Riečky Domanižanka a Pružinka sú ako dve sestry. Pramenia pod tým istým kopcom, kde si ako hravé pôtočky neraz takmer skočia do vlasov. Lebo ich vlásočnice tvoria také strapaté klbko na hlávke Strážovských vrchov. Jeden pramienok tečie na západ, ďaľší trochu na juhovýchod, iný zas kúščok na sever, no a všetky sú prepletené len niekoľko sto metrov od seba. Keď sa ale sestričky konečne vyjašia, rozmotajú si vlásky, a každá si z nich upletie svoj vrkoč. A každá si ho spustí dolu, do vlastnej doliny. A v nej sa každej ujme iná miestna organizácia.

Súrodenecká rivalita ich ale neopúšťa ani v dospelosti. Keď na úseku jednej zavedú režim chyť a pusť, na druhej musia tiež. Keď jedna dostane násadu lipňa, druhá musí tiež. Keď jedna zakričí – nešliapte mi po neresiskách, druhá to spoza kopca začuje a hneď si doma rozkáže to isté. Generatívna umelá inteligencia by preto s písaním tohto článku nemala veľa práce. Stačilo by preusporiadať mojich pár slov k Pružinke, prepísať meno hlavnej postavy, upraviť čísla a bolo by hotovo. Ja ale nie som ani umelý, ani inteligentný, a s generatívnou zložkou mi vždy pomôžu naše potoky a rieky. Takže si to dáme celé odznova. Vitajte na veľkom potoku – alebo, ak chcete, malej riečke – Domanižanke.

Revírne číslo	Domanižanka č. 1 (CHaP), Domanižanka č. 2 3-0720-4-4 / 3-0721-4-1
Charakter	väčší pstruhový potok
Brodenie	možné po celom toku (zakázané počas neresu lipňa 16.4. – 1.6.)
Povolenie	pstruhové miestne
Hĺbka	20 – 60 cm

Až sejdu do dolin, pak tvář si oholim

Keď som sa jeden aprílový večer vracal z Rajčianky, navigácia mi navrhla vymeniť nudu na diaľnici za krajšiu a najmä rýchlejšiu trasu cez Strážovské vrchy. Teda aspoň podľa živej dopravnej situácie. Lenže… neviem, či sa to stáva aj vám, ale mne navigácia pravidelne zamlčí zásadné prekážky na ceste. Napríklad, túto zdanlivú skratku križoval potok. Pstruhový. Nádherný. Ako sa kilometre v doline míňali a potok mohutnel, začal som rozmýšľať nad výhovorkou, prečo prídem domov neskôr. Zasa uzávera diaľnice kvôli križovatke s D4, nič sa nedalo robiť. Výhovorka hotová, ešte môžem ísť aspoň na dvadsať minút lapať. Čiže na trištvrte hodinu. Na tej D1-tke bola proste strašná zápcha.

No počas krátkej návštevy som iba stihol potvrdiť pravdivosť známeho príslovia. Môžeš koňa priviesť k vode, ale nemôžeš ho prinútiť chytiť rybu. Domanižanka mi hneď na úvod prichystala mimoriadny zážitok. Nič, zero, nada. Možno potok vyššie v doline prechytal niekto krátko predo mnou, a možno bola moja preventívna prehliadka squirmy wormom v studenej jarnej vode príliš povrchná. Všetky znaky prítomnosti potočákov boli zjavné, len rukolapný dôkaz mi chýbal. To ale vôbec nevadí. Páči sa mi tu neskutočne, cítim sa tu ako v dobre známych Malých Karpatoch. Len všetko je akosi väčšie. Potok, ktorý keby je ešte o vlások väčší, už by sme ho museli oslovovať riečka. Veľká dolina, v ktorej keď roztiahnem ruky, nedotýkam sa kopcov po stranách. Aj strnisko zo smrekov na úbočiach napovedá, prečo Strážovské vrchy nedostali do názvu prívlastok malé – tak, ako Karpaty.

Skúsim ale v najlepšom prestať. K divokejším úsekom vyššie v hore sa ešte vrátime. Poďme najskôr nakuknúť do mesta, na úsek chyť a pusť. Lebo na ten ste určite všetci zvedaví. Veď aj ja som bol.

Dobré CHaP-ko nedá svoje ryby ľahko

Ak chce nešikovnejší autor vyjadriť zápal pre vec, často si pomôže slovným cliché. Zlatá horúčka, lovecká horúčka… V predvečer prvej riadnej chytačky na Domanižanke som si ale musel pomôcť paralenom proti horúčke doslovnej. Ráno som sa už cítil použiteľne, keď som ale o hodinu neskôr zaparkoval na platenom parkovisku v centre Považskej, hneď pri CHaP-ku, z auta sa mi veru vystúpiť nechcelo. Klin sa ale klinom vybíja. Pohľad na čistý a veľký potok ma razom prebral k životu. Nakoniec som sa dotrajtalákal ďaleko od auta a platené parkovanie som tak cez SMS-ku predlžoval ešte trikrát. Ale poďme k vode.

Jadrom Považskej Bystrice tečie Domanižanka v upravenej regulácií. Tá je pre ňu ale skôr taká elegantná blúzka, než zväzujúci korzet, do ktorého sa musia obvykle vtesnať potoky v meste. Takže aj tu nájsť menšie vrecká a záhyby, v ktorých sa môžu ryby poschovávať. Veľa rýb. Ale skutočné nadšenie vo mne zahorelo až o pár stovák metrov vyššie. Keď Domanižanka opustí kamennú reguláciu v centre, rozpustí si vlasy, na blúzke rozopne vrchný gombík, a poodhalí tak svoje veľké splavy.

Táto riečka je majsterka prevlekov. No uznajte, potok, kde je vody povyše členkov, a zrazu splav, ktorý je cez pätnásť metrov široký a meter a pol hlboký? A zďaleka nie je jediný. Sprvu som preto naplno podľahol pudom a ako opeľujúci čmeliak len lietal od splavu k splavu. A chytal rybku za rybkou, hoci v najväčších splavoch som zahliadol nielen rybky, ale aj ryby. Zo začiatku som preto veril štatistike a pravdepodobnosti. Mám dobrú muchu, ryby berú, ono sa aj nejaká veľká skôr či neskôr zavesí. Po dvoch hodinách chytačky už ale prišlo „neskôr“ a väčšia ryba stále nikde. Štatistika nefunguje, najvyšší čas prestať opeľovať, a začať skutočne loviť.

Veľké rieky s veľkými rybami vedia muškárovi nastaviť zrkadlo kruto a okamžite. Nesnažíš sa, nechytíš. Taký je napríklad ružomberský Váh. A presný opak sú sestričky Pružinka a Domanižanka. Navzájom porovnávať ich zarybnenie je ako porovnávať dve nekonečná. Zabralo by to hromadu času a aj tak by to bolo úplne zbytočné Je ale jednoduché nechať sa uchlácholiť množstvom menších rýb. Tie väčšie sú aj tu rovnako vyberavé a opatrné, ako na ktoromkoľvek „etablovanom“ CHaP-ku. Stačí raz splaviť šnúru krížom cez splav, stačí raz neohrabane čľupnúť tungstenom, a skúsené ryby okamžite vedia, koľká bije. Tak, a čo teraz?

Keby mal miesto plutiev ruky, tak by ich teraz do široka rozhodil, a keby vedel rozprávať, tak by na celý potok kričal – znova ma chytili, ja som to vedel!

Okolo ďaľšieho splavu už nekrúžim ako čmeliak Vilko. Opatrne sa zakrádam v tieni pri brehu. Kľaknem si nad splav, pozorujem. Z vývaru občas vybehne na obchôdzku pekná tridsaťpäťka potočák. Vyberám si ale iný cieľ. Na kraji pod prepadom, v hlbokej, zatienenej vode, parkuje ryba o číslo väčšia, ako ostatné. Starý, tmavý dúhak. Opatrne, mäkkučko mu tam hádžem overenú nymfičku tak, aby vo vode bol len nadväzec a šnúra ostala na brehu. Mucha klesá, dúhak si ju všíma… Rozbieha sa… a tesne pred muchou zaťahuje ručnú. Má zmysel náhod opakovať? Určite nie, ale samozrejme robím chybu a hádžem mu to tam ešte zo dva razy. Našťastie to dopadlo najlepšie, ako mohlo – muchu už iba ignoruje. Čo teraz?

Postupne sme spolu prelistovali celé à la carte menu mojej muškovnice, ostávajú už len detské jedlá. Ružový squirmy worm ho nezaujal – guma mu príliš pripomína ponuku prívlačiarov, ktorej má už po krk. Ale veľká a mäkká mopka, to je niečo iné, to ešte nevidel. Ako pomaly prepadáva vodou, vezme ju skusmo do papuľky, ale len za krajíček, takže sekám do prázdna. Ryba urobí nervózne kolečko po tôni a po chvíli opäť zaparkuje hlboko v tieni. Mopku skúšam ešte raz, nechávam ju vyklesať ďalej až na úplné dno, do vyše metrovej hĺbky. Čakám. Keď sa dúhak trochu pootočí smerom k muche, málinko ňou cuknem. Zbadal ju. Páči sa mu to. Ide k nej a bez okolkov ju dzobne rovno z dna. Zásek.

Keby mal miesto plutiev ruky, tak by ich teraz do široka rozhodil, a keby vedel rozprávať, tak by na celý potok kričal – znova ma chytili, ja som to vedel! Rýchlo ho odhákujem a púšťam, nech mu nerobím pred ostatnými rybami hanbu väčšiu, než je nutné. Určite si užil rečí o sprostých násaďákoch – granulákoch viac ako dosť. Neprávom.

Kam nechodí prívlačiar, tam chodí iba muškár

Vnímať Domanižanku iba cez jej veľké splavy by ale bolo povrchné. Takže preväzujem na jednu suchú a idem s ňou povymetať aj plytšie prúdiky pod brehmi. Lebo kam nechodí nehodí prívlačiar, tam hodí iba muškár. A Domanižanka mi so suchou muškou na hladine nikdy nespravila scénu v zmysle: „Čo ti je?“ „Nič…“ Alebo: „Čo chceš na večeru?“ „Neviem, niečo vyber…“ V čistej a rýchlej vode ryby neotáľajú a muchu zväčša spoľahlivo berú, a keď aj nie, tak ju jednoznačne odmietnu a je jasné, že treba previazať. Príliš jednoduché? Možno. Okrem veľkých splavov a prúdnic plných prevažne iba dorastu je tu ešte jeden tromf, niekde medzi. Lebo kým voda preskočí prah, musí prv pred ním pozbierať sily.

Ak prebieha rojenie, tak v pokojnej Domanižanke, odpočívajúcej nad každým prahom, sa to hmýri trojnásobne. Ale, na rozdiel od prúdnice, ryby tu majú času a potravy habadej. A hoci je v takomto rybníčku pokojne aj zo dvadsať rýb, chytíte nanajvýš dve – tri a celé miesto je rozplašené. A nič nezabolí viac, ako keď zdolávaný dvojročko zrazu vyplaší peknú rybu odkiaľsi z pod brehu. Alebo, naozaj nezabolí?

V jednej z takých takmer stojatých pasáží som objavil pekného potočáka okolo tridsaťpäť, ako s gráciou raz za niekoľko minút vystúpa a vezme podenku. Len tú najkrajšiu, a len keď je najbližšie k nemu. Samozrejme, zareagoval som promptne – okamžitým nahodením na trs trávy potočáka vyplašil najrýchlejšie, ako len bolo možné. Ale, pomôžem si parafrázou reklamy na Kofolu. Ak vydržíte dočítať článok až do konca, uvidíte zlaté prasiatko.

Keď Domanižanka vymení blúzku za kroj

CHaP-ko v Považskej je jedným z miest, kde sa dokázateľne ohýba časopriestor. Prídete tam ráno, a po dvoch hodinách je zrazu večer. Počas niekoľkých vychádzok som sa s ním zoznámil, a to od začiatku revíru až po koniec mestskej zástavby, teda ďaleko za koncom chyť a pusť úseku. Hranicu medzi CHaP-kom a lovným úsekom je totiž možné poznať len vďaka tabuli, nie podľa úbytku rýb. A aj ľudia sú tu mimoriadne milí. Nie je úplne bežné, aby sa pri mne pristavovali rybári a sami od seba prezrádzali, kde, čo, kedy a ako. Najmä, ak po otázke na pôvod priznám, že bývam v meste, ktorého meno už na východ od Senca neradno vyslovovať. No musel som sa samopozvať opäť aj do meandrov. Tam, kde mi ešte z jari Domanižanka taktne naznačila, aby som šiel radšej domov, kde ma už čakajú, a vrátil sa inokedy. Tak, teraz je inokedy.

Vyššie v doline je Domanižanka skutočne doma. Vymení blúzku za kroj a od radosti sa roztancuje, až jej vrkoč lieta od jedného kraja doliny k druhému. Kroj má mimoriadne krásny, takého snáď inde na Považí niet. Keď ho nasvieti slnko, dno hrá miestami do tmavočervena, a s veľkými, šedými okrúhliakmi, ktoré by geológ určite opísal fundovanejšie, takto oblečená vo svojom náručí dokonale ukryje všetky potočáky. A že ich je toľko, až jej z neho vypadávajú.

V každej z jamiek, ktorá mi sadne a nerozplaším si ju, chytím niekoľko rýb. A občas aj násobky niekoľka. Z malého splavu pod prítokom, v ktorom som v apríli zahliadol len jediného dvojročka, teraz vyberám sedem potočákov cez dvadsaťpäť a ešte nejaké drobné k tomu. Niektoré sú odrastená násada, no mnohé sú domáce ryby zo samovýteru. Zatiaľ síce žiaden velikán, ale aj takáto hra na schovávačku s dietkami Domanižanky ma baví veľmi. Mušku vediem z brehu iba na dĺžku prútu a ako krytie využívam všetok mobiliár, ktorý ma Domanižanka doma – vysoké trávy, veľké lopúchy, kmene stromov. Nečakám, až sa záber prenesie až do šnúry, nymfičku mám v čistej vode na dohľad očí. Aj tak ma občas prekvapí, ba až naľaká rýchly tieň, ktorý mi ju ukradne z dohľadu. Schovaný – neschovaný, idem…

Zvedavosť vo mne ešte prebudí krásna jamka, v ktorej nemám na stúpajúceho rodenca ani ťuka. Tuším veľkú rybu, ktorá zo svojho pelecha vytlačila všetky ostatné. Tôňu dôkladne, ale citlivo, prechytávam aj streamrom, no bez záberu. Žeby si kráľa potoka zobral nedávno niekto domov, a tôňu ešte nestihol zaplniť dorast? Nepravdepodobné. Ale trápiť sa desiatky minút v jedinej zdanlivo prázdnej jamke nemá zmysel. Či?

V najlepšom sa predsa nedá prestať

Aby som mohol chodiť po svete a tvrdiť, že sa s Domanižankou poznáme, musel som z blízka obzrieť ešte posledné neprebádané miesto na mape – stred revíru, okolo Prečína. Tu Domanižanke dominuje regulovaný úsek v dedine, ako stvorený na suchú mušku. No skutočným účelom jeho stvorenia nebolo blaho muškárov, ale stavidlo, ktoré na konci regulácie odráža vodu do rybochovu. Domanižanka sa tu delí na dve ramená – pôvodné koryto a umelý kanál. Ten je rýchly a hlboký, lebo v lete ním tečie väčšina vody. Rýb jesto v oboch. Vydelenie Domanižanky dvoma ma sprvu nepotešilo. Keď som si dal ale dve a dve dohromady, razom som mal veselšiu náladu. Veď každé odrazené rameno raz vráti vodu naspäť. A v prípade toho rybochovného častokrát aj s úrokmi.

K sútoku sa blížim mimoriadne opatrne a odmenou mi je pohľad na peknú dvadsaťsedmičku potočáka. Ten ale parkuje v malej vode povyše sútoku, kam sa z hora prakticky nedá nahodiť. Opciu chytiť ho teda nevyužívam s vidinou potenciálne väčšej ryby nižšie a opatrnou rošádou zaujímam jeho miesto. Lebo odtiaľ budem mať dokonalý priestor na náhod do jamy, kde sa stretáva voda z prírodného koryta s vodou z rybochovného kanála. Najradšej by som ju prelovil nymfičkou a suchou muchou, no vysoké brehy z betónových panelov a nízky cestný most za jamou vylučujú možnosť priblížiť sa a nahodiť bez toho, aby ma ryby zbadali. Tak mi ostáva jedine ostrelovať toto miesto delostrelecky, streamrom.

Prvý náhod a do prútu prichádza silný úder, zásek ale nesadol. V tranze prehadzujem sútok políčko po políčku, ďaľšie zábery síce prichádzajú, ale silná rana sa už neopakuje. Chytám niekoľko potočákov okolo dvadsaťpäť, a aj dva dúhaky – takže predsalen sa im z rybochovu niečo šmyklo. Nakoniec mením streamer za iný. A z jamy spolu s ním vychádza aj pekná tridsaťpäťka. Tesne pod špičkou držím streamer ešte v prúde, naťahujem čas, zúfalo sa snažím skórovať v predĺžení. Pstruh nakoniec streamer ochutnáva, ale iba za chvostík… ani nemá zmysel zasekávať, vracia sa naspäť do jamy. Za chvíľu mením streamer zas a pstruh zas vychádza z jamy, tentokrát už ale ani neochutná a potom sa po ňom zľahne voda. Po chvíli už len konštatujem porážku. Idem sa vyštverať na betónové panely a pozrieť sa, čože to všetko v tej jame bezodnej je. Zrakom urputne hľadám nedôverčivého pstruha, až som skoro prehliadol krásneho lipňa, hneď pri brehu.

Sprvu mi ani nenapadá skúšať ho chytiť, svoje lipne si Domanižanka mimoriadne váži. Veď ale leto už je v plnom prúde, tak prečo to vlastne neskúsiť, aspoň tohto jedného, veľkého? Ponúkam mu nymfičku, no jediné, čo docielim čľupnutím tungstena, je odchod lipňa do hlbšej vody. Tak ju mením za suchého potočníka. Prvý skusmý náhod, a hneď je tam. Krásny plachetník okolo tridsaťsedem – tridsaťosem. Razom zabúdam, ako ma pstruh vysmial aj so streamrom. Muškársky hetrik potočák – dúhak – lipeň z jedinej jamky je kompletný.

A bude mať také zahnuté zuby do hora?

Na záver sa vráťme k sľúbenému zlatému prasiatku. Lebo aj ja som sa k nemu musel vrátiť. Ako vidíte, nie som dobrý rybár, snáď je to aspoň zdroj dobrého humoru pre vás. Chytám skôr nohami ako hlavou, no a často si večer po rybačke ešte zabehám okolo vody. Minúť zbytkovú energiu pred spaním, a ono, pri vode sa vždy niečo zaujímavé deje, vždy mi to tam rýchlejšie „ubehne“. Nebolo tomu inak, keď som počas takéhoto večerného behu zbadal pod jedným z mostov pekného potočáka. Ten večer sa mi napriek kilometrom v nohách zaspávalo o poznanie ťažšie.

Keď som ráno o pár dní neskôr konečne zabrodil do splavu pod mostom, potočáka nikde. Naposledy bol zaparkovaný hneď z kraja, jeho veľkosť mu dodávala sebavedomie a pocit bezpečia. Teraz ho ale nieto. Domanižanka sa akoby ospravedlňovala, roztvorila nárúč a zasypala ma menšími potočákmi, ale toho veľkého nieto. Tak som sa pobral ďalej. Aj prehry patria k rybačke.

Voda začne vrieť, jalčeky sa rozpŕchnu na všetky strany, a zo stredu hejna vyskočí veľký potočák. Ide o sekundy. V momente, ako pstruh úspešne lapí jedného z jalcov, okno príležitosti sa uzavrie.

Pred koncom chytačky som sa ešte raz vrátil nazrieť, či predsalen. Pravé poludnie a čistá voda ale nie sú ideálne podmienky na prekabátanie veľkého pstruha. V splave nič nové, akurát čo slniečko vylákalo k hladine húfik malých jalcov. No tým zrazu začne byť vo vode akosi tesno. Okamih nato sa jalčeky rozpŕchnu na všetky strany a zo stredu hejna vyskočí veľký potočák. Stojím tam prekvapený snáď ešte viac, ako jalčeky, ktorým šlo o život. Kým s roztrasenými rukami preväzujem potočníka za streamer, celá scéna sa zopakuje ešte raz, tentokrát s dvojvýskokom. Ide o sekundy. V momente, ako pstruh úspešne lapí jedného z jalcov, okno príležitosti sa uzavrie.

Prvý náhod smeruje dokonale krížom cez splav, priamo do pokojnej tône na jeho kraji – presne, ako som chcel. Nie je možné, aby streamer prešiel splavom bez povšimnutia. Nechám ho trochu klesnúť a začínam dlhé, rýchle sťahovanie. Potiahnem dvakrát, silný záber… ale zásek nesadol. Nevadí, nevadí… Nahadzujem opäť, tentokrát už presne o políčko vyššie, ako bol záber… jedno potiahnutie… rana, je tam! Starosti s voľnou šnúrou pod nohami za mňa behom okamihu rieši pstruh, ja iba len tak – tak stíham uvoľniť brzdu.

V úhľadnom splave bez prekážok ale pstruh ťahá za kratší koniec. Hneď, ako to je možné, mu idem naproti s podberákom. Po úspešnom podobratí sa v sieťke sám vypína. Krásna ryba. Ešte rýchla fotka v podmáčanej žeruche pri brehu a putuje naspäť do vody. Po jedinom mávnutí mohutnej chvostovej plutvy je hneď o tri metre ďalej a mizne v hlbočine.

Dvě sestry… a není to málo, Antone Pavloviči?

Potoky Domanižanka a Pružinka sú ako dve sestry. Je rybnatejšia Pružinka, alebo Domanižanka? Je rýchlejšia Domanižanka, lebo pramení v nadmorskej výške 487 metrov, alebo Pružinka, ktorá síce pramení o 7 metrov nižšie, zato ale vrkoč nosí spustený rovno po chrbte, kým Domanižanka si ho rada občas prehodí dopredu, cez plecia? Skúšať medzi ne vtesnať matematické symboly váčší/menší by akurát zapríčinilo hádku v rodine. O obidva potoky sa ich miestne organizácia starajú až neskutočne. Ak sa neviete rozhodnúť, na ktorý potok ísť lapať prv, hoďte si mincou.

Ako je zvykom, na záver pridám trocha termínov technických. Bežný stav vody je podľa mernej stanice SHMÚ v Považskej Bystrici niekde medzi 20 až 25 centimetrami, pri stave nad 25 čísiel už začína Domanižanka vykúkať z brehov, to ale vôbec nevadí.

Úsek chyť a pusť je v zozname revírov opísaný ako „…od železničného mosta v Považskej Bystrici po cestný most na Lánskej ulici“. Železničný most nájdete ľahko, no s mostom, ktorý ohraničuje CHaP-ko z hora, je to komplikovanejšie. Nejedná sa o prvý most na Lánskej, kúsok nad mestským jadrom, ale až most na ulici 1. mája, ktorá je kolmicou voči Lánskej. Tam je aj prvá z tabúľ, označujúcich chyť a pusť revír. Jeho dĺžka je tak po zarátaní všetkých kudrliniek asi jeden a pol kilometra. Hosťovacia povolenka na CHaP-ko stojí sympatických 10 eur slovenských, za možnosť chytať na lovnom úseku zaplatíte dvakrát toľko.

Ak sa na tento potok vyberiete, určite predtým navštívte web miestnej organizácie povazskyrybar.sk – okrem aktualít tam bývajú oznamy o plánovaných pretekoch a iných obmedzeniach, napríklad spomínanom zákaze brodenia od neresu až po vyliahnutie plôdiku lipňa, teda od 16.4. do 1.6.

Petrov zdar!