Len čo som si v pondelok ráno povyberal kliešte z víkendu, už som rozmýšľal, kam zabrodím. Z roboty sa mi podarilo zdrhnúť výnimočne už tesne pred piatou. Preskočím banality, po polhodinke lovu som mal na konte tri spadnuté rybky, vo vlasoch začínajúci dážď a otázky, či mi takéto vychádzky na hodinku – dve vôbec stoja zato. Vysoký breh, žihľava, jeľšové kríky, pod nimi tôňa. Oplatí sa mi kvôli jednému náhodu dopŕhliť? Nymfička dopadla do hrdla prúdu raz, druhý raz, zastala. Zásek, v prúde sa prevalil veľký potočák.
Ryba sa drží našťastie na mieste, tak ju popúšťam kúsok hore prúdom a rýchlo sa zosúvam po brehu do vody. Potočák sa nato splaší a upaľuje dolu po prúdom, až teraz začína zdolávačka. Len čo sa za ním otočím, tak zas mení stratégiu a letí naspäť hore. Špička prútu sa zachytáva v jeľši, potočák ťahá cez konár popod breh, to nevyzerá dobre… Prút však vyslobodzujem z kriakov a rybu vyťahujem z pod brehu späť do prúdu.
Viackrát sa otáča o 360 stupňov okolo mňa, v jednej chvíli ani neviem, či je zľava, alebo zprava. Rybu naháňam podberákom, ale napriek plytkej vode ho ani na tretíkrát nedokážem trafiť do lapačky. Vždy, keď ho idem podobrať, spraví blafák a je fuč. V malom potoku som ako slon v porceláne, potočák je tu však ako ryba vo vode. Nakoniec zápas končí mojím prvým úspešným zákrokom za stavu 1:3. Ryba má 42 cm a bohato mi kompenzuje popadané tridsaťpäťky. Stupavský potok je jeden z posledných malokarpatských zázrakov.