Podvečer som cestou nazad ešte skúsil Domanižanku. Škoda, že som si na ňu nevyhradil viac času, ako trištvrte hodinku. Krásny potok s jamkami, aj keď tiež evidentne prechytaný – v blate stopy a po stromoch visiace dekorácie v podobe odtrhnutých gúm a rotačiek. Síce som odchádzal bez záberu, vyplašil som ale malého potočáka minuloročka, čo sa mi za celý deň na Rajčianke nestalo. V rýchlosti som chytal skôr nohami, ako hlavou. Oveľa lepšia voľba na prechytanom potoku cez víkend po zahájení by bolo dostatok času, opatrné zakrádanie proti prúdu, a krátka nymfička.

Tak dnes moja pstruhárska premiéra v Rajeckej doline. Budíček po 5-tej, pri vode už okolo 9-tej. Na hodinku som zabrodil v Zbyňove, ale po rybách ani chýru, ani slychu. Prebiehal zber odpadu (Deň Zeme), takže voda a brehy boli podupané nielen rybármi, ale aj ľudmi zbierajúcimi odpad (nesťažujem sa, iba konštatujem). Pri Slnečných skalách to už však bola iná pesnička. Síce dosť fúkalo, ryby ale zbierali ostošesť – najmä, alebo skôr iba – lipne. Nechcel som ich veľmi trápiť, ale pri prechytaní každej lipňovej rovinky sa ich zopár šmyklo. Niektoré mali ešte nachytané pijavice po zime. Skúšal som aj čisto pstruhové muchy – streamriky, squirmyho, ale ani brnk. Priamo v Rajeckých Tepliciach bola situácia rovnaká, ako hore – bez rýb, alebo teda aspoň bez záberu. Ostatní konštatovali to isté. Vraj sa to ale neskôr k letu pohne. Možno im vadil ruch, alebo tam ozaj pstruhy teraz nie sú a neskôr natiahnu z dola, ktovie. Naopak, zas na lipňovej Rajčianke som naposledy pochytal iba potočáky a dúhaky.

A ešte raz Revúca. Začali sme v meste nad prahom, ktorý tvorí začiatok neresiska. Obrovský kontrast. Lovný úsek prechytaný, zdanlivo prázdny, neresisko zato preplnené rybami. Nechýbali lipne do päťdesiat, ale tep mi zvýšil pohľad na dúhaka (video), ktorému do bájnych 70 veľa nechýbalo. Popri ňom vyzerali lipne ako beličky. Zastavili sme sa aj pri Slovrybe, kde sme tým pádom navýšili dav rybárov o ďaľších dvoch. Ale neoľutoval som a zachytal si už trochu vyškolené dúhaky do sýtosti. Vo vode som zahliadol aj lipne cez štyridsaťpäť a dokonca aj ešte o čosi väčšieho potočáka. Ten po dvoch náhodoch do jeho blízkosti len iritovaný odišiel kamsi po prúde. Ale aj ja som odchádzal spokojný. Určite bude čo chytať aj ďaľšie týždne, nebude to iba o podmierečných rybách, a už vôbec nie len o dúhakoch…

No tak zasa Čutkovo. Fučalo, takže ranný zber sa neopakoval. A keďže sa nič nerojilo, ryby boli stiahnuté hlbšie v nádrži. Po hodinke ale prišiel na hranu medzi plytčinou a hrádzou pokrúžiť potočák cez päťdesiat a ten ma veru namotivoval. Ryby nežrali a ani na streamer v tretí deň sezóny už nereagovali s takým nadšením, tak som siahol po jednom z mojich doľniackych vzorov. Prvý náhod a už som len zakričal „veľká ryba!“ potom, čo z pod hrádze vyštartoval potočák štyridsiatka. Krásny, vypasený. Zakrátko sa podaril ešte jeden o čosí menší. Joj, mal som takto poškepulovať už včera. Keď ale tak pekne vyskakovali za rodencami pod hladinou… A opäť sa šmykol aj lipeň, tentokrát už cez 40 čísiel.

Ešte v druhý večer sezóny som si bol zabehnúť mojich povinných denných 11 km okolo vyrovnávačky a môžete hádať, kam viedli moje kroky ďaľšie ráno o šiestej. Na Bešeňke som nechytal snáď aj dekádu, ale zapáčilo sa mi tu veľmi. Úplné bezvetrie, ticho, a výhľady na zasnežené Tatry vo mne budovali napätie a vnímal som akýkoľvek ruch, každý mikropohyb vody. Vyrovnávačke som venoval hodinku a pol, kým sa oco dospí po včerajšku a môžeme isť niekam spolu. Po brehoch bolo rybárov ako maku, ale v mori je miesta dosť. A dokonca sa podaril jeden dúhak, ale zabral netradične, jemnučko – žiadna jazda, ktorá vytrháva šnúru z ruky. Môj rozpačitý zásek mu nesadol a po pár sekundách sa vytrepal.

No tak zasa Čutkovo. O nič sme neprišli – teda len ja o pár hodín spánku – a k vode sme dorazili práve včas, keď slnko začínalo zohrievať nádrž. Pstruhy zbierali rodence ostošesť a z toho bola parádna chytačka, chytil som viacero rýb okolo 35 a šmykol sa aj jeden lipeň okolo 40, hoci som sa im snažil vyhýbať – treli sa snáď v každom kúte nádrže. Pozdravujem Vlada, ktorý číta muskarenie.sk a stretli sme sa práve na Čutkove (a dúfam, že som nepoplietol meno, ak áno, tak sa ospravedlňujem, aj to, že sme nepokecali viac, keď sa ale dostanem po pol roku konečne k pstruhom, a ešte k tomu nevyspaný, nie je so mnou príliš do reči :)).

Druhé pstruhové ráno som sa zobudil sám od seba tesne po piatej a hoci rozum hovoril – choď ešte spať – prvá myšlienka na pstruhy ma hneď dokonale prebrala. Ako – tak saturovaný po zahájení som sa vydal chytať aj trochu na krásu, ale pri 1°C vo vzduchu a 3°C v Ľupčianke mi doslova zamrzol úsmev. Po 45 minútach hlboko v Ľupčianskej doline som konštatoval zero a šiel radšej znovu pozrieť Váh. Ten už niečo pred pol ôsmou začínalo ohrievať ranné slnko. Korene som zapustil nad veľkou jamou v Liptovskej Teplej a venoval sa jej vyše hodiny, ale taktiež zero. Tak som šiel zobudiť zvyšok delegácie a prezisťiť, kam a čo ďalej.

A v prvý deň sme si nemohli nechať ujsť ani zrevitalizované Čutkovo. Počas prvých dní či možno len hodín sezóny som pekne zachytal na streamer skákajúci po dne, dúfajúc, že ma do tanca vyzve aj niektorá z miestnych päťdesiatok. To sa však nekonalo. Rýb bolo síce dosť, väčšinou ale okolo 25 až 30 cm. Ale jednoznačné údery do streamra stáli zato. O pár dní už isto nebudú čutkovské bodkáče odpovedať s takým nasadením.

Revúca fungovala dobre, na rozdiel od revírov severnejšie v Mikuláši a okolí – aspoň podľa toho, čo som počul z druhej ruky. Kým v meste už prebiehal neres lipňa, vyššie v doline na neho ešte nemali náladu, chytal som pomedzi PP a PD sem tam aj lipníky, zatiaľ neoblečené v sviatočnom. Žiadna väčšia ryba sa mi nepodarila. Objavil som síce dúhaka okolo 40, aj dvakrát okoštoval streamer, ale zásek nesadol a potom urazený odišiel pod stavidlo. Na prívlač sa podarilo pár potočákov okolo 35 čísiel.

Tak tu máme zahájenie ďaľšej pstruhovej sezóny, tentokrát opäť so zákazom brodenia na domácom Váhu a aj Revúcej. Ten bol rybármi prijatý tak sladko – kyslo. Ale tak to vo svete funguje – bez práce nie sú koláče. Ale nebojte sa, aj bez brodenia budú bodkáče. Začínal som tradične na Váhu v Ivachnovej, tentokrát teda s brehu a s obojručkou a streamrom, keďže prvé desiatky minút sú kľúčové a netrafenie muchy ma už párkrát pripravilo o rozprávkový štart do sezóny. Dnes som bol ale spokojný, hneď prvé náhody vydali dva väčšie dúhaky. Oco na prívlač chytil zo štyri, ale menšie, a najkrajšia ryba – pravdepodobne vysoko cez 50 – mu spadla. Po úvodných dvoch hodinkách sme viac – menej spokojní šli pozrieť obľúbené miesta na Revúcu hore.