Priatelia, už ste niekde išli, aj keď ste vedeli, že radšej by ste tam asi nemali ísť? Určite sa medzi Vami nájdu takí, ktorí išli, no aj tí, čo neišli. Tento príbeh, bude o tej prvej možnosti.

Išiel som!

Už nejakú dobu sme sa s mojím dobrým kamarátom Matúškom rozprávali, že dáme nejakú rybársku výpravu na dva až tri dni s prespaním niekde.

Slovo dalo slovo a vyrazili sme.

Cieľ našej výpravy

Cieľ výpravy bol vopred daný a bolo ním to, že sme sa mali vybrať na dve rieky na Slovensku a zachytať si lososovité ryby – lipne a pstruhy potočné. V tomto prípade som nechal plán výpravy na Matúša. Padlo rozhodnutie.

Ideme na Revúcu a Belú.

Samozrejme vôbec som neprotestoval, lebo na obidve rieky som sa tešil a na Belej som nikdy predtým nebol. Deň pred odchodom, v piatok, som pobalil všetky potrebné veci do auta, aby som na druhý deň skoro ráno mohol vyraziť na cestu z Bratislavy do Žiaru nad Hronom, odkiaľ sme mali vyrážať Matúšovým premiestňovadlom v ústrety novým zážitkom.

Pôvodne sme sa predbežne dohodovali, že zo soboty na nedeľu prespíme niekde na ubytovaní, ale Matúš, chcel v noci chvíľu chytať ryby aj na Liptovskej Mare, tak som mal v kufri auta zbalený aj stan a veci potrebné na prenocovanie vonku pri vode. Rybárska výbava, hlavne na nymfovanie, samozrejme nemohla chýbať. Spoločnosť mi teda robil prút Hanák Alpen Nymph #3 a Syndicate P2 Pipeline #3 a ostatné potrebné veci k lovu.

Niekedy cca po siedmej ráno v sobotu som šťastlivo dorazil do Žiaru nad Hronom, prehodil som všetky veci k Matúšovi do auta a vyrazili sme smer Donovaly a Ružomberok. Cesta prebiehala dobre. S Matúšom je vždy o čom poklábosiť a som naozaj veľmi rád, že som ho spoznal a stali sme sa kamaráti. Okrem toho, že to je dobrý kamarát, je to aj naozaj šikovný rybár.

Šťastlivo sme dorazili do Ružomberka.

V rybárskom obchode v Ružomberku sme vybavili hosťovacie povolenia, utratili nejaké peniaze a vyrazili sme na Revúcu.

Rieka Revúca – príchod k vode

Po príchode k vode, bolo hneď jasné, že vody v rieke nie je moc, no stále to nebolo také zlé, ako to, čo prišlo neskôr, v čase enormných horúčav v júli. Vody síce nebolo veľa, no stále bola rieka normálne chytateľná a o ryby sme sa nemuseli až tak strachovať. Aj napriek tomu som si však povedal, že ryby nebudem trápiť fotením a budem ich púšťať čo najskôr spať do rieky.

Fotky rýb z vyššie uvedeného dôvodu nemám.

Rýb sa nám podarilo pochytať dosť, lipne aj potočáky, ale jednoducho sme ich nefotili a vracali promptne do vody. Neskôr som si uvedomil, že mi tie fotky vôbec nechýbajú a bol som rád, že sme takto v podstate rybám škodili menej a mali väčšiu šancu sa rýchlejšie zotaviť a potešiť neskôr iného rybára. Z tohto dňa mám v podstate iba jednu fotku a aj to iba z lavičky, keď sme sedeli v reštaurácii a objednali sme si jedlo. Pri rybačke na Revúcej mi asistoval prút Syndicate P2 Pipeline 10Ft #3.

Neskorý obed padol dobre. Bryndzové halušky mám rád. Chvíľu sme posedeli a plán bol ísť pozrieť ryby do Slovrybu a.s. a ísť ešte chytať späť na Revúcu. Vidieť generačky lipňa, pstruha potočného aj pstruha dúhového bolo veľmi príjemným spestrením dňa.

Do nádrže s generačkami pstruha dúhového by ste isto spadnúť nechceli!

Myslím, že keby tam spadnete, tak by Vás dosť pravdepodobne úplne vcelku odtiaľ už nevytiahli. Keď sa do tej nádrže hodili granule, tak taký masaker ste ešte nevideli. Tá mela, čo tam nastala, to bol naozaj zážitok. Keďže sme sa dosť dlho zdržali v Slovrybe, rozhodli sme sa, že čas pokročil, chytačka už nebude a ide sa na Liptovskú Maru.

Liptovská Mara – nízky stav vody

Liptovská Mara nás privítala dosť nízkym stavom vody, avšak Matúša to od rybolovu neodradilo a na prenocovanie nám to samozrejme neprekážalo. Rozložili sme „obydlia“, pripravili veci na noc a Matúš nahodil palice. Ja som nechytal. Samozrejme, tu už Matúš muškárinu nechal tak a chytal na ťažko. Snažil sa chytiť nejakého úhora. Ja som nechytal a iba som sa prizeral a vychutnával atmosféru.

Pomaly sa začalo stmievať a tak som sa rozhodol spraviť si pár fotiek z Liptovskej Mary. Prostredie k tomu priamo nabádalo. Nemohol som to nechať bez záberu.

Deň číslo 2

Noc na Liptovskej Mare bola veru zaujímavá. Ja, čo som spal naposledy v stane, tak pred cca 25 rokmi, no bolo to dosť divoké. Napriek tomu som to prežil a čakal nás nový deň výpravy. Tento deň mal byť pre mňa zaujímavejší, lebo na rieke Belá som ešte niky nebol a bol som naozaj zvedavý aké to tam bude.

Tu sa však musím poľahky vrátiť na začiatok článku. Viete, čo som sa Vás na začiatku pýtal? Otázka znela, či by ste išli niekam, aj keby ste vedeli, že radšej by ste tam asi nemali ísť? Prečo vlastne táto otázka? Dám Vám o chvíľu odpoveď!

V momente, keď som sa dozvedel, že ideme na Revúcu a Belú, tak som si vôbec neuvedomoval, že deň číslo 2 našej výpravy pôjdeme do územia medveďov, kde nie je až taká veľká núdza o možnosť stretnúť sa zoči voči s touto statnou a obratnou šelmou. Najprv mi to extra vôbec nedochádzalo, keďže nechodím veľmi na miesta, kde by stret s medveďom bol relatívne bežnou záležitosťou. V podstate až dva dni pred odchodom na túto výpravu som tak nejak zistil, že medvedíkov tam je vcelku dosť a stretnúť ho nie je až tak vzácne. Musím povedať, že dovtedy som to tak trochu podceňoval a až vtedy som sa začal pýtať sám seba, že čo to idem spáchať, že či mi pár rýb stojí za „valčík“ s medveďom. Zvedavosť však zvíťazila, chcel som stráviť rybačku s dobrým kamarátom a spoznať niečo nové.

Išiel som! Medvede či nemedvede!

S odstupom času svoje rozhodnutie určite neľutujem, no samozrejme stret s medveďom by nemusel byť extra príjemným zážitkom v živote človeka. Určité obavy boli umocnené aj tým, že po príjazde na Belú, volal Matúšovi hospodár z našej organizácie, ktorý často chodí na Belú a upozorňoval nás, aby sme si dávali pozor a správali sa tak, aby sme nejakého macka neprekvapili.

Rieka Belá – prvýkrát pri vode

Po príchode na vodu mi hneď utkvel zrak v tej krásnej čistej vode, ktorá tečie v tejto nespútanej horskej rieke. Bol to naozaj zážitok pozerať sa na túto rieku a tie scenérie navôkol vedia človeka absolútne vtiahnuť do tej naturálnej atmosféry.

Počasie síce neprialo fotografovaniu niektorých ikonických pohľadov, ktoré sa dajú urobiť z tejto rieky, no aj tak som sa popri rybolove snažil niečo zvečniť a urobiť si tak pamiatku.

V niektorých okamihoch som úplne zabúdal na to, že ja tu vôbec nie som pán a medvede ma môžu považovať za votrelca na ich území, ktorý tu nemá čo hľadať. Tá voda, šum rieky, príroda okolo a rybolov Vás vie naozaj pohltiť a prestanete byť ostražití.

Nie je jednoduché dlhodobo byť tak obozretný a stále si dávať pozor.

Opatrnosť určite nie je na škodu, no bohužiaľ občas pri tom zvuku rieky nepočujete, čo sa práve deje za Vašim chrbtom, takže je to aj trochu adrenalín.

Celý čas lovu na Belej som odchytal s prútom Hanák Alpen Nymph #3, zloženým na plnú dĺžku 11 stôp. Zámerne som volil najdlhšiu variantu, lebo v tej priezračnej vode Vám dlhší prút dovolí ľahšie sa dostať k rybe resp. dosiahnuť na rybu bez toho, aby ste ju hneď vyplašili. Nechytali sme veľmi ryby z pokľaku alebo v sede, no niekde som sa aj prikrčil, aby ma nebolo až tak dobre vidno. V prípade „lepšieho maskovania“ by sme možno nachytali viac rýb, no ja osobne som tam určite nešiel s cieľom nachytať čo najviac rýb, ale pozrieť si túto rieku a vychutnať si prírodu s prípadným bonusom chytenej ryby.

Zameriaval som sa na „osvedčené miesta“, teda tie, kde som ryby očakával a väčšinou tam aj rybka bola. Darilo sa nám chytať väčšinou pstruhy potočné, na lipne to bol relatívne slabý deň, no už takmer pred koncom výpravy Matúško chytil krásneho lipňa, ktorý mal 37 centimetrov. Rybky boli väčšinou menšie, no boli krásne. Potočáky boli ako na skle maľované. Ryby som vôbec nefotil a púšťal som ich rýchlo spať do rieky. Jedného pekného potočáka, chyteného už dosť vysoko, som si chcel odfotiť, no bol výrazne proti tomu, aby pózoval. Ani vlastne neviem prečo, ale vôbec mi nevadilo, že nemám žiadne fotky rýb. Bohate mi stačil ten pocit divočiny, byť zabrodený v rieke, na území medveďov a fotografie rieky a prírody okolo nej.

Výšľapy hore prúdom rieky dali celkom zabrať, no jednoznačne sa vydaná námaha oplatila a kľudne by som si ich zopakoval. Námaha bola odmenená krásnymi pohľadmi, ktoré bez investovanej energie len tak nezažijete.

Čím viac sa blížil koniec našej výpravy na Belú, tým menej rýb sme chytali. Buď ryby nemali chuť alebo ich tam fyzicky bolo už menej. Musím to ešte preskúmať niekedy nabudúce. Potiahli sme ešte kúsok vyššie nad miesto, ktoré je na fotografii vyššie a rozhodli sme sa výpravu ukončiť. Únava v nohách z prejdených kilometrov v smere proti prúdu a brodenia sa už tiež začala prejavovať. Bol ten správny čas dať rieke zbohom. To však ešte nebol úplný koniec.

Keďže sa nám isto nechcelo ísť naspäť riekou resp. popri nej, tak neostávalo nič iné ako skrátiť si cestu k dopravnej komunikácii krížom cez les. Keď padlo rozhodnutie struhnúť to cez les, tak musím priznať, že mi chvíľu nebolo úplne všetko jedno. Ani neviem úplne prečo, ale pri rieke a priamo v rieke som po určitom čase nadobudol nejaký pocit bezpečia a predstava ísť do lesa v ústrety medveďom ma moc netešila. Poviem úprimne, že som mal obavy.

Matúš to samozrejme videl, lebo som mu to povedal, ale trochu ma zgezoval, aby som nevymýšľal, že ideme.  Nič iné, iba sa „pozviechať“ a vyraziť do lesa neostávalo. Našli sme si nejaké palice, aby sme mohli nimi robiť v lese hluk a pískali si, aby sme náhodou neprekvapili nejakého macka. Zo začiatku to vyzeralo, že sa tým lesom ľahko ani neprederieme, ale neskôr našiel Matúš cestičku v lese, ktorá nás nakoniec doviedla na lúku, Z lúky bola na dohľad už aj miestna komunikácia.

Musím povedať, že som bol rád, že sme žiadneho maca nestretli a výprava dopadla veľmi dobre. Vracali sme sa živí a zdraví a odnášal som si príjemne strávený čas v krásnej prírode a na rybách.

Pokiaľ idete lesom, kde hrozí stret s medveďom, určite nebuďte úplne ticho! Robte hluk, pískajte si, hlasno sa rozprávajte, aby ste miestnym obyvateľom lesa dali najavo, že ste tu a niektorého z nich neprekvapili. Pokiaľ medveďa naozaj prekvapíte, môže byť s Vami zle! Buďte ostražití! Dávajte si samozrejme pozor aj pri pohybe okolo rieky a v rieke.

Po prechode lesom, sme sa dostali na lúku, z ktorej sa mi naskytol pohľad na Kriváň, ktorý som si zvečnil a to bol už viacmenej definitívny koniec našej výpravy. Ostával už iba peší pochod k autu.

Boli to určite aj trochu náročné dva dni. Najviac sa to začalo prejavovať, keď sme sa vrátili do Žiaru nad Hronom, kde vtedy mimochodom bola neskutočná prietrž mračien, padali krúpy a ženili sa všetci čerti. Na benzínke, chránení od tohto nečasu, som preložil rýchlo všetky veci do môjho auta a to ma čakalo ešte krásnych cca 170 kilometrov do Bratislavy. Na záver, unavený, čo by som si lepšie mohol priať:-)

Jenoznačne to však stálo za to!

Niektorých som možno nepotešil, že v tomto článku nie je ani jedna fotografia ryby, no v tomto prípade mi vôbec neprekážalo ryby nefotiť, aj keď si bežne ryby fotografujem. Asi tá príroda a tá atmosféra na mňa toľko zapôsobili, že určitá dávka pokory mi naznačovala, že to fotenie mám radšej nechať bokom.

Finíto – poďakovanie

Úplne nakoniec, chcem veľmi poďakovať môjmu dobrému kamarátovi Matúšovi, že ma vzal so sebou na takúto výpravu. Akciu naplánoval, zobral svoje auto, ktoré mimochodom bola dobrá voľba, lebo sme boli vcelku slušne nabalení a tak mi poskytol možnosť zažiť dva veľmi pekné dni pri vode.

Veľká vďaka Matúško!