Na dolnom fenoláku skončila 31.3. ochrana zimoviska, tak som tam bol nakuknúť. Je to tam štandardne napakované rybami, žiadny z druhov ešte nie je v nerese. Vypol sa mi šupináč a následne aj krásny jalec, tak som z toho vyvodil jednoznačný záver, že chyba bude v háčikoch z Temu, a určite nie v mojich slabých zásekoch. Na pomaly prepadanú pupu sa mi darilo loviť karásky, pleskáče a ak si všimli čľupnutie, tak aj jalce. Zábery boli ale mimoriadne nevýrazné – krátke požužlanie bez potiahnutia. Keby nemám možnosť nymfu odsledovať, úspešnosť by bola mizivá.

Druhé tohtoročné nakuknutie na Žitavu dopadlo rozpačito. Alebo parafrázujúc vládneho splnomocnenca – pstruha som síce chytil, ale neukážem vám ho, musíte mi proste veriť, že to tak bolo. Dvojdňový lejak Žitavu len tak z kraja štrajchol a tiekla tak čistá a nízka. Dnes som tam šiel s cieľom chytiť prvého tohtoročného dúhaka alebo potočáka a náležite som sa snažil. Po vyše dvoch hodinách som naozaj zbadal zazbierať rybu a palmer zobrala z prvej a… hneď sa vypla a to bolo všetko. Hore pod lesáckym úsekom sa už nič zaujímavé neudialo, tak som si šiel na polhoďku zasušiť pod ZM a hajde domov.

Chcelo sa mi na Žitavu, ale nechcelo stráviť dve a pol hodiny na cestách. Tak som bol nakuknúť na Dunaj, ale pre silný nárazový vietor (60 km/h) ani nenahodil a radšej šiel vymeniť olej a povysávať auto po zime. K rybám som sa nakoniec dostal až podvečer. Len tuto, za humno, na fenolový potôčik. Jalce sa neukazovali, ale už natiahli po zime naspäť do kanála a pri správnej prezentácií brali suché vzory pekne z hladiny. Tá Žitava ma však stále máta, ešte som túto jar určite nepovedal posledné slovo…

Rybačka ma baví, keď ma to nebaví. Keď ma začne baviť, už ma to po chvíli znova nebaví. Viem, kde by to išlo dobre, ale prvú tohtoročnú celodenku som sa rozhodol skomplikovať vychádzkou na Žitavu. Zabrodil som pár kilometrov poniže pstruhovky. Luxusná voda – podmyté brehy, hlboké tône, výborny prístup pre všetky techniky – ale za necelé tri hodinky žiadny pstruhový brnk, iba sporadické požužlanie muchy malou ploskou.
V Zlatých Moravciach to bolo iné, ale iba z polovice – síce bordel a regulované brehy, aleee… tiež bez ryby. Tak neostávalo iné, len ísť ešte nižšie. Nižšie Žitava krásne meandruje, ale už nesmrdí pstruhom. Naviac, viac rokov dozadu som tam chytil zero. To však bol február a mrzlo.
Nebudem to ďalej naťahovať, v meandroch pod kopcami za mestom to konečne žilo. Jalce tu ale neboli sprostie, chcelo to zjemniť nadväzec a v pomalej, nízkej vode si strážiť každý rýchly pohyb. Jednoducho, sušenie ako z učebnice – rybár na kolenách, rozsvišťanie šnúry tesne popod konáre, jalcové čľupnutie chrobákom o hladinu… Zachytal som si konečne do sýtosti. Teda, kým ma to bavilo…

Tak opäť trocha „exploringu“, tentoraz na Bielej vode – prítok Malého Dunaja v Bernolákove. Bez kontaktu (akože absolútne vôbec, ani vizuálne). Ryba bola ešte stiahnutá v MD, ale Biela voda sa aj tak javila plytká a zanesená. Jediné zaujímavé miesto bude neskôr na jar samotná zátoka ústia do Malého Dunaja.

Toto mi chýbalo! Jarné slniečko, neznámy kanál kúsok za dedinou, a zvedavé jalce. Kolenačkovanie po brehu, zasvišťanie šnúry, čľupnutie chrobáka… Veľká vlna, chvíľu pauza, a chrobák mizne v jalcovom krúžku.
A keď som prechytal zvedavé jalčeky pod hladinou, zabodoval squirmy worm v hlbočinách stavidla. Ako bonus, na konci vychádzky som objavil ostrieže, o tom ale už niekedy nabudúce. Od vody som ochádzal s pocitom dobrej muchovačky – konečne nie naobliekaný ako cibuľa, zábery na sucho z hladiny, a radosť z objavenia nového miesta…

Silno ma to ťahalo do priezračných žitnoostrovských vôd, ale Ivčo vravel, že túto zimu to tam až na dno vyžrali kormorány. Tak som po viacerých slabých vychádzkach vybehol stráviť hodinku – dve na ČV. Ale ani Čierna Voda nevyzerala dobre – kalná, zvýšená voda, a na hladine už plávali povestné „hovná“. Napriek tomu som zakrátko chytil na „mop fly“ pekného ostrieža. Bol však osamotený. V točáku pod mostom však prišiel záber na squirmyho. Riadne hovädo, okamžite sa mi vynorili spomienky na stratených zubáčov 1.1. tohto roku. Rybu venčím pár minút, keď sa na hladine krátko ukáže kapor cez 70. Zamieri opäť na dno a o niečo prereže napnutý nadväzec ako nič. Je preč.
S rybou som zbehol zo 20 metrov dolu prúdom, tak sa vraciam späť na miesto záberu, mením celý nadväzec za pevnejší 0.18 monofil a taký „sladko-kyslý“ opäť nahadzujem. Dva náhody a prichádza ďaľší záber! S touto rybou sa už vyslovene maznám a snáď o 10 minút neskôr podoberám krásneho šupináča.

Jar! Konečne. Po troch týždňoch mrazov až k -10°C sa dva dni po sebe teplota vyštverala konečne k 7°C a príroda reagovala okamžite. Škoda, že som dnes nemal viac času, ale aj z vysušených beličiek a plotičiek som sa tešil veľmi. Väčšia ryba ešte rozplávaná nebola. Ale prvé vysušené rybky po takmer 4 mesiacoch. Od dnes to už pojde dobre.

Napriek mrazu ma už akosi nebaví prehadzovať tie isté miesta na ČV, tak som podnikol dve krátke objavovacie vychádzky na Dudváh, do okolia vytypovaných stavidiel. Na prvom panovala volavka spolu s objedeným kapríkom na brehu, takže ryby tam sú. Po chvíli a jednom spadnutom asi jalčekovi ma vyrušili, alebo skôr vydurili, strážne psy na náprotivnom brehu. Škoda, určite sa vrátim. Druhé stavidlo podobne sľubné, ale pri -8°C mrazoch bez ryby. Aj sem sa ale určite vrátim 🙂

Po viac – menej úspešných vychádzkach na ČV som sa rozhodol skomplikovať si život potokom. Po hodinke a pol prelovovania najhlbších jám som škontatoval „zero“. Buď je ryba beznádejne zazimovaná na dne medzi koreňmi, alebo sa Gidra nižšie ešte nespamätala z nedávneho úhynu. Vzhľadom na podivný smrad z vody pod splavom sa prikláňam skôr k druhej možnosti. Výpušťanie žúmp do potoka sa asi stáva ďaľším protikonsolidačným opatrením…