Príbehy z Dunaja, ktoré už odniesla voda: ako jalce v zime na jahody išli
Frazeologizmus „ísť v zime na jahody“ autor použije, ak chce vyjadriť niečo nemožné, absurdné, až úplne neprimerané aktuálnym podmienkam a ročnému obdobiu. No priznám sa vám takto z prvej – titulok článku je obyčajný click bait. Nič viac, než iba návnada, aby ste naň klikli. Ale nie preto, že by tie jalce v zime na jahody naozaj nešli. Len ak ste už čítali predošlé príbehy z Dunaja, viete teraz rovnako dobre, ako ja, aké prekvapenia vie Dunaj pripraviť, a teda, už to pre vás nebude prekvapenie. Ale dnes to nebude tak celkom iba o rybách. Aj keď, tie tiež budú. A samozrejme veľa, a iba veľké.
Muškárenie a Dunaj, to si napriek mojej intenzívnej agitácii nie každý vie hneď predstaviť. Muškárenie je predsa doménou horských potokov a riek, no a Dunaj je nížinný veľtok. Tak dnes k tomu skúsime pridať jalca. Veď jalec je ryba, ktorá ochotne obsadí akékoľvek voľné miesto vo vode. Takže implikácia muškárenie – jalec – Dunaj, to už znie uveriteľnejšie aj pre muškára, ktorý sa šťastne narodil kdesi pod horami, ďaleko od nížin.
No muškáriť v Dunaji na jalce, to nie je med lízať, alebo jahody so šľahačkou vyjedať. Budem parafrázovať sám seba – ísť si cielene zajalcovať na Dunaj? Jasné, choďte na Dunaj muškáriť, utekajte. Ale o tom, čo a kedy v ňom budete chytať, o tom rozhoduje on, nie vy. Ale ako to vyzerá, keď Dunaj rozhodne – dnes to budú práve jalce?
Verte či neverte, jalce berú aj čerešne
Objaviť sa s mušákom pri Dunaji má aj iné príjemné konotácie, než samotný lov. Nezvyčajný prút s podivne hrubou šnúrou je skvelým palivom pre náhodné rozhovory. Živo si pamätám rozprávanie staršieho pána rybára, ktorého som stretol neďaleko ústia Vydrice. Príbehy o jalcoch ako noha. Z časov dávno pred výstavbou Petržalky a vybudovaním vodného diela. Lapal ich na čerešne, ktoré predtým povyberal z koláča, lebo mierne degradovať už hotový koláč bola jednoduchšia úloha, než snažiť sa natrhať čerešne v centre Bratislavy. Nahadzoval ich pod jelše na vtedy ešte nezregulovanom brehu Dunaja, vedľa Pečnianskeho lesa.
Dnes tam breh tvorí – miesto naplaveného dreva a mäkkého piesku – navezený lomový kameň. Ale tie jalce, tie tam možno čakajú na čerešne ešte aj dnes. Budem sa tam musieť ísť pozrieť.
Ale vy si zas dobre obzrite tú masu vody. Aj skeptik musí uznať, že s istotou skrýva tony rýb všetkých možných druhov. A zároveň aj optimista musí pripustiť, že nájsť ich nebude vždy ľahké. Dunaj je jedno veľké rybárske „tajomnô“. Čo sa stane s muchou, keď ju stiahne do hlbín prúd a stratí sa z dohľadu? Sú len dve možnosti. Nič. To je tá obvyklá. Alebo, „tajomnô“ poťahá za šnúru… A keď už konečne stretnete to „tajomnô“, ono nepoťahá za šnúru len jedenkrát, ale pri každom náhode zas a znova. Ale to sa stáva naozaj len raz za čas. A ak vám je raz za čas málo, to nie je chyba Dunaja. To len znamená, že nechodíte k vode dosť často.
Nie je všetko zlato, čo má bodky
Marec, tri stupne nad nulou a vietor v nárazoch cez 50 kilometrov za hodinu. A naviac, je pondelok. Prečo som sa vtedy vybral k vode – a keď už, tak nie radšej na nejaký potok v závetrí lesa, ale zrovna na šíri Dunaj – neviem. Bol som mladý a sprostý. Ale ak raz za takého počasia už k vode nepôjdem, bude to znamenať jediné – mladý už nie som, iba sprostým som ostal. Volanie Dunaja treba počúvnuť vždy, keď sa prihlási tou nervozitou v nohách a pocitom nekľudu, že akosi nikde nie som na správnom mieste. Lebo vtedy jediné správne miesto je na rybách, pri vode. Až tam ten pocit zmizne.
Vietor sa na rovinách okolo Hrušovskej zdrže rozbiehal tak, až som musel položiť prút na zem, aby sa mi vôbec podarilo prevliecť šnúru cez očká. No jednoducho, kde bežné muškárenie končí, obojručák s ťažkou šnúrou začína. Veď dole, v koryte Dunaja, bude víchor určite o čosi slabší, a naviac, bude mi duť pekne od chrbta. Takže to je vlastne dobre, nie?

Brodenie v Dunaji je niekedy taký muškársky triatlon – často horolezectvo, občas aj plávanie, až potom samotný lov
Pod hrádzou pri vode zisťujem, že lužný les bez lístia síce netvorí pre vietor žiadnu prekážku, ale zato mi pridal obáv, či sa niektorý zo stromov nerozhodne dať mi výchovný pohlavok zlomeným konárom. Nevadí, vždy je jedno miesto, kde zaručene nefučí – vo vode. Ako brodím do Dunaja, vidím v čistej vode všetko, a zároveň nič. Žiadne rybky, žiadna aktivita, žiadny pohyb, ale čo by som koncom zimy čakal. Tie ryby predsa s príchodom zimy nesublimovali, niekde tu stále musia byť. A kde by im bolo lepšie, než v bezpečí hlbokej vody, pod kaskádami?
Zastavenie šnúry predstavuje známy bod horizontu udalostí. Adrenalín vystrelí. Za okamih zistím, ktorú z dvoch možností mi Dunaj vybral – nič, alebo… Zlatý bok, vysoký a hrubý chrbát. Pane na nebi, veď to nemôže byť nič iné, ako veľký potočák.
Naväzujem veľkého dunajského bubáka s medenou hlavičkou, nabíjam obojručku pohybom za seba. Švihnutie vpred na nahodenie nie je potrebné, vietor robí všetku prácu za mňa – šnúra letí a letí, až napokon dopadá… no, zhruba tam, kam som chcel. Niekam do vody predo mnou. Do miest, kde voda, rozbehnutá z hučavy vodného diela spomaľuje, a rozlieva sa do dunajských hĺbok.
Strih, pauza. Pozerám si EXIF dáta na fotkách, aby som toto rozprávanie nevyfarbil viac, než bola pravda. Ale naozaj. Fotka prútu s naviazanou muchou 14:11, no a čas na ďalšej fotke je 14:15…
Zastavenie šnúry krátko po náhode predstavuje známy bod horizontu udalostí. Adrenalín vystrelí. Za okamih zistím, ktorú z dvoch možností mi Dunaj vybral – nič, alebo… Neohrabane zasekávam, v silnom vetre jednoducho nemám cit v rukách. Je tam. Pekná ryba. Veľmi pekná ryba. Prút hrá tento zápas v oslabení – zozadu do neho tlačí silný vietor, spredu zas ťahá pekná ryba… Čo to je? Podustva ani mrena by tak blízko hladiny nebola. Boleň zas vystrelí ako splašený a potom sa položí na hladinu sťa by mokrá handra. Ryba okolo pol metra dĺžky sa prevalí na hladine ďaleko predo mnou. Zlatý bok, vysoký a hrubý chrbát. Pane na nebi, veď to nemôže byť nič iné, ako veľký potočák. O nich som tu počul legendy, ale žiadneho som dosiaľ nechytil.
Neviem, čo robiť, tak iba pokračujem, ako doteraz. Vzdialenosť medzi rybou a mnou sa skracuje, tá sa nebezpečne vrtí na hladine. Z blízka už ale poznávam, že všetko sedí, len tie bodky chýbajú. Nie potočák, ale prúdnik. Teda spisovne, jalec tmavý. Ale aký! A vôbec nie je tmavý, ale zlatý. Aké šťastie, že som dnes vzal veľký podberák. Šup tam s ním.
Trocha sa s ním pokochám, spravím pár fotiek a púšťam ho naspäť. Obojručka je už opäť vztýčená do palebnej pozície, čakám na krátku pauzu medzi dvoma silnými poryvmi vetra, keď môžem nahodiť ja, a nie víchor… Šup. Sotva došponujem šnúru, už ňou zas trasie elektrina. Ďalšia ryba. Ešte väčšia. Čoby trasie, táto ťahá cez brzdu.
Keďže zabrala hneď po náhode, zdolávačka sa neodohráva kdesi pri dne, ale pekne verejne, na hladine. Vrtí sa tam snáď trojkilová ryba. Telo v tvare kvapky, stvorené evolúciou podľa zákonov hydrodynamiky. Krásná podívaná, ale aj tak by som bol radšej, aby už bola v podberáku…
Starý jalec, pani ikernačka s dĺžkou hádam aj 60 centimetrov. Váha by sa pri dámach uvádzať nemala, ale ak ju zaokrúhlim na tri kilá, stále to vyznie skôr ako kompliment. O jej neľahkom živote rozprávajú početné zranenia. Hoci v Dunaji rastú ryby doslova ako z vody, podľa hmotnostných tabuliek má s istotou cez 10 rokov. Kde som bol a čo som robil pred desiatimi rokmi ja? Ešte som ani len nepomyslel na nejaké muškárenie, keď táto ryba tu už plávala, rástla, úspešne sa vyhýbala sumcom, kormoránom, rybárom…
Počas nasledujúcich náhodov chytám ďaľšie dva či tri takéto jalce, pričom ktorýkoľvek z nich by mohol byť môj životný osobák. Neskutočná rybačka. Viac času ťahám veľké ryby, než chytám. Zo zvedavosti skúšam aj iné muchy – red tag, lurku. Či tento zážitok nevygraduje ešte viac. Ale nie. Funguje iba veľký čierny bubák, ktorý spraví čľup, potom chvíľku padá vodným stĺpcom, až tomu spraví rázny koniec prvý jalčisko, ktorý je zrovna najbližšie. Mimovoľne si spomeniem na jeden z románov Jacka Londona, z prostredia lovcov tuleňov na mori. Ako na konci plavby objavil dosiaľ neznámy ostrov, obkolesený plážami plnými tuleňov, čo človeka jakživ nevideli. A odmenou bol rozprávkový lov.
A vlastne, spomienka na tento román sa mi v pamäti vynára úplne logicky. Do silného, nárazového vetra sa ešte pridáva aj dážď, ktorý mi padá v podstate horizontálne priamo do tváre. K tomu sizyfovská práca – pred každým náhodom vztýčiť takmer štvormetrový stožiar proti vetru, napnúť lano… K autentickému pocitu námorníka chýba už len chuť slanej morskej vody na perách.
Vidíte, takmer by som zabudol. Do mojej muškovnice sa mi cestou v aute vylialo jahodové smoothie, tak preto tie jahody v titulku článku.
Prečo každá výnimočná rybačka na Dunaji musí skončiť takto? Tentoraz to odmietam. Tvrdohlavo sa štverám cez veľké kamene až na doraz toho, čo v tom okamihu považujem za bezpečné. V domnení, že čím ďalej dohodím, tým väčšiu rybu vytiahnem. Až… šmyk.
Kým suché riasy na kameňoch boli bezpečnou oporou pre moje nohy, dážď túto fyziku poupravil do dunajského nastavenia. Noha mi vystrelí a padajúce ruky zastaví až ostrá hrana balvanu. A kým pred pádom som v ruke držal prút, teraz držím dva. Zlomil sa na pol. A hneď do toho mi zazvoní telefón. Mama volá. Spadla a zlomila si ruku. Zamrazí ma.
Nepochopte ma zle, na rôzne spirituálne prepojenia a tak ďalej neverím, ale aj tak. Čo do pekla… No jasné je iba jedno, balím a idem domov. Dunaj dáva, Dunaj berie. Keď on rozhodne.
Tu by bolo na mieste toto rozprávanie ukončiť, ale ešte musím čosi dodať. Na to miesto som sa vrátil najskôr, ako to bolo možné – o tri dni. Nemal som ani ťuk. A vrátil som sa ešte aj na ďalší deň. A odišiel rovnako bez záberu. Necelé dve hodiny s obrovskými jalcami vo víchrici sa mi zrazu zdali podobne vzdialené, ako rozprávanie z románu Jacka Londona. Len fotky ma utvrdzovali v tom, že všetko sa to naozaj stalo.
Bolo to čisté dielo náhody, alebo rybárske šťastie začiatočníka s obojručkou, ktorá dočiahne všade, okorenené jahodovým bubákom? Vidíte, takmer by som zabudol. Do mojej muškovnice sa mi cestou v aute vylialo jahodové smoothie, tak preto tie jahody v titulku článku.
Či jahody pomohli, alebo vôbec, je mi to prd platné. Podobné generačné hejno obrovských prúdnikov som na Dunaji nestretol ešte mnoho ďalších rokov. Až do tohtoročného leta, keď mi jediný pohľad do vody prepísal hranice toho, aký veľký môže jalec tmavý skutočne narásť. A našťastie sa to obišlo už bez zlomenín. Ale o tom zas niekedy nabudúce. Petrov zdar!









Buy me a coffee

Zatiaľ žiadne komentáre k článku.