Rudava, riečka sprevádzajúca väčšiu časť západných Karpát, a mňa od začiatku môjho muškárskeho života. Nekonečné meandre cez piesky a borovicové lesy ponúkajú muškárovi pohľady, ako žiadna iná rieka na Slovensku. Jej vody sú na rybu skôr skúpe, ale o to viac dokážu prekvapiť. Tri životné fázy, tri príbehy.

Šťuka na druhú

Niekedy okolo rokov nultých sme chodievali s ocom najmä na šťuky, ale môjmu desaťročnému ja už vtedy nedalo pokoj muškárenie. Našťastie, neďaleko cieľových revírov (Pánska Morava, Raudazi, Stará Morava…) sa vlievala do Moravy aj Rudava, a tak sme sa zavše cestou tam alebo naspäť na chvíľu zastavili aj na nej, aby som mal možnosť si pohádzať a poťahať prvé jalčeky. Do dnes si živo pamätám, ako som prvýkrát opatrne zabrodil do vôd Rudavy, a na moje obrovské prekvapenie, po mäkkom pieskovom dne sa dalo chodiť rovnako dobre, ako po štrkovom dne Váhu.

Jeden letný deň sme sa práve tak zastavili pred „hlavnou“ rybačkou aj na Rudave, neďaleko ústia do Moravy. Tiekla o čosi vyššia, na dno nebolo vidno. Vo vzduchu zašvišťala #6 šnúra, do točáku pod jedinou jeľšou široko – ďaleko čľupla nymfa. Netrvalo dlho a srdce sa mi rozbúšilo.

Tati, tati, mám kapra!

Samozrejme, môj muškársky lopárik mi bol pri love z vysokého brehu na dve veci, tak sa oco, pripravujúc veci pri aute, podujal na tradičný beh s podberákom k vode. Samozrejme, ako dieťa mi prišla každá ryba veľká a každá veľká ryba obrovská, tak miesto kapra sa nakoniec ukázal na hladine „iba“ statný karas, keď zrazu.

Tati, tati, mám ešte aj šťuku!

Oco na krátko spomalil, zapochyboval, ale potom predsalen ešte pridal do behu. Rovnica rybár = karas sa prechodne zmenila na nerovnicu rybár < karas + šťuka z jednoduchého dôvodu. Šťuke sa nie úplne podarilo substituovať karasa a tak na strane neznámych pribudla ďaľšia premenná. Šťuka zakusnutá v boku ryby, odmietala pustiť, a tak sa nám ju zakrátko podarilo úspešne podobrať. Len do dnes neviem, či to bola moja prvá šťuka na mušku, alebo len ďaľšia ulovená na živú rybku?

Keď mi čosi padlo do oka

Marec 2017, druhá vychádzka na Rudavu. Týždeň dozadu sme s Robom chytili veľké… zero, ale teplota poskočila, tak snáď sa už ľady pohli. Začínam nad Levármi. Času mám dosť, slniečko svieti, verím, že nájdem ryby. Veľké stavidlo ostalo opäť bez záberu, tak pokračujem hore prúdom.

Borovicou sa nesú čudné, tupé údery, ktoré v absolútnom tichu vojenských lesov nemožno nevnímať. Na veľkej lúke zachytím na kraji lesa akýsi pohyb. Nevenujem mu pozornosť, veď lesy sú tu plné zvery, keď sa ale priblížim vari na 100 metrov, zbadám daniela. Občas mláti parožím o kmeň, toľko k pôvodu tých čudných zvukov

Nevenujem mu pozornosť, veď vysokej z jari rastie parožie, lyko svrbí, tak ho „vytĺka“ práve o kmene stromov. Keď sa ale priblížim ešte viac, a je mi jasné, že ma daniel vníma, a napriek tomu neuteká, len o čosi zúrivejšie vytĺka parožie, to už zaujme moju pozornosť naplno. Odkladám prút a pomaly našliapujem k danielovi. Na vzdialenosť asi 20 metrov mi to je jasné.

Chudák sa chytil do nastraženého pytliackeho oka. V oku z hrubého lana nemá žiadnu šancu. Čím som bližšie, tým ho chytá väčšia panika, tak sa trochu vzdialim a rozmýšľam, čo ďalej. Vymotať Bambimu parožie z lana je utópia, ktorá by skončila pravdepodobne kopytom v mojej hlave. Odrezať  oko čo najďalej od zvieraťa, na kmeni, je v rovine teórie možné, ale Bambi by behal takto s vôdzkou na voľno do ďaľšej jari. Pokiaľ by sa do niečoho nezamotal a nepovesil sa druhýkrát. Rozhodnem sa využiť priateľa na telefóne.

Hlboko vo vojenských lesoch však nie je žiadny signál, musím sa priblížiť bližšie k „civilizácií“. Celý čas mám nepríjemný pocit, akoby ma niekto sledoval. Už mám GSM signál, ale komu volať? Potrebujem vygoogliť kontakt na miestne poľovnícke združenie alebo rovno vojenské lesy. Tak volám Robovi a zakrátko od neho obdržím SMS-ku s menami a číslami. Volám predsedovi PZ Veľké Leváre a záchranná akcia sa môže začať. Zakrátko mi volajú naspäť z Lesov SR.

Na moju pozíciu už smeruje cestou – necestou chlapík na Nive. Dobrák od kosti, jednoducho človek lesa. Po potvrdení situácie nasleduje záchranná akcia, nastupuje uspávacia puška. Po presnom zásahu Bambi pod sedatívami zaľahne. Vymotanie lana z danielových lopárov trvá pekných pár minút a Bambimu sa to nepáči ani v polospánku. Nakoniec ale celá akcia končí úspechom, Bambi dospí opicu a odtacká sa preč do lesa. Mal by byť v pohode. Ale pachuť z vedomia, že spolu so mnou sa motajú po rozsialych vojenských lesoch aj pytlaci, ma sprevádza ďaľších pár rokov…

Veď nič nehovoria

V tomto príbehu už nehrá hlavnú úlohu Daniel daniel, ale Riško. Je opäť skorá jar a síce bez papierov, robí mi spoločnosť pri „exploringu“ Rudavy. Riškovi viac ako myšlienka na krúžkujúceho jalca vŕta hlavou myšlienka iná. Možno má kontakty, ktoré by dokázali vybaviť politiku, ako aj dodať menšiu násadu lipňa a tak trochu vizionársky hľadá vhodnú riečku na reintrodukciu tejto ryby tu na okolí. Rudava v tých časoch bola ešte nepstruhový revír po celej dĺžke a o záhoráckych lipňoch ostali zmienky už len v písomných prameňoch z čias monarchie.

Pre horúce letá a neúživnú vodu som síce skeptický, ale i tak ochotný mu ukázať najpotentnejšie miesta. Logika veci nás privádza hlboko do vojenských lesov až nad Studénku. Rudava tu tečie vďaka zatienenému toku a množstvu pozbieraných potôčkov z Karpát stále relatívne chladná, ale už vodnatá temer ako dole pri Levárkach. Parkujeme autá kdesi za poslednou usadlosťou a vyberáme sa k vode, keď ticho lesov preruší zazvonenie mobilu.

„Ahoj, no kde si?“ (ostrý, ženský hlas)

„V meste.“ (kratšia odmlka, pokojná odpoveď) 

„Áno? A čo tam robíš?“ (okamžitý protiútok)

„Vybavujem“ (pochybnosti, ešte dlhšia odmlka)

„Hej? A čo je tam také ticho?“ (vopred pripravená, okamžitá protiotázka)

„Veď nič nehovoria, akurát!“ (krátke uvažovanie a už rezignovaná odpoveď) 

Skutočná poloha bola zakrátko odhalená, hľadaniu lipňového bývania bol koniec. Cestou sme sa ešte na pár náhodov zastavili na Maline hore – hore, no aj tam to bolo bez ryby. Tie asi tiež šli niečo vybavovať. Do mesta.

 

Video zo záchrany daniela (lesy SR): Záchrana daniela v oku