Zverejnené 19. januára 2019 v kategórií Príbehy.

Celý príbeh začína už deň pred tým, ako sa stal. Prichádzam v piatok o ôsmej večer domov a ešte sadám  k zveráčiku. Výsledkom je len jediný tlstý strímer, naviazaný na zahnutý „intruder“ hák. Mojim cieľom je dať strímru možnosť tvoriť s pomocou prúdenia vody vlastné pohyby – nie byť len odkázaný na vedúcu ruku rybára. Odkladám ho do krabičky, k strímrom do riadku „pokusy“.

Nešťastie v šťastí?

Na vyše 200 kilometrovú štreku z domu som pri vode už pomerne zavčasu, o deviatej. Slnečné lúče už rozptylujú hmlu na poliach, avšak väčšina rieky je vďaka vysokým bralám a stromom stále v tieni, čo mi poskytuje výhodu horšieho svetla.

Napriek letnému počasiu, príroda vie "koľká bije"...

Napriek letnému počasiu, príroda vie „koľká bije“…

Na tomto úseku rieky chytám prvýkrát. Hneď ma prekvapuje stojatý, zabahnený úsek dlhý niekoľko sto metrov.  Aj v tom je však čaro veľkých riek mrenového pásma – sú ako prestreté švédske stoly, naozaj každý rybár si vie nájsť úsek, ktorý mu bude dokonale po chuti.

Ten môj úsek začína až v zákrute, krátko pred hradným bralom, kde voda naberá spád, na sto metroch sa rýchlo rozbieha a následne, v zákrute pod hradom, vytvára hlbokú jamu s točákom. Niekde v bruchu mám pocit – toto je TÁ jama, tu bude aj ONA – ale tento pocit som mal už toľkokrát…

Rieka je nad veľkou jamou broditeľná, tak úvodný hučák a jamisko prechytám najlepšie ako viem – zľava, zprava, spredu aj zozadu – bez záberu. Robím pár fotiek prekrásnej scenérie, slnko už presvitá spoza hradu a farbí mi dno pod nohami do bronzovo-zlatých farieb.

Zrúcanina hradu nie je tak celkom neobývaná…

Za hradnou jamou nasleduje ďaľších niekoľko sto metrov kaprového stojáku, tak pred vybrodením a ďaľším pochodom do neznáma dávam ešte šancu posledným prúdom tône.

Všímam tesne pod opačným brehom spadnuté balvany, ku ktorým ešte dočiahnu posledné molekuly rozbehnutej vody. Plytká tôňička za nimi nevyzerá nijak zvlášť dobre, avšak je to posledné miesto s tečúcou, rozčerenou vodou pred ďaľším, temer úplným stojatým úsekom. Napriahnem sa obojručkou na ďaľší náhod a strímer padá kúsok pred prvý kameň. Nechám muchu na okamih stiahnuť nižšie a púšťam sa do oživovania. Hádžem prakticky úplne kolmo na tôňu, preto sa vplyvom tlstej skagit hlavy okamžite vytvára mierny previs, ktorý ešte urýchľuje strímer a pridáva náhodnú zložku do jeho pohybu. Aj túto jamku za prvým balvanom prelovujem bez povšimnutia rýb.

Atmosféra veľkej rieky… a veľkých rýb

Toto miesto mi však naozaj smrdí rybacinou, tak vytiahnem z kolečka ešte ďaľšie 3-4 metre runningu a istím jamku za popadanými skalami ešte ďaľším pokusom. Náhod som prestrelil takmer až na breh, tak narýchlo robím 2-3 dlhé stiahnutia, keď v tom prichádza drcnutie.

Našponujem a cítim na prúte ďaľšieho z odrastených jalčekov. Stiahnem running späť na kolečko a začínam zdolávať jalca, keď vtom dostávam silné kopnutie do palice a jalec mi veselo ťahá cez brzdu. Očividne som to trochu  prepískol, tak mierne povoľujem brzdu, a hneď nato opäť pritláčam. Zrazu na hladine zbadám vlnu a vynorí sa bordový chrbát s tukovou plutvičkou. Do ****, veď ja som zapriahol hlavátku!

Hradná pani

Rýchlo prepínam z jalcovej pohody do stavu najvyššej bojovej pohotovosti. Upravujem brzdu o ďaľšie 2 zuby nadol, princezná je zatiaľ tesne pod hladinou a krúži od brehu k brehu, čo mi hraje do kariet – sink tip aj hlava sú nad hladinou a ja mám výborný kontakt s rybou, ktorá sa postupne unavuje. Vyberám telefón a začínam natáčať video, keď v tom ryba vycíti absenciu jednej ruky, párkrát sa pretočí a potom na video urobí panáčika – priamo pod hradným bralom. V strachu o stratu ryby šupnem telefón späť do vrecka broďákov a venujem sa naplno princeznej – vlastne, hradnej pani.

Po tejto akrobatickej exhibícií hlavátka vie, že tadiaľ cesta nevedie a vydáva sa do bezpečia hlbokej vody pod hrad, proti prúdu. Počiatočné krúženie jej však ubralo síl a tak rybu zastavujem na pol ceste, približne na mojej úrovni. Hradná pani tak ešte skúša návrat do svojej jamy za balvanom, opäť ju však úspešne otáčam a darí sa mi ju naviesť do plytkej vody pri brehu. Teraz som akosi v prekvapení po druhý raz, už len na pár metrov od seba venčím menšiu metrovicu a stále nemám pocit, akoby to bola pravda.

Robím pár krokov do hlbšej vody a snažím sa rybu naviesť medzi mňa a breh. Tej sa to pochopiteľne nepáči a začína sa opäť vrtieť. Jednohák bez protihrotu sedí stále spoľahlivo, avšak zrazu cítim, že sa nadväzec o niečo pevné zavadil a okamih nato už necítim vôbec nič… Napnutý monofil okamžite praskol ako gitarová struna. Hlavátka sa však stále točí v skalenej vode pri brehu, tak inštinktívne zahadzujem už zbytočný prút niekam do prdele a hádžem sa do vody s umýslom rybu „objať“. V momente, ako ju zacítim pod rukou, však vyštartuje  rýchlosťou, akoby sa predchádzajúcich 5 minút súboja ani nestalo… Je preč. Stojím tam premočený do nitky a pravdepodobne rovnako ako ona si až teraz uvedomujem, čo sa to vlastne udialo.

"

Prvá hlavátka na obojručku. Už keď som s ňou na jar začínal pstruhovú sezónu, niekde v kútiku duše som dúfal, že raz mi na druhom konci kábla zodvihne skutočný „dunajský losos“. Ale že to nebude na jednej z mnohých vychádzok na hornom Váhu, Hrone, Turci, Poprade či Dunajci, ale práve tu, kde som to ani nečakal? Ostáva už len dúfať, že jednohák bez protihrotu vyklepe, chytená bola ukážkovo z kraja tlamy… Celý premočený vykladám vytopené veci – v poradí podľa dôležitosti – na suchý breh. Z vrecka broďákov naplneného až po okraj vodou vyberám telefón. Ide! Snažím sa ho vypnúť, avšak vďaka geniálnemu dizajnu – absencie klasických tlačidiel – ho musím najskôr odomknúť. Ale ako, keď je celý mokrý a ja tiež, nemám ho ani do čoho utrieť. Problém sa za pár sekúnd vyrieši sám – jeden blik, telefón zhasne a video z neho nikdy neuvidím. Pohľad na bordovú hlavátku s chrbtom na pol z vody von, krúžiacu pod zrúcaninou hradu, mi však z pamäte nevymaže nič…