Ísť dnes muškáriť a pri vode zistiť, že v krabičke už nieto tungstenových nýmf, je rovnaká situácia, ako keď poľovník príde na spoločnú a zistí, že do guľobroku už nemá gule. Niečo sa dá vymyslieť, ale dostrel a tým aj lov bude značne obmedzený. Aký veľký je stredne veľký tungsten? A ako to, že sa to s ním vždy podarí? A odkedy tu s nami vôbec je?

Skôr, než sa pomocou lacného humoru priblížim k súčasnému vzťahu tungstenu a muškárenia, nazrime trochu do minulosti. Všetci dobre vieme, to prapôvodné muškárenie vzniklo v Anglicku ako lov na suchú mušku. Občas aj dnes stretnete ortodoxného muškára, ktorí tvrdí, že chytá iba takto, a na nymfu previaže, len keď sa nik nepozerá. Trvalo niekoľko storočí, kým tamojší rybári vychytali všetky ryby tesne pod hladinou a začali premýšľať, ako dostať mušky hlbšie, k zostávajúcim rybám.

Prvé muškárske šnúry boli z nasiakavého materiálu, takže stačilo prestať bojovať so sušením šnúry, nahodiť ju proti prúdu, a čakať, až vyklesá. Boli spokojní. Času mali habadej a pomalý prepad mokrej muchy vodným stĺpcom dobre imitoval smutný príbeh utopeného hmyzu. No a potom sa udiala priemyselná revolúcia.

To bolo niečo ako dnešný príchod umelej inteligencie, akurát ľuďom práce neubudlo, ale nakoniec riadne pribudlo. Takže síce mali viac peňaží, ale o to menej času chodiť na ryby. Nedostatok času čiastočne kompenzoval aspoň technologický pokrok, ktorý priniesol nové fičúrky aj do muškárenia. Olovený drôtik. Pomalý prepad mokrej muchy cez prúdnicu je fajn, ale napríklad taký losos s radosťou preskočí tragickú scénu s topiacou sa muchou a radšej sa pustí rovno do jedla. Bolo tak oveľa efektívnejšie veľké lososové mušky priťažiť niekoľkými ovinmi oloveného drôtika a dostať ich tak k rybám rýchlejšie, čím skôr po nahodení. Lebo času je už málo. A tým, ktorým netiekla za domom lososová rieka, sa otvorili dvere do pstruhového streamrovania.

Kto si popri rybách dokázal udržať aj partnerku, mal z polovice vyhraté. Vianočné a veľkonočné dekorácie, umelé vlasy, laky. To všetko boli prirodzené zdroje pre viazačov mušiek, z ktorých sa dalo kúščok nepozorovane ustrihnúť, odrezať, alebo uliať.

A prišlo 20. storočie. Hoci sa vraví, že lov na nymfu – samozrejme, s prívlastkom „českú“ – prvýkrát opísal Jára Cimrman, všeobecný historický konsenzus ukazuje špičkou bambusového prúta na pána s menom dlhým ako hlava spey šnúry – George Edward MacKenzie Skues. Anglický muškár a povolaním právnik, ktorý prvýkrát pred ostatnými obhájil lov inak ako na sucho. Veď pstruhy žerú nielen z hladiny, ale aj od dna, tak vraj, o čo menej etické je loviť ich aj priamo pri dne.

Zrazu už nebolo tak škandalózne navinúť olovko priamo na háčik, muškári začali pripínať olovené bročky dokonca rovno na nadväzec. Ale až o dobré desiatky rokov neskôr, niekedy v polovici dvadsiateho storočia, sa neznámy muškár zdržal na rybách oveľa dlhšie, ako doma sľúbil. A vybral sa manželke kúpiť odpustok v podobe korálkového náhrdelníku. A v tom dostal nápad. Kúpil hneď dvoje. Veď ligotavá korálka sa nemusí páčiť len ženám. Teda, asi tak nejak to bolo.

Príchod tungstenových hlavičiek samozrejme neznamenal, že tradičné muchy prestali byť účinné

Kým mnohé etablované vzory mušiek (napríklad Wooly Bugger streamer alebo známa Copper John nymfa) majú svojich hrdých autorov, kto prvýkrát vyšperkoval nymfu s korálkou, ostane navždy svetu neznáme. Držiac sa striktne písaných zdrojov, nymfy s korálkou boli prvýkrát spomenuté vo viacerých muškárskych magazínoch z amerického západu v 70-tych rokoch.

Možno to je ťažko uveriteľné, ale v tom čase sa viazačské materiály ešte stále nenakupovali z Alička a Temu, ale získavali sa zo sezónnych a lokálnych zdrojov. Tie už ale neboli obmedzené iba na sliepky, bažanty a zajace. Úloha ženy je aj v muškárení značne nedocenená. Kto si popri rybách dokázal udržať aj partnerku, mal z polovice vyhraté. Vianočné a veľkonočné dekorácie, umelé vlasy, laky. To všetko boli prirodzené zdroje, z ktorých sa dalo kúščok nepozorovane ustrihnúť, odrezať, alebo uliať, a použiť na viazanie mušiek.

Keď sme začali mať z tungstenu ťažkú hlavu

Samozrejme, neviditeľná ruka trhu čoskoro zasiahla a začala muškárom ponúkať materiály s podobnou akosťou, ale zato za mnohonásobne vyššie ceny. Okrem syntetického peria a nití aj mosadzné, medené, či niklové korálky, teda hlavičky pre mušky. A to se vyplatí, Horste!

S masovou a tým aj lacnou metalurgickou produkciou najmä v Ázií sa už udialo neodkladné. Chrobáka do hlavy, alebo skôr tungstenovú hlavu na chrobáka, nakoniec nasadili súťaže chtiví muškári, loviaci na českú, francúzsku a španielsku nymfu. Len relatívne nedávno, na prelome tisícročí. Benefity všetci poznáme. Od kapusty chlapci hustí, a od tungstenu nymfy ťažké. Tungsten je oveľa hustejší ako mosadz alebo meď, takže pri rovnakej veľkosti gulôčky pomôže muške oveľa väčšou váhou. Naviac, nie je toxický, ako olovo.

Nie je ale všetko tungsten, čo sa blyští. Skutočný viazačský connoisseur pozná rozdiel medzi lacnou a tou skutočne kvalitnou hlavičkou okamžite. Najzásadnejší rozdiel býva vo váhe, kde lacná tungstenová korálka môže byť aj o štvrtinu ľahšia. To v reči čísiel znamená, že miesto napríklad 3.5 mm tungstenu je pre rovnaké zaťaženie nutné použiť povedzme až 4.3 mm priemer. Dôležité je aj spracovanie – pokiaľ prievrt nejde presne geometrickým stredom, muška bude pri oživovaní rozvážená. A, samozrejme, ak je prievrt rôznej šírky, môže byť tungsten po nasadení príliš voľný a nesedieť dobre, alebo, naopak, na hrubší háčik sa ho nepodarí navliecť vôbec. Skúšať guličky jednu po druhej, až kým jedna konečne nesadne, to nie je nič pre neurotických viazačov.

Stále málo tungstenu? Prosím, tu je tungstenová pasta. Stačí trošku uždibnúť, užmolíchať na nadväzec alebo rovno na hlavičku muchy, a tá pôjde ku dnu ako sekera.

Quo vadis, mušky s korálkou?

Tungstenové hlavičky sa v muškárení dlhé roky používali podobne, ako širokospektrálne antibiotiká v zdravotníctve. Chceš dostať muchu hlbšie? Viac tungstenu. Chceš zachytať v rýchlej vode? Viac tungstenu. Chceš vystreliť nymfu popod konáre? Viac tungstenu. Chceš rozbiť okno na aute kamarátovi, ktorý chytil viac rýb, ako ty, ale aby to vyzeralo ako nehoda? Správne, viac tungstenu.

Stopku tomu nastavili až ryby na silno prechytaných chyť a pusť vodách, ktoré začali vnímať typickú, lesklú hlavičku na nymfe ako red flag. Alebo, naozaj? Obviniť za chytenú nulu na konte iba tungsten je nespravodlivé. Ak sa nymfe s guličkou nedarí, veľký podiel viny nesie aj muškár. Skúsená ryba totiž rozozná nielen tungstenovú korálku, ale aj typický spôsob, akým sa takáto mucha hlási o pozornosť. To zväčša býva neprirodzené driftovanie stredom vodného stĺpca, krížom cez prúd. Žiadna skutočná nymfa nemá toľko sily, váhy, a vlastne ani dôvod na takéto správanie (pokiaľ teda zrovna nejde o stúpajúceho rodenca). Pre úspešné chytenie skúsenej ryby je preto kľúčový prirodzený prepad vhodne zaťaženej tungstenovej nymfy až ku dnu, a následne buď dokonalý „dead drift“, alebo vkusné, hodnoverné oživovanie v podobe občasného potrasenia špičkou alebo pridržania a popustenia šnúry.

A aký je to ten vhodne veľký tungsten? Proti gustu, žiaden dišputát, ale pre mňa je to už dlhšie najmenší možný tungsten, ktorý dokáže v danej tôni pretlačiť prúd a dosiahnuť dno za rozumný čas. Niekedy lepšie riešenie, ako „viac tungstenu“, je zamyslieť sa a odstrániť prekážky v jeho klesaní – miesto hrubej plávajúcej šnúry použiť tenkú, nymfovaciu, ktorá nefunguje na vode ako kotva. Miesto hrubého zužovaného nadväzca použiť jednoducho obyčajný, tenký monofil. A optimalizovať aj hydrodynamiku múch – štíhla perdigonka zaliata UV-čkom vyklesá lepšie, ako huňatý, nadabovaný bubák, ktorého má prúd vody za čo chytiť.

Zdá sa, že „boom“ veľkých, tungstenových hláv, pomaly prehrmel. Tí istí pretekári, ktorí ich do muškárenia priniesli, ich teraz postupne zmenšujú, až dávajú preč úplne. Takže, kam kráčaš, muškárenie? Čo si o tom myslíte vy? Sme blízko opísania celého kruhu, keď sa od oloveného drátiku, cez bročky a korálky, vrátime naspäť, k lovu len s muškou a muškárskou šnúrou?