„A ako darček, pôjdeš na ryby do Slovinska!“. Tým to celé začalo, už na Vianoce. Moja nežnejšia a netrpezlivejšia polovička nezvládla počúvať pindanie, ako to tu s rybami nejde, a obetovala sa na spoločnú cestu do krajiny, ktorá je pre zahraničné média na nerozoznanie od tej našej. Do Slovinska.

Nebol som veľmi nadšený. Je to ďaleko a ryby tam naozaj sú, takže miesto pindania z bezpečia komfortnej zóny prázdnych vôd budem musieť naozaj niečo chytiť, ak nechcem vyzerať úplne neschopne.

Nakoniec sme to poňali na našej prvej spoločnej „výprave“ začiatkom apríla skôr kúpeľno – turisticky. Naviac, nechcel som porušiť pstruhový pôst pred 16/4 a voda valila ešte veľká alpská snehová. Kecám, samozrejme som to nevydržal a v posledný deň vybehol aspoň na dve hodinky zachytať na krásny podalpský prítok, ktorý sme cestou minuli autom. Nič, nič, nič, bác, je tam mramorák, no to ma pos*r! Hop, šup, tralala, a je preč, vypína sa… Zaparkoval sa pod brehom naproti, tak aspoň robím fotku ryby vo vode a priateľku v aute presviedčam, že ten malý fľak vedľa kameňov je naozaj onen bájny pstruh…

Slovinské alpské rieky by však za nízkeho letného stavu vody mohli byť o niečo dostupnejšie, než zvyčajne.

„A ako darček, pôjdeš na ryby do Slovinska!“. Nerybári dostávajú k sviatkom kozmetiku a ponožky, rybári výlety do Slovinska. Takto sme dopadli, teplé ponožky si kupujeme sami. Takže na narodeniny opakovanie. Tentokrát som už správne naladený. Málo vody, horúce dni a enormný rybársky tlak mi na Slovensku lezú pekne na nervy, Slovinsko je vítané spestrenie. Alpské rieky by za nízkeho letného stavu mohli byť o niečo dostupnejšie, než zvyčajne.

Už týždeň pred odchodom viažem muchy. Moja obľúbená #4-ka je zase polámaná, takže na poslednú chvíľu mi v Kocke (rybarskecentrum.sk) chalani od Peťa Bieneka poradia nový prútik Primal #3 8″ aj s mojou obľúbenou WF-kou od Scientific Anglers. Síce trochu nízky kaliber na veľké bodky, ale do letnej vodičky by mal stačiť. Ešte v ten deň neskoro večer všetko hádžeme do auta a odchádzame. Cieľ je – Celje. Mestečko, neďaleko ktorého sme boli už na jar. Mimo najslávnejších pstruhových riek, ale zato o niečo bližšie k nám.

Nie je všetko zlato, čo sa blyští

Ráno sa budím pred šiestou. Chcem si ísť k vode zabehať, dopredu navnímať okolie a objaviť pekné jamy. No len čo vyjdem z hotela a zbadám Savinju v rannom opare spolu s hradom na kopci v pozadí, obúvam čižmy a letím do vody. Rieka kreslí hneď pod parkoviskom oblúk s hučákom na začiatku a jamou na konci. Dokonalé miesto na pstruha, lipňa aj hlavátku.

Skúšam prírodné vzory, chytám na dve nymfy a prebehnem zákrutu zprava aj zľava – bez záberu. Preväzujem za streamer. Na hrane prúdu a jamy považujem pstruhový úder do prútu za istotu. No nekoná sa. Na Slovinsku si asi ľudia nezaslúžia istoty.

Rieka je preplnená podustvou a jalcom všetkých veľkostí, najmä však jedno a dvojročkami. V plytčine nad jamou vítam na brehu prvého jalca a pri púšťaní ryby sa dotýkam vody. Panebože, veď je teplejšia ako na kúpalisku. Slovinské SHMU na webe potvrdzuje moje obavy – 25.8˚C. Daň za nezvyčajne nízky stav vody je vysoká teplota. Dnes to bude s lososovitými ťažké. Savinja mi začína nepríjemne pripomínať kysuckú Bystricu.

Rybačku so sprievodcom som vždy považoval za spôsob, ako sa za veľa peňazí pripraviť o slobodu a pôžitok zo spoznávania neznámej rieky.

Doobeda a ešte podvečer skúšam úseky vyššie aj nižšie nad mestom, nakúkam z mostov. Všade samá podustva, belica, občas väčší jalec, a ani tie veľmi neberú. Občas stretnem plavačkára chytajúceho podustvy z brehu, muškár zatiaľ ani jeden. So stúpajúcou teplotou mením broďáky za vysoké čižmy a neskôr aj miesto nich obúvam staré tenisky. Červivou čerešničkou na torte je ústie riečky Voglajny do Savijnky. Bez kontaktu s rybou.

Kde je voda, tam je cesta

Rybačky so sprievodcom som vždy považoval za spôsob, ako sa za veľa peňazí pripraviť o slobodu a pôžitok zo spoznávania neznámej rieky. Nový deň, nová povolenka. Už včera, po prvej hodine bez záberu, som podvedome uvažoval, čo vymyslieť ďalej. Neodídem zo Savijnky bez pstruha, takže jediná možná voľba je, ísť pstruhovému šťastiu naproti – teda vyššie proti prúdu, do hôr.

Opúšťam Savinju 8 a vyberám sa najvyššie, ako sa dá kúpiť povolenka – na začiatok Savinjy 4. Veľký splav, veľké očakávania. Splav ma však víta úplne bez vody. Cestou som si však všimol kanál, v ktorom bolo vody až podozrivo veľa. Vyberám sa teda naspäť dolu po prúde nájsť miesto, kde sa voda vracia do rieky. Snáď.

Pár kilometrov nižšie a jeden z ďaľších splavov je naozaj plný vody – ale aj rybárov. Oboje sú však dobré znamenia. Síce už nervózny, ale nezabrodím k ostatným, skúšam ešte kus nižšie nájsť neprechytané – nepodupané miesto. Je už skoro 9 hodín, keď nachádzam peknú perej neďaleko cesty. Miesto ako z reklamy, toto je ono. Auto zahadzujem kdesi do kríkov, online kupujem hosťovačku, polovičke posielam GPS súradnice a konečne idem do vody.

***

Perej zprvu prechytávam bez kontaktu, keď v plytšej vode na záťažovku „dunajský bubák“ prichádza potrasenie, konečne ryba! Moja radosť je zakrátko tlmená, keď opäť podoberám jalca. Nevadí, voda je tu chladnejšia a hlboké tône určite skrývajú pstruha. Striedam nymfy, jigové streamre, dokonca v tôni nad perejou ponúkam jednu suchú malému lipňovi.

Zelené hlbočiny budia rešpekt. Ktovie, akú obludu by som vydráždil, ak by som miesto worma trafil ten správny streamer.

Ryba má aj tu vyššie potravy viac než dosť, takže po škále prírodných vzorov skúšam tmavoružového červa so zlatým thungstenom a dlhými nožičkami. Červ je vyvážený, takže neklesá na dno hlavou dolu ako sekera, ale pekne splýva v horizontálnej polohe a zavše povrtí chvostíkom. Nezvyčajné sústo by mohlo zaujať alebo vyprovokovať útok z agresie. Dlhý nadväzec, sink tip, červ sa motá pomedzi skaly na dne, až prichádza úder do prútu. Je tam!

Jazda na koniec tône, výskok, jazda hore prúdom, opäť dolu prúdom, trikrát vyťahujem a opäť schovávam podberák, no nakoniec konečne zasieťkujem dúhaka okolo štyridsať. Obrovská radosť po včerajšom trápení, potrava pre sebavedomie a vítané povzbudenie do ďaľších hodín lovu.

Miesto mi odmieta vydať ďaľšieho bodkáča, a za perejou nasledujú stovky metrov jalovej vody. Pstruhy budú v tomto teple určite v prúdnych úsekoch a prekysličených jamách. Na mape hľadám, kam zabrodíť ďalej. Poniže je ďaľší splav, sadám do auta a idem.

Po splavoch, po splavoch, poznávam poschodia

Tento splav je obrovský, dvojnásobok Jamboráku. Neviem si tu predstaviť chytať, keď je vody viac. Trochu krkolomne pomocou konárov „zlaňujem“ k rieke a začínam ešte stále s červom prehadzovať prvé prúdiky. Zelené hlbočiny budia rešpekt. Netrvá dlho a prichádza prvý záber, zdolávam jalca pod päťdesiat, zakrátko aj dva dúhaky, 30 a 40.

V splave sporadicky zbiera veľký pstruh, tak to skúšam aj muškárskejšie – na sucho, na rodenca, na mokro, ale bez úspechu. Opäť vraciam na koniec squirmy worma a ten opäť privoláva útok dúhaka okolo 45. Úmorné teplo, smäd, zhorené ruky a krk ma nútia vybrodiť k autu skôr, než som vyčerpal všetky nápady. Ktovie, akú obludu by som vydráždil, ak by som miesto worma trafil ten správny streamer.

***

Osviežený a schladený, schádzam k ďaľšiemu splavu. V ňom ma však už dobehla dvojica rybárov, ktorých som ráno podbrodil ja. Nevadí, aj rieka poniže smrdí rybou. Savinja tu vchádza do užšieho koryta, od brehu k brehu je to skalný masív, ktorý voda tisíckami rokov vymyla do akýchsi troch poschodí. Kvôli nízkemu stavu tečie prakticky len tým najnižším, čo mi uľahčuje prístup k rybe.

Do prúdu hádžem worma, ktorého ku dnu ťahá sink tip. Viem, je to kolotočárina, „but if it’s stupid and it works, it ain’t stupid“.

V kľudnejšej vode objavujem niekoľko jalcov 50+, ale ospravedlním sa, nie kvôli nim som šiel do Slovinska. Podomletý breh, zopár veľkých balvanov, ktoré rozbíjajú prúd. Toto miesto smrdí potočákom. Už ani neuvažujem o inej muche, do prúdu hádžem worma, ktorého ku dnu ťahá sink tip. Viem, je to kolotočárina, „but if it’s stupid and it works, it ain’t stupid“.

Ešte len nohami hľadám miesto medzi kameňmi, keď citím v prúte kopance od elektriny. Ibaže ma to netrasie elektrina, ale pekný pstruh. V rýchlom prúde má ryba navrch, dostávam sa na limity kalibru #3. Našťastie je to skôr akrobat, skáče, vrtí sa, šúcha o dno. Zásek však sedí spoľahlivo a 0.18-ka monofil nenecháva nič na náhodu. Po krásnom boji v zelených hlbočinách kamennej Savinjy podoberám pstruha 45+. Opäť dúhak. Je 15.30, ešte sa trochu pomotám okolo tône a na Savinje končím, horúčavy ma ničia. Aj tu má alpská rieka 21°C.

Slovinsko sú jedny nekonečné Donovaly

Tretí deň nás čaká už len kukuč na vodopád, na Maribor a hajde domov. Ja kukám do mapy a rozmýšľam, kde by som ešte na hodinku – dve nahodil. Po ceste na vodopád máme Črno jezero. Pstruhové jazierko, ktoré je domovom črnych potočákov. Vyskúšame, uvidíme, snáď tam nezhoríme, ani nepohoríme.

Čo pohľad do mapy nezvyknutému oku neprezradí, je prevýšenie. Na krátkych asi 15 kilometroch serpentín od diaľnice k jazeru prekonávame takmer 1200 výškových metrov, a to nás od parkoviska k jazeru čaká ešte krátka túra. Cez kosodrevinu, vážení. Kým v Celje je 31°C, tu na parkovisku auto ukazuje 21.5°C. Všetko tu funguje, akoby ani teplo a sucho nebolo. Hubári zbierajú, dôchodcovia sa obliekajú do vetroviek, českí turisti v sandálach sa šmýkajú po skalách.

Jazierko je nádherné, len akosi… nejde sa k nemu dostať. Jeho brehy lemuje podmočená rašelina, na ktorej pláva vrstva machu. Na mnohých miestach sa nedostanete k vode bližšie ako na 15 – 20 metrov. Čosi podobné som videl na muškárskych videách z Fínska. Je len jeden ako tak dostupný breh, tam je však hromada turistov, viacerí kúpajú psa alebo dokonca kúpajú sa. Sporadicky zazbiera potočák, avšak na druhej, nedostupnej strane. Skúšam zopár múch otestovaných na Bešeňke či Čutkove, ale veľký význam v tom nevidím. Chcelo by to vrátiť sa za súmraku a skúsiť popri brehu poťahať napríklad streamer, ale v tom čase už chceme byť niekde za hranicami.

Nevadí, je to rybačka taká, aká má byť – nie ľahká, ale snaha bola odmenená. A najmä s prísľubom do budúcna, že ak sa vrátim, moje šance na pekného potočáka, hlavátku či črneho pstruha budú ešte väčšie, ako pred týmto výletom. Ďakujeme, Slovinsko.