Na brehu sme sa trochu zarozprávali, až mi muchu splavilo pár metrov popod prevísajúce konáre. Rýchlo ju potiahnem, no miesto toho, aby mi vyskočila späť do ruky, na hladine sa spraví veľká vlna a pichnutá ryba vystrelí ako torpédo. Jediné šťastie, že v ruke držím naškrečkovaných pár metrov voľnej šnúry. Stíham si len voľnou rukou zapnúť zips na vrecku broďákov, v ktorom mám mobil, a skáčem do vody. Nuž, pri zábere veľkého pstruha platia podobné pravidlá ako pri stretnutí s medveďom – čo treba robiť, keď zaberie naozaj veľky pstruh? Nič, všetko podstatné urobí ryba za vás… Predieram sa s prútom pomedzi konáre, cestu za pstruhom mi ukazuje napnutá šnúra. Ten ťahá ďalej, už je o dvadsať metrov nižšie v ďaľších kriakoch. V nich ale na pár cenných sekúnd zaľahne. Keď sa k nemu dotackám bližšie, splaší sa a konečne vyrazí smerom na voľnú vodu. Šnúru vymotám aj z druhých konárov a na breh len zakričím – už ho venčím, už je dobre. Teda, to som si naozaj v tej chvíli myslel. Nasleduje zdolávačka v štýle „každý chvíľku ťahá pílku“ – raz mám šnúru von skoro až na backing, inokedy ryba zaľahne do jamy a zahlási „ruším, končím, nesleduju tě“. Postupne sme spolu zišli dolu prúdom hádam aj sto metrov a šli by sme ďalej až do dnes, keby sa mi pstruha nepodarilo predbehnúť, podbrodiť a teda prinútiť ťahať zas hore. Tým rýchlo stratil posledné sily a po skoro desiatich minútach na prvý pokus skončil v podberáku. No, podobne akčnú zdolávačku naháňačku som zažil naposledy na Revúcej. Krásna ryba, keďže sme toho mali dosť obaja, ani som ho nemeral, len rýchlo zapózoval pre pár fotiek, rozplával ho a pustil naspäť.