuť do vody práve na dohod od veľkého balvana, kde som z diaľky zbadal zarabovať rybu.

Život je len náhoda

Z veľkého koliečka vyťahujem presne toľko metrov šnúry, koľko bude potrebné, nabíjam obojručku, a hádžem 5 – 6 metrov nad kameň. Aby zaťažený nadväzec mal čas stiahnuť ľahučký streamer trochu hlbšie. Lebo tak je to správne. Tón má udávať šnúra, až melódiu vyčaruje muškár s muchou. Len čo došponúvam šnúru, zacítim dvojdrcnutie. Zasekávam, no šnúra ešte stále opisuje mierny oblúk, nie je dostatočne napnutá a tušený veľký jalec do päťdesiat čísiel mi padá. Nevadí. Jalec je hejnová ryba. Hádžem to tam znova.

Dávam si už väčší pozor na napnutie šnúry a naozaj, asi na štvrtý či piaty náhod prichádza opäť záber, zásek sedí. Jalec bojuje mimoriadne statočne, azda to nebude ten istý, ale ešte väčší. Po chvíli mu dochádzajú sily, vyťahujem ho z hlavného prúdu k brehu. No miesto toho, aby sa položil na hladinu ako mokrá handra, začne sa akosi podozrivo krútiť. Tuková plutvička, medená farba. Pred očami sa mi prehrajú všetky napozerané videá z Youtube, ako sa prekabátená hlavátka točí na hladine. To je ona.

V chvate robím všetko zle, nechávam si vonku priveľa šnúry a rybu sprvu naháňam podberákom, až na druhý pokus si trochu skrátim vôdzku, pritiahnem ju konečne na dosah a úspešne podoberám. Tak naozaj. Hlavátočka. Prvá. Už nie tubica, ale ani označenie hlavátka si zatiaľ nezaslúži. Pekne stavaná, má niečo cez šesťdesiat. Neveriacky na ňu pozerám, rýchlo robím pár fotiek, a púšťam ju naspäť do Dunaja. Hneď potom píšem kamarátovi Mišovi zo Zvolena. Rybu spoznáva, okolie mu je ale neznáme. Veru, nie je to Hron, ani Váh, ani Poprad. Väčšinou si takéto správy vymieňame v opačnom garde.

Tak naozaj. Hlavátočka, medzi zlatým rákosím Dunaja. Už nie tubica, ale ani označenie hlavátka si zatiaľ nezaslúži.

Čo s načatým dňom? Vietor ustal, začalo mrholiť, jadro búrky sa blíži. Bolo by hriechom nenahodiť ešte znova. Pár desiatok metrov poniže kameňa – teraz už s prívlastkom „hlavátkového“ – opisuje Dunajské rameno mierny oblúk a zároveň sa trochu zužuje, len o pár metrov. Voda nad oblúkom je plytšia, naberá na rýchlosti, pod ním sa zas trochu rozlieva a skľudňuje do hĺbky. Ideálne miesto, kam hodiť obojručkou a pohojdať streamer od rýchlejšej vody až ponad zlom na dne. Netrvá dlho a z jamy za zlomom prichádza ďaľší záber. A za chvíľu podoberám ďaľšiu hlavátku, o číslo menšiu a chudšiu, táto má okolo päťdesiat. Robím pár fotiek iba v podberáku vo vode a čo najrýchlejšie ju púšťam naspäť. Je to možné?

Ešte sa len na brehu spamätávam z toho, čo sa to tu deje, a už opäť vidím asi sto metrov poniže zaloviť rybu. Tentokrát o poznanie väčšiu, a celkom pri brehu. Tam, kde si reguláciu už podmaňuje príroda, a trsi rákosia zasahujú viac do koryta. No a pod nimi je také malé zátišie od hlavného prúdu. Práve tam zalovila. V lete takto popri brehu hliadkujú veľké bolene, ba aj šťuky. Ak som dostatočne nenápadný, neraz mi preplávajú tesne pri nohách. Tak nejak ale už tuším, že teraz to nebude boleň.

Nahodiť tam ale bude komplikované. Musím sa nenápadne a ticho priblížiť po suchom rákosí mimoriadne blízko, tak na 6 – 7 metrov. Tu je veľký obojručák skôr na obtiaž, ale vrátiť sa do auta po druhý prút by ma stálo priveľa času. Ale hlavne, kde stojí ryba? Zaľahla pod breh, alebo labzuje kdesi v prúdnici, a odtiaľ podniká výpady za jalcami pod brehom? Začínam zopár mäkkými náhodmi ďalej do prúdnice, a streamer vediem z hlbokej vody smerom k brehu. Až keď naberiem odvahu priblížiť sa streamrom mimoriadne blízko hradieb z rákosia, určite bližšie ako na meter, voda zovrie a za okamih prichádza záber. Nasleduje silný a rýchly výpad s množstvom kopancov, smerom do prúdu. Nie je času navinúť šnúru naspäť na koliečko, len ju púšťam von cez prsty a modlím sa, aby sa niektorá zo slučiek nezachytila o rákosie pod nohami. Keď výpad po asi dvadsiatich metroch zastavujem, na hladine zapanáčkuje medené telo a s veľkým rachotom sa zvalí do vody. Ďaľšia hlavátka. Osemdesiatka. Prinajmenšom. A je preč. Vypína sa. Prepoviem pár nepekných nadávok.

Dnes akoby nebolo nič jednoduchšie na svete, než ťahať hlavátky z Dunaja. S nádejou sa obzerám doľava – doprava, kde zaloví ďaľšia tentokrát. Ale v tom ma dobieha búrka. Nebesá doslova padajú do dunajskej vody. Bežná muškárska šnúra by snáď ani nepresvišťala cez vodu vo vzduchu. Akoby mi už tam z hora naznačovali – stačilo, bolo dosť. Ale hádžem to tam ešte ďaľších 10 minút, kým nie som premoknutý do nitky. Už bez záberu.

Na tom samom mieste som chytal aj pred týždňom. Vrátil som sa tam aj o tri a ešte o ďaľšie dva dni. A ešte stokrát potom. Ale stále to bolo málokrát.

Až doma si plne uvedomujem rozsah náhody, ktorú som spáchal. Chodím na toto miesto často, už roky, a hlavátok nikde. A pritom, sú tu. Niekde tu vždy boli. Aj veľké, aj malé. Len stačí byť v správny čas na správnom mieste. V hlave sa mi podvedome tvoria konšpiračné teórie, ktoré by aspoň trochu racionálne dokázali vysvetliť tento paranormálny jav. Žeby sa už stretávali k neresu? Ale koncom februára, v päťstupňovej vode? Alebo to bola nerozplávaná, čerstvá násada? Možno, ale v dvoch či až troch rôznych vekových kategóriach? Alebo je pravda niekde uprostred – bola to čerstvá násada troj – štvorročných hlavátok, ktorá prilákala pozornosť aj niekoľkých starých, domácich rýb? Veď hlavátka je hejnová ryba, nie je nezvyk, aby sa ich vo veľkej jame potlačilo naraz aj niekoľko… Alebo to bola jednoducha súhra všetkých šťastí dohromady. Zima, málo potravy. Ale prišlo oteplenie, rybky sa rozplávali. A ja som chytál práve v prvých hlbších meandroch poniže dobre prekysličeného stavidla, pod ktorým azda boli zazimované. A do toho ešte hlavátkové počasie ako z reklamy – extrémne nízky tlak, blížiaca sa búrka. Na tom samom mieste som chytal aj pred týždňom. Vrátil som sa tam aj o tri a ešte o ďaľšie dva dni. A ešte stokrát potom. Ale na ďaľšiu hlavátku to stále bolo málokrát.

Čo dodať na záver. Rok má málo dní, a ešte menej tých voľných. Dunaj si ich vie vypýtať veľa. Kiežby som sa vedel rozdvojiť, a chytať naraz aj hore, aj tu dole, na Dunaji. Naviac, keď teraz na inundácii platí celkový zákaz lovu od 15. marca do konca mája, a tak sa sezóna tu dole, tak trochu prekrýva so sezónou tam hore. Ale tak je to správne. Vody Dunaja nie sú také nekonečné, ako sa zdajú, aj Dunaj si zaslúži trochu kľudu.

Snáď sa postupne takto vrátim v spomienkach ešte viackrát a spracujem ďaľšie príbehy z Dunaja. Zatiaľ si dovolím na rozlúčku prepožičať slová Jaroslava Šubjaka zo Slovenského rybára. „Nemusíme cestovať za rekordnými úlovkami na severné Slovensko, na Oravu, Váh, Dunajec, ba ani do Mongolska. Kapitálne hlavátky môžeme mať len pár kilometrov od Bratislavy. Plne im vyhovuje Dunaj v okolí Čunova, Dobrohošti, Gabčíkova, rovnako aj priesakové kanály. Chce to len trochu viac záujmu a disciplíny predovšetkým medzi nami – rybármi. Hlavátka podunajská – kráľovná našich vôd, už svojim pomenovaním, rozhodne patrí na Dunaj.“

Petrov zdar!