Na brehu sme sa trochu zarozprávali, až mi muchu splavilo pár metrov popod prevísajúce konáre. Rýchlo ju potiahnem, no miesto toho, aby mi vyskočila späť do ruky, na hladine sa spraví veľká vlna a pichnutá ryba vystrelí ako torpédo. Jediné šťastie, že v ruke držím naškrečkovaných pár metrov voľnej šnúry. Stíham si len voľnou rukou zapnúť zips na vrecku broďákov, v ktorom mám mobil, a skáčem do vody. Nuž, pri zábere veľkého pstruha platia podobné pravidlá ako pri stretnutí s medveďom – čo treba robiť, keď zaberie naozaj veľky pstruh? Nič, všetko podstatné urobí ryba za vás… Predieram sa s prútom pomedzi konáre, cestu za pstruhom mi ukazuje napnutá šnúra. Ten ťahá ďalej, už je o dvadsať metrov nižšie v ďaľších kriakoch. V nich ale na pár cenných sekúnd zaľahne. Keď sa k nemu dotackám bližšie, splaší sa a konečne vyrazí smerom na voľnú vodu. Šnúru vymotám aj z druhých konárov a na breh len zakričím – už ho venčím, už je dobre. Teda, to som si naozaj v tej chvíli myslel. Nasleduje zdolávačka v štýle „každý chvíľku ťahá pílku“ – raz mám šnúru von skoro až na backing, inokedy ryba zaľahne do jamy a zahlási „ruším, končím, nesleduju tě“. Postupne sme spolu zišli dolu prúdom hádam aj sto metrov a šli by sme ďalej až do dnes, keby sa mi pstruha nepodarilo predbehnúť, podbrodiť a teda prinútiť ťahať zas hore. Tým rýchlo stratil posledné sily a po skoro desiatich minútach na prvý pokus skončil v podberáku. No, podobne akčnú zdolávačku naháňačku som zažil naposledy na Revúcej. Krásna ryba, keďže sme toho mali dosť obaja, ani som ho nemeral, len rýchlo zapózoval pre pár fotiek, rozplával ho a pustil naspäť.

Na znovu otvorenej Revúcej som sa cítil tak trochu ako v kostole. Nezvyčajné ticho. Vody nepribudlo, iba čo jej teplota klesla. Pozreli sme len dve top jamky, z ktorých sa aj podarili top rybky. Dva potočáky cez tridsaťpäť, jeden dúhak okolo štyridsať, a tiež niekoľko lipňov okolo tejto miery. Ono by sa dalo zachytať aj inde – veď Revúca má stále vody dosť, len… na svoje vlastné pomery je to nezvyčajne málo. Tak nejak som sa nevedel zbaviť pocitu, že za tohto stavu sa patrí rybám dať radšej pokoj. Zvyšok času sme sa teda venovali Váhu.

Tak a opäť som sa ocitol na domácom Liptove, tentokrát už koncom pracovného týždňa. Na Čutkove sme si prišli spraviť chuť hneď z rána – skôr, ako tam nabehnú turisti. Ryby tam evidentne riešia najmä chlebové témy, prvé náhody z hrádze boli kľúčové – bolo v podstate jedno, čo som hodil, hlavne, že to čľuplo. Podarili sa mi dva pstruhy cez štyridsať, bohužiaľ, oba sa mi strepali. No a po pár minútach na hrádzi už ryby pochopili, že chlebové témy su podvrh, a prepli do opatrného režimu. Tak som si dal ešte kolečko okolo jazierka, pochytal ďaľších pár potočákov a lipňov (z toho jedného… no, veď vidíte), a šli sme pozrieť aj Revúcu.

Čutkovo som nemohol vynechať. Hrádza bola obsadená nielen rybármi, ale najmä turistami, tak som sa motal okolo nádrže a zachytal si pekne. Na slnečnej strane boli rybky opatrnejšie, muchu len ochutnávali a zábery som premenil zväčša len vtedy, keď som ho priamo videl. Pod stromami v tieni to bralo presvedčivejšie, stačilo vyčarovať dlhý roll cast a pri pomalom sťahovaní počkať na drcnutie do šnúry alebo až jazdu. Podaril sa mi zachytať taký čutkovský nadpriemer, ale žiadna ryba nebola cez 40. Azda aj preto, že veľa z tých najväčších bolo stiahnutých pod hrádzou, kvôli nahádzanému chlebu.

Pstruhová sezóna sa pomaly blíži ku koncu a ja som zavítal len tretíkrát tohto roku na Liptov. Úvodné mesiace som sa motal kade tade nižšie po Považí, no a väčšinu júla a augusta som sa pstruhovkám vyhýbal kvôli vysokým teplotám a nedostatku vody. No ale ochladilo sa, začali púšťať trochu vyšší Váh, tak som už neodolal a vybehol najskôr v sobotu ráno do Ivachnovej. Väčšia ryba sa mi ale do 11-tej nepodarila, chytil som len zopár dúhakov okolo 35, tak ako minule, a k tomu hromadu malých rybiek zo samovýteru v rozmedzí 10 až 23 cm, prevažne dúhakov, ale aj pár potočákov. Akoby sa Váh snažil kompenzovať Revúcu, ktorá má teraz voľno.

Tak zasa som sa dostal na ryby len v sobotu ráno cestou do obchodu. Slovnaft kanál – až po okraj naplnený vodou na chladenie – zjavne baví nielen mňa, ale aj ryby. Zrazu tu má chytačka doslova nový rozmer – vo väčšej vode nestačí nájsť rybu len na x-ovej osi, treba trafiť aj správnu hĺbku na osi y-ovej. Celkom hore pod nápustným objektom som hneď dostal záber a 3 – 4 minúty zdolával boleňa cez sedemdesiat. Takúto rybu som tam nečakal, mal som iba lahučký navijak bez brzdy a 0.16-ku monofil. Bohužiaľ, pri podoberaní sa zmohol ešte jednu rýchlu otočku a keďže som mal v jednej ruke už podberák a druhou som pridŕžal prút so šnúrou, nestihol som povoliť a urval sa. Potom zabral ešte jeden menší, ale zásek nesadol. K vode som sa vrátil na hodinku znova večer, ako sa zatiahlo a ochladilo. Po boleňoch už nebolo ani stopy, našiel som ale pekného jalca. Dvakrát vybehol za streamrom, ale nevzal. Až keď som miesto podišiel a hodil mu to tam po prúde, zabral. V rýchlej vode to bola opäť zaujímavá zdolávačka, najmä keď sa veľký jalec v prúde jednoducho položil na hladinu a zahlásil „hotovo“. Našťastie to ale už dopadlo dobre.

Dnes som opäť na hodinku – dve vybehol pod Binderák. Takúto premávku som tam ešte nezažil. Niekoľko rybárov a možno až do stovky vodákov. Pod kaskádami sa hneď z rána na vodu spúšťalo viacero skupín, dovedna desiatky kajakov, raftov a člnov. Viaceré krátko po spustení na vodu uviazli na plytčine – jeden veľký motorový čln si to plnou parou namieril do stredu Dunaja, no a ten má práve tam len desiatky centimetrov, a teda uviazol. Vyslobodzovanie trvalo vyše hodiny. Kto chcel zas z vody von, musel čakať, až sa na „rampe“ úvoľní miesto. No proste, podívaná. Chytať v tomto zmätku nedávalo zmysel, tak som prelovil kaskády, vlastne tak, ako som aj plánoval v príspevku nižšie. Priamo v hučáku to bolo bez kontaktu, v prúdoch zatienených porastom pri brehu sa podarilo pár malých jalcov, ale nič väčšie – hoci jednu tridsaťpäťku som videl zazbierať, nevzala nič – ani squirmáka, ani dunajského bubáka, ani streamre, a na sucho sa v spenenej vode pod jeľšami chytať nedalo. V jednej z jám som vyrušil úzku a tmavú, až čiernu rybu okolo päťdesiat, ktorá sa nonšalantne zdvihla a odišla pomedzi kamene dolu prúdom. Azda mieň, alebo malý sumec?

Dnes ráno som vybehol opäť na Dunaj, pod ihlany. Aj keď ráno je relatívny pojem, keďže som pri vode stretol aj Ivana a ten tam bol na kajaku už od šiestej 🙈 Na otvorenej vode som nemal ani záber, ani aktivitu rýb nebolo vidieť, iba čo občas zakoníkovala podustva. Pri brehu, v tieni stromov, mi ale za muchou vybehol veľký ostriež. No a ako som sa otočil vode chrbtom, smerom k brehu, tak sa to rozbehlo. Poniže ihlanov som začal vyberať celkom pekné jalce. Najskôr na nymfu, neskôr zopár vybehlo aj na suchú, hoci nezbierali. Boli to pekné zdolávačky, v hlbokej vode medzi kameňmi ťahali naozaj slušne a niektoré boli vyfarbené tak do zlatista, až som naozaj čakal, že podoberiem dunajského potočáka. Veď kde inde by boli, ako v rýchlej, okysličenej vode? Žiadne takéto prekvapenie sa ale neudialo. Pred desiatou zábery ustali, tak som sa presunul na chvíľu ešte pod Binderák. V teple ma to tam ale nebavilo, pod prahom ryba nešla a na lozenie v kaskádach som dnes nemal náladu. Aj keď práve v rýchlej vode, povedľa zatieneného brehu, by to tam mohlo byť v tomto teple zaujímavé. Tak zas nabudúce.

Fenolový potôčik hore je jedným z mála tokov na celom západe, ktorý teraz nemá o vodu núdzu – skôr naopak, keďže potreba chladiť Slovnaft v štyridsaťstupňových horúčavach je ešte väčšia, aj vody z Dunaja je odrazenej oveľa viac. Kanál je naplnený miestami skoro až po okraj, bežne má trikrát menší prietok. K vode som sa dostal až po 9-tej a jalce už boli po raňajkách. Kým ma vyhnalo preč slnko, podarilo sa pár menších jalcov na sucho – z úseku, na ktorý ešte dopadali tiene stromov. Cestou k autu som ale objavil aj tri pekné štyridsaťpäťky, v rýchlej vode na priamom slnku, ale za suchou nevystúpali a nymfy sa zľakli. Z jedného trsu tráv stúpal celkom výdatný kúdol kalu, možno tam hrabal kapor alebo mrena. Ak sa mi niektorý deň podarí privstať, stálo by to za návštevu skôr ráno a streamrom vyskúšať, či nezvyčajne veľká voda neskrýva nejaké prekvapenie.

Aj v nedeľu som si našiel nejaký čas na chytačku, a stál som pred dilemou. Pokus č. 2 na pstruhovom Bakomiho tajchu, alebo skúsiť istejšie šťastie na niektorej z nepstruhových nádrží? Zvíťazila chuť spoznať ďaľšie revíry s možnosťou chytiť nejakú väčšiu rybu. Opáčil som viacero tajchov – Vindšachtu (CHaP), známy Klinger… no, nebola to úplne jednoduchá chytačka. Chýbala mi moja päťka s potápavou šnúrou, ale nejaké ryby sa nakoniec podarili. Atmosféra na tajchoch je parádna, je to taký lov na trpezlivosť. Nahodiť do hlbokej, tyrkysovej vody a vyčkať, až mucha vyklesá. No a potom po malých osmičkách poťahovať a čakať, až sa šnúra rozbehne… Alebo sa prechádzať okolo vody a očami hľadať v tieni zaparkované jalce a azda aj veľké dúhaky, keďže tie sem – tam do kaprových tajchov nasádzajú tiež. Brehy sú upravené, takže nahadzovať sa dá takmer všade bez problémov, no a ryby najradšej stoja práve na zlome brehu a hlbokej vody, takže ani netreba hádzať do ďaleka.