„Idem si na Hron trocha zalipňovať“ je úplne bežná veta prepovedaná z úst slovenského muškára. A nie je s ňou nič v neporiadku. Je bežné chodiť na Hron a je bežné v ňom chytať lipne. Použiť ale nedokonavý vid, kde sloveso denominálne vyjadruje aj konkrétnu rybu, je v kontexte Dunaja recept na malér. Choďte na Dunaj, utekajte. Ale čo v ňom budete chytať, o tom rozhodne on, nie vy.

Pred desiatimi rokmi som to síce ešte nevedel, ale už som začínal čo – to tušiť. Preto som sa jeden teplý októbrový večer vybral pod Binderov prah vyzbrojený ako bájny Old Shatterhand. V ruke som stískal medveďobijku, teda ťažký obojručák, a z broďákov mi trčala ešte ľahká opakovačka, teda moja obľúbená štvorka. Lebo nebojím sa zmerať si sily s veľkým boleňom alebo zubáčom. Ak mi ale skríži cestu hejno divokých pstruhov hlavatých alebo lipňov dunajských, potrebujem paľbu opätovať rýchlejšie, hoci menším kalibrom.

Ale po poriadku. Poznáte vôbec Binderov prah? Starý Dunaj tu prekonáva mohutné kaskády, umelo vytvorené navezením množstva betónových ihlanov a lomového kameňa. Pragmatickým cieľom umelo vytvoreného zdutia hladiny bolo odkloniť časť vody k hati Dunakiliti a ďalej k VD Gabčíkovo. No a vedľajším produktom bol vzniknutý rybársky raj. V kaskádach sa voda rozbieha a pod nimi vytvára jamy, štrkové lavice, aj riečne ostrovčeky. Oslý mostík s Old Shatterhandom som preto nezvolil samoúčelne. Skôr narodení si pripodobnia do široka rozliatu, divokú vodu so scénami z divokého západu, napozeraného z filmov a načítaného z Mayoviek. Veď aj preto má toto miesto prezývku „Aljaška“. A tým neskôr narodeným toto miesto možno vyvolá falošné spomienky na iný muškársky raj, Nový Zéland, napozeraný z Youtube videí.

Binderova hať ku koncu obdobia jarných záplav – počas leta je stav vody obvykle o čosi nižší

Na inak mĺkvom a monotónnom Dunaji tu panuje nezvyčajná atmosféra, ktorá zapája všetky zmysly. Ako sa cez lesík blížim k vode, už z diaľky počujem hučavu kaskád. Keď som už celkom blízko, prítomnosť veľkej rieky zacítim cez chlad od vody, zmiešaný so zemitým pachom rias vyplavených na breh. Ako občas do koryta zablúdi poriv teplého vetra, primieša do toho ešte vôňu dokvítajúcich nížinných lúk. Každým ďaľším krokom sa nohy viac a viac tešia, ako dostanú vzácnu možnosť zabrodiť po štrkovej lavici do Dunaja. V tom sa jeľše a vŕby rozostúpia a oči zbadajú celú tú parádu. Nekonečné kaskádý, hlboké jamy pod nimi, a prúdnice, obmývajúce riečne ostrovčeky. Ani rybu chytiť netreba.

Podklad na striebornom Dunaji

Dunaj ale zmysly rybára nenabudí samoúčelne. Ak chcete uspieť, budete ich potrebovať v pohotovosti všetky. Lebo systematicky prelovovať nekonečný Dunaj a spoliehať sa na náhodu je skrz na skrz sizifovská úloha. Našťastie, na Dunaji platia rovnaké zákony, ako na stokrát menšej rieke, len mierka sa líši. Raz sú ryby natlačené v prúdnici pod ostrohou, inokedy v hlbokej zákrute, a niekedy zas v tieni, celkom pod brehom. Ale častokrát tieto produktívne miesta delia od seba stovky metrov – ak nie aj kilometre – jalovej, prázdnej vody. Preto treba obvykle pozorne počúvať každú nápovedu, ktorú voda pošepká. To ale nie tak úplne platí pod Binderákom. Tu sú tieto švédske stoly prestreté pekne jeden vedľa druhého. Ak si chcete vyskúšať muškárenie na Dunaji s najnižším stupňom obtiažnosti (odpustite mi čechizmus), nie je veľa vhodnejších miest.

Až keď v jamách pod hučavou odtrhnem aspoň dvakrát, pôjdem chytať do prúdov nižšie. Trhačky jednoducho patria k Dunaju. Vykúpenie za odtrhnuté streamre príde len raz za čas, napríklad v podobe hejna pekných zubáčov. Tie počítadlo strát resetujú a ide sa odznova.

O Dunaji tu som počul legendy, ktorým neznalý rybár nebude veriť, kým aspoň jeden z dunajských zázrakov sám nezažije. Viacerí starí rybári mi prerozprávali svoje spomienky. Od divokých kaprov sazanov, cez nekonečné húfy rýb v kaskádach, ktoré chytali jednoducho do ruky. Až po obrovské potočáky, niektoré až 60 centimetrové, ktorým sa tu jeden čas na prelome tisícročí zapáčilo mimoriadne. To znie až neuveriteľne, no do bodky pstruha rovnaké rozprávanie som si s odstupom rokov vypočul od dvoch úplne náhodne stretnutých rybárov, ktorí, keď zbadali muškára na Dunaji, mali potrebu o tom porozprávať. Našťastie. Inak by to už dávno odniesla voda.

Binderov prah je taký dunajský Jamborák – rýb je tu mnoho, a aj tak nie je problém odísť domov s prázdnou. Ale, muškár sa aspoň môže vyhovoriť, že tu nie sú pstruhy a lipne. Či naozaj?

Kto nejde k vode s cieľom lapiť veľkú rybu, nie je rybár. A tak sa aj u mňa v ten podvečer dostáva k slovu prv obojručka so streamrom – chystám sa preloviť jamy hneď pod kaskádami. Ak si ale predstavíte muškára, ktorý ako panenka napochoduje do stredu rieky a obojručákom ho prehádže raz k jednému, a potom k druhému brehu, ste na omyle tak veľkom, akým je samotný Dunaj. Pravda, jarné záplavy tu vždy vyupratujú koryto od blata a naplavenín, a tak sa zabrodiť dá. Prekážkou ale stále zostáva aj niekoľkometrová hĺbka. A hoci sa nad haťou delí Dunaj na dve ramená, aj to užšie, do polovice naše, slovenské, je široké viac ako dvesto metrov.

Vývary pod kaskádami je preto možné preloviť iba z kamenného poľa nad nimi. Po ihlanoch a veľkých balvanoch sa dá dostať takmer až do polovice Dunaja, a potom nahadzovať po prúde, do jamy levovej. Ani v ten podvečer to nerobím inak. Nabíjam obojručák, nahadzujem do diaľky. Ťažkú šnúru nechám vyklesať, a potom nenáhlivo sťahujem streamer tak, aby som sa s ním z polovice hral ja, a z polovice rieka. Až keď v jamách pod hučavou odtrhnem aspoň dvakrát, pôjdem do prúdov nižšie. Trhačky jednoducho patria k Dunaju. Ak netrhám, nechytám na dne, a teda chytám zbytočne. Vykúpenie za množstvo odtrhnutých streamrov príde len raz za čas, napríklad v podobe hejna pekných zubáčov. Tie počítadlo strát resetujú a ide sa odznova.

Ako Old Shatterhand pohľadom skúmam každý vyplavený riečny konár, či je naň bezpečné stúpiť, alebo zapraská a vyzradí moju polohu. Už vidím vodu, stačí, keď prikrčený rozhrniem rákosie a budem môcť nakuknúť na breh, čože sa to tam žblnkoce v malej vode… och, to nie sú sliepky, ani kačice.

Priamo pod kaskádami záber neprichádza, tak vyskáčem po kamennej hati späť na breh a suchou nohou zídem pár sto metrov nižšie. Lebo až tam nižšie je cestička v podobe viacerých štrkových lavíc, po ktorých sa dá Dunaj prebrodiť až do stredu, nad riečny ostrov. Poznám ju tak dobre, ako cestu uprostred noci z postele na toaletu. V podstate hmatom. Aj keď je Dunaj vyšší a kalný, hoci s broďákmi vytiahnutými až pod pazuchy, viem, že tu je bezpečné ho prebrodiť. Lebo koryto sa tu nezmenilo už desaťročia. Dôkazom sú staré ortofotomapy Bratislavy. Pravda, raz som takto – až úplne na doraz, po špičkách – preskackal s pomocou prúdu a šťastia až do stredu rieky. A potom naspäť k brehu som už nebrodil, ale plával. Vtedy som si dobre zapamätal výšku hladiny, pri ktorej, ak teda už nepodrastiem, to cez Dunaj nejde.

V podstate už historická fotka – Dunaj pod Binderovým prahom pred výrubom a čistením koryta z dôvodu protipovodňových opatrení. Naštastie, veľká rieka sa z tejto udalosti za pár rokov spamätala, a koryto si postupne zariaďuje opäť podľa seba.

Ocitnúť sa v strede Dunaja a po oboch stranách mať sto metrov druhej najväčšej európskej rieky je zážitok sám o sebe. Ale dnes som tu kvôli iným zážitkom. Obojručák a s ním aj vyše hodiny bez kontaktu s rybou zahadzujem kdesi do rákosia, z broďákov tasím moju štvorku, a začínam odznova. Tentoraz s muchou cielim na… no, čokoľvek, čo bude ochotné zodvihnúť na druhom konci kábla.

Na kone!

Do široka rozliate prúdiky okolo riečnych ostrovov, s početnými lavicami, jamami a vracákmi, priťahujú muškára ako magnet. No dunajské jalce, podustvy, nosále, plotice lesklé… to sú všetko hejnové ryby. A kolektívny rozum hejna väčšinou zakáže opustiť bezpečie hlavnej prúdnice alebo jám pod kaskádami. V plytšej vode v okolí ostrovkov síce popadá do vody viac potravy, no nebezpečie plytkej vody v podobe rybožravých vtákov alebo lovu do sietí preváži hlad rýb len zriedkakedy.

Hoci sa snažím mimoriadne a svedomite postupujem podľa receptu, ktorý mi v tom – ktorom prúde niekedy aspoň raz priniesol rybu, som stále bez záberu. Je neskorý október, takže hoci nie je ani šesť hodín, už sa začína pomaly stmievať. Pomýšľam na ústup, no ústup nie je útek – takže smerom k brodu späť na breh sa vraciam vodou a neustále prehadzujem prúdiky. Z opačného brehu jedného z ostrovkov ale začujem podozrivý šelest vody. Čosi ako keď vodné sliepky šuchoria perím vo vode, ale niečo tam jednoducho nie je, ako má.

Vybrodím z vody a opatrne prechádzam cez ostrovček na jeho druhý breh, za podozrivým žblnkotom. Ako skúsený Old Shatterhand pohľadom skúmam každý vyplavený riečny konár, či je naň bezpečné stúpiť, alebo zapraská a vyzradí moju polohu. Už vidím vodu, stačí, keď prikrčený rozhrniem rákosie a budem môcť nakuknúť na breh, čože sa to tam žblnkoce v malej vode… och, to nie sú sliepky, ani kačice. To dunajské lipne koníkujú ostošesť, až im chrbátiky trčia z vody. A keď vravím koníkujú, predstavte si celé stádo. Desiatky rýb, vo vode sotva po kolená. Vyzerá to rovnako, ako keď do rybích sádok medzi dúhaky hodíte za hrsť granúl.

Už ani neviem, kde som prvýkrát počul výraz „koníkovať“, ale hodí sa na toto správanie rýb mimoriadne. Podustvy sa vtedy nepasú na dne, ani nezbierajú z hladiny, ale „cválajú“ pod hladinou, chrbátiky im z pod nej zavše vyskočia. Na čom sa to koníky pasú, je vždy medzi nebom a zemou. Pochutnávajú si na odtrhnutých riasách? Alebo zbierajú stúpajúce, drobné rodence? Či takto urputne oškrabkávajú ulitníky z okrúhliakov? Len jedno je isté – ak muškár neuhádne, dunajského lipňa nechytí. Nanajvýš niektorého len kúsok poťahá za tričko.

Dunajské lipne sú iné, ako tie napríklad z Váhu a Hrona – nie tak farebné, ale zato mohutné, vysoké, a mimoriadne bojovné.

Nahodiť medzi pasúce sa koníky rovno z brehu, to by znamenalo jeden náhod a všetky by boli fuč. Takže celé stádo oblúkom obídem a k rybám sa priblížim od chrbta, z hlbokej prúdnice. Vo vzduchu zasviští laso v podobe muškárskej šnúry s ľahkým tungstenovým red tagom na konci… Čľup. Už sa šúla po dne, medzi rybami, tak, ako to dunajské lipne majú najradšej. A nič.

Šúľaná nymfa funguje na podustvy spoľahlivo, kým sú v prúde a kŕmia sa z dna. Konikújuce stádo je ale celkom iná situácia. Postupne skúšam mokrú muchu, aj stúpajúceho rodenca. A stále som bez ryby, iba čo pod chvíľou nejakú z podustiev trochu pošteklím pod bruškom. Frustrácia rastie. Každý môj náhod odprezentuje muchu aspoň desiatim rybám, ale nezaberie ani jediná.

Takto nejak sa museli cítiť lovci na divokom západe, keď naháňali nespočetne veľké stáda bizónov, ktoré ešte nemali dôvod báť sa ľudí. Clivo si spomeniem na obojručku, ktorú som ukryl ďalej v rákosí, aby mi nezavadzala pri brodení.

Miesto, kde sa koníky pasú, mi ale poskytuje jednu nápovedu. Plytká, prehriata zátoka. Takéto dunajské „vrecko“ je vzácne, pretože iba tam sa dokážu uchytiť riasy – hlavné koryto, plné riečneho štrku, je dokonale čisté. Či už tam oškrabkávajú riasy, alebo vyberajú z nich ulitníky či kriváky, neviem. Pokúšam sa im ale do chuti trafiť pomocou strapatého, tmavozeleného kriváka s čiernym chrbátikom. Zelená za riasy, čierna za ulitku. Šup ho do vody. Teda, skoro až na breh. Potiahnem dvakrát, a v tom už za opraty v opačnom smere začne tahať koník.

Prút okamžite sklápam na bok a vediem ho z malej vody von, aby nepoplašil zbytok stáda. V prúdnici nech si robí, čo chce. A veru si aj robí. Ako som zistil o pár rokov neskôr, dunajské podustvy sú iné, ako napríklad tie z Váhu alebo Hrona. Nie tak farebné, ale zato mohutné, vysoké, a mimoriadne bojovné.

Len čo podustvu vytiahnem, vykonávam skúšku správnosti a okamžite ťahám ďaľšiu. A potom ďaľšiu a ďaľšiu… Za chvíľu ma až ruka bolí. Rybám som úplne ukradnutý, nevadí im ani, keď zdolávam ich kamaráta priamo cez pasúce sa stádo. Takto nejak sa museli cítiť lovci na divokom západe, keď naháňali nespočetne veľké stáda bizónov, ktoré ešte nemali dôvod báť sa ľudí. Clivo si spomeniem na obojručku, ktorú som ukryl ďalej v rákosí, aby mi nezavadzala pri brodení. Vo vode ostávam takmer až do tmy, kým sa neuchytám úplne do sýtosti.

Taký je Dunaj. Keby som chytal na opačnej strane ostrovčeka, pod prahom, v prúdnici… jednoducho, snáď kdekoľvek inde, odišiel by som určite s nulou. A to som mal výhodu dokonalých podmienok. Ryby, ktoré sa aktívne futrovali pred príchodom zimy. Mimoriadne čistá a nižšia voda, než je obvyklé. Šťastie v podobe nájdenia obrovského hejna, a ďaľšie v podobe trafenia tej správnej muchy. Ale presne o tom sú muchovačky na Dunaji. Je to buď, alebo. A práve preto ma to baví.