Hoci prvého potočáka v živote mi ako 10 ročnému daroval istý potok na Liptove, krásy muškárenia som začal objavovať až v Bratislave. Bolo mi dopriate šťastie v podobe potoka Vydrica, ktorý mi tečie takmer pod oknom a tak som práve tu často trávil „povinné“ tri vychádzky týždenne. Hoci som na Vydrici zažil nespočet krásnych chvíľ, chcel by som sa s vami podeliť o tieto 3 + 1 príbehy z nedávnej minulosti.

–

Starec a more

Príjemné letné popoludnie sa pomaly lámalo k večeru. Po trojhodinovej chytačke od prameňov po prúde končím na zastávke „Lanovka“, kde na lavičke sedí starý pán. Keďže sme sa tu ocitli len my dvaja, dáme sa akosi prirodzene do reči. Je to dlhoročný rybár, ktorý je už ale posledné 2 roky „na sucho“, zdravie mu nedovolí. Tak si aspoň raz za čas vybehne do prírody, pokochať sa. Priamo pod zastávkou je tôňa, ktorá sa opiera o múrom spevnený vysoký breh, nuž navrhne, či by sa mi to neoplatilo ešte skúsiť, do príchodu autobusu ostáva čas.

Nenamietam, vytiahnem z kolečka pár metrov šnúry a pod breh spúšťam thungsten goldenhead nymfu. Nasleduje záber, výskok nad hladinu. Rybárska duša nás oboch okamžite pookriala, na druhej strane linky zdvihol krásny dúhak! Nuž, ale čo s ním? Rybu od nás delí asi 2 metre vysoký breh a zdvihnutie v štýle „bager“ s dvanástkou silonom neprichádza do úvahy. Núka sa jediné riešenie – podávam starému rybárovi do ruky prút s dúhačiskom na druhom konci a ja sa pokúsim zliezť s podberákom do vody. Pohľad v jeho očiach potom, čo opäť cíti v ruke „elektriku“ od ryby, hovorí za všetko.

Pár chvíľ a ryba končí úspešne v podberáku. Má pekných 37 čísiel, snažím sa mu ho ponúknuť ako odmenu za asistenciu, čo razantne odmieta. Naopak, aby som mal do čoho rybu zabaliť ja, daruje mi klasickú látkovú vreckovku, ktorú mám ako pamiatku na tento zážitok odloženú do dnes.

–

V službách verejnosti

Tentokrát som sa vybral prechytať tradičný „pohodlný“ úsek od Červeného mosta po mlyn Klepáč. Prelovím splav pod Červeným mostom, ešte zopár jám a ocitám sa na ihrisku medzi preliezkami. Zákonite ako päsť na oko budím pozornosť všetkých naokolo: „Áno, sú tu ryby – pstruhy, máte pravdu – nie, neberú…“. Jedna z mamičiek je ale neodbytná a tak deťom postupne vysvetľujem princípy muškáriny a funkcie jednotlivej časti výstroja – podberák, navijak, šnúra.

Keďže mám na chytačku už len hodinku čas, pomaly sa snažím tlačovú konferenciu ukončiť a s prianím pekného dňa ísť ďalej. V tom pani vzplanie spravodlivým hnevom: „No dovoľte, čo si to dovoľujete, budem sa na vás sťažovať – na lesoch, aj na magistráte! Ako sa voláte?!“. Po krátkom objasnení mi dochádza, že pani ma považuje za súčasť expozície a mojou prácou je, ako inak, ukazovať a vysvetlovať návštevníkom lesoparku princípy rybárčenia.

–

My sme tiež rybári!

Víkendové poobedie na Vydrici. Pstruhy ani brali, ani nebrali. Bol to taký malokarpatský štandard – po celom lete pekne plné brušká, ale občas pažravosť alebo zvedavosť pstruha zvíťazili a potešil ma záberom. Už som kráčal po známej Ceste mládeže smerom k autu, keď ma pri mlyne Klepáč zastavili dvaja chlapi. Lepšie povedané, vhupli predo mňa ako dvaja zbojníci, nevedno odkiaľ, a zablokovali mi cestu. Kým prvý mi tisne do ruky leták, druhý, ktorý má snáď viac zlatých zubov, ako tých zdravých, hovorí: „My sme tiež rybári. Rybári ľudí!“

Neviem veru, koľkokrát Svedkom Jehovovým už toto číslo zafungovalo, každopádne som im poďakoval, oboznámil ich, že ja ako rybár vyznávam výlučne „chyť a pusť“, a práve v tomto duchu im prajem pekný deň a pôjdem teda ďalej…

–

Pytliaci a Vydrica

Myslíte si, že pytliactvo je výsadou buď organizovaných skupín na Dunaji a veľkých priehradách alebo zúfalých jednotlivcov v chudobných regiónoch? Omyl. V júni 2013 som pri bežnej „šoulačce“ takmer stúpil na túto podomácky vyrobenú vršu. Priamo v lesoparku, kúsok pod mlynom Klepáč, pri moste vedľa rybníka, teda na jednom z najexponovanejších miest. Naozaj netuším, či išlo o nejaký domáci ichtyologický prieskum alebo o skutočné pytliactvo kvôli mäsu (vrša sa našla krátko po zarybnení), vinníka by každopádne trest neminul.

–

Trochu nostalgie na záver – Dolná Mlynská Dolina

Viacerí moji známi, a určite nielen oni, sa pýtajú, ako vyzerala Vydrica kedysi, v pôvodnej Mlynskej doline. Viac vody a pokojnejší charakter koryta sú ideálnym prepokladom pre väčšie potočáky, než rýchlejšia (hoci lepšie okyslyčená) voda v Lesoparku. Pridávam na záver teda pár „dobových“ fotografí z pred roku 2013, keď miesto vybetonovaného jarku pri Kauflande plného splaškov tiekla Vydrica pôvodným korytom s mimoriadne kvalitnou karpatskou vodou.

Boli to skutočne krásne miesta, kde som ešte v hodine dvanástej (2013) chytil svojho do dnes najväčšieho potočáka z Vydrice, ktorý meral takmer 43 centrimetrov. Ostáva už len dúfať, že príroda si s reguláciou časom poradí. Hoci sa hlboké tône lemované jelšovými kriakmi asi už nevrátia, mierne podomleté brehy a naplavené meandre v úseku nad Sitinou dávajú slušnú nádej do budúcnosti.