Hodiny za volantom, stovky hodín pri vode, tisícky eur v náčiní. To všetko pre ten jeden okamih, keď po dôslednom výbere muchy kľačíte v tráve a čakáte, kým si životná ryba prezrie muchu a povie vám svoje „áno“. Niektoré reagujú okamžite, kvôli iným musíte pokľaknúť viackrát, alebo dokonca vymeniť ponúkanú muchu. Aké sú možné scenáre pri zoznámení ryby a rybára? Pokračovanie vtipno – trápneho seriálu o nás, rybároch. A tentokrát aj o rybách.

Muškárska etiketa hovorí jasne, prvý krok pri vzájomnom zoznámení musí spraviť ryba. Vkusne ustrojený muškár zabrodí do rieky, nahodí, v ruke stíska prút. Okoloidúca ryba sa pristaví a ako prejav záujmu potrasie rybárovi rukou. Potrasenie by malo byť zreteľné – nie príliš silné, aby rybárovi nevytrhlo prút z ruky, ale ani mdlé, aby nepriviedlo rybára do rozpakov, či odzdraviť. Toľko teória. Každá ryba, ale aj rybár, je iná osobnosť. Aká je skutočná prax od vody?

Prezváňanie

Sobota, poobedná pohoda. Chystám sa zabrodiť do najväčšieho splavu na „mojej“ rieke. Jednoznačná prvá voľba, pretože najpotentnejšie miesta by mali byť obsadené najkrajšími rybami. Aspoň tak to kedysi bývalo. Hneď z kraja jamy zacítim jemné cink – cink na spodnej muche. Priseknem, ale do prázdna.

Situácia sa pri ďaľšom náhode opakuje. Cink cink cink, ale keď podvihnem prút, na druhom konci sa nik neozve. Je to hanblivá, veľká ryba, alebo ma prezváňa nejaký adolescent?

Ďaľší krát už nenechávam nič na náhodu a po prvom cinknútí sa vložím do záseku naplno. Zásek sa ale nestretne takmer so žiadnym odporom a tak je z neho razom nahodenie. A spolu so šnúrou letí z vody von aj malý dúhačik. Rýchle sklopenie prútu síce zastaví šnúru, ale katapultovaný dúhačik sa odopína a letí ďalej. Pristáva až kdesi v tráve na brehu. Dopad si všimne pes, ktorého pán venčí neďaleko. Navoľno.

K miestu pristátia tak bežíme traja – z vody ja, od cesty pes, a za ním jeho pán. Pes však uznáva moje prednostné právo na úlovok a dubáčik dúhačik v tráve je za pomoci psovoda a psa včas nájdený a pustený naspať do vody.

Našťastie. Toto by sa pred disciplinárnou komisiou vysvetľovalo naozaj ťažko.

Prines! Zostaň!

Aby som sa s istotou vyhol ďaľšiemu násiliu páchanom na deťoch, malé nymfičky mením za väčší streamer. Psíčkarská tematika ale ostáva tak trochu prítomná aj naďalej. Môj streamer sleduje až k nohe pstruh. Pstruh veľký ako malý pes, ak potrebujete prirovnanie. Pri druhom náhode tak pridám tempo a dúfam, že to nebude už len „K nohe!“, ale aj „Zostaň!“ a následne sa mi ho podarí zapnúť na vôdzku.

A ďaľší náhod naozaj, opäť k nohe, a tresk! Je tam! Ale hneď v zápätí počujem psíčkara z diaľky kričať „Fuj Baxo, pusti!“ a ryba sa odopína.

Asi preto sa hovorí, že na rybách treba byť ticho.

Rozuzlenie a zápletka

Opúšťam splav a streamer putuje naspäť do krabičky. Idem si opäť zahrať na klasické sláčikové muškárske duo záťažovka – príves. Rýchla voda podmýva breh, ktorý je z hora husto prekrytý jeľšovými kriakmi. Oproti splavu také tuctové miesto, ale v lete by väčší pstruh mohol oceniť okyslyčenú vodu a chládok. Len, prosím, už žiadne psie kusy.

Cítim, ako si záťažovka veselo skacká po dne, v tom prútom trhne, ako keď na lyžiarskom svahu nasadáte na pomu. Záber. Síce nie distingvované potrasenie rukou, opísané v úvode, ale zato jednoznačný prejav záujmu. Naozaj veľký dúhak. Dúhak veľký ako stredne veľký pes, ak potrebujete prirovnanie. A skutočne, ako lyžiarska poma ma ťahá hore. Iba skutočne veľká ryba má dostatok síl ísť proti prúdu, späť do hlbín splavu.

Len ťahá akosi do boku, akoby mu naliali len do jednej nohy plutvy… ale nie, no to je hanba. Nie je to veľký dúhak, ale medená princezná. A ani nemala záujem o muchu, len ja som ju schytil z boku za blúzku a potiahol z tône.

Akoby toho nebolo málo, záťažovka sa zavadila o čosi na dne. Prút je ohnutý ako nabitý luk, za tetivu ťahá hlavátočka. Utekám rýchlo k rybe… nastavujem podberák práve v momente, kedy ryba padá a napnutý luk vystreluje muchy z vody kamsi do prdele, do kríkov. Cestou mi ešte ťažký tungsten dáva pečiatku na čelo.

Po hrádzi nado mnou sa vracia z venčenia pán so psom.

Vidiac, že mám opäť nahodené na brehu, sa pýta, či má znova pustiť Baxa na voľno, dohľadať úlovok. Ale tentokrát víťazoslávne dvíham z vody plný podberák. Netreba.

Vrchní, prchni?

Pomaly prichádza večer a hospoda rieka je zrazu plná rybárov. Ale aj zbierajúcich rýb. Zážitkov bolo za toto poobedie až – až, len rýb pomenej. Myslím už na vychladené pivo doma, ale chcelo by to pripísať na účet ešte jednu „normálnu“ rybu. Nadväzujem očný kontakt s čopotákom, zbierajúcim podenky z hladiny.

Z menu v krabičke si vyberám jednu podenku zodpovedajúcej farby aj veľkosti a nahadzujem ju kúsok nad zbierajúceho pstruha.

No krúžok sa objaví o pár metrov vedľa.

Tak opäť zamávam prútom a nahodím do dráhy pred neho. No márne pohľadom hypnotizujem čašníka čopotáka. Ten si prv všíma mušku rybára, ktorý len teraz zabrodil do rieky. A šnúra sa mu ešte ani poriadne nevystrela po náhode, keď hneď z prvej zaberá.

Do prdele, to sú služby. Ja som na neho mával skôr… Najvyšší čas ísť na to pivko. Domov.

Poznámka pod čiarou – jedná sa samozrejme o fikciu. V skutočnosti mám záberov oveľa menej. Petrov zdar!