Cez víkend som uzavrel tohtoročnú pstruhovú sezónu naozaj výnimočnou chytačkou na sucho. Plánoval som chytať iba skoro ráno a večer za súmraku, ale ranný zber vydržal vďaka ochladeniu na jednociferné čísla a hustej hmle hádam až do jedenástej, kým krajinu rozohrialo slnko. Rybky zbierali, hoci tentokrát to boli prevažne kusy, ktoré sa dali nadvihnúť jednou rukou, kým naposledy boli potrebné ruky obe a niekedy ani to nestačilo. V sobotu som začal v Ivachnovej. Vyberať krúžkujúce ryby ma bavilo tak veľmi, až som sa ani nikam inam nedostal. Možno to je štokholmský syndróm, ale začínam už prichádzať na chuť tomu bezbrzdovému navijaku – keď je vo vode aj dvadsať metrov šnúry a ryba po záseku vyletí, naozaj je najlepšie všetko riešiť poctivou ručnou prácou, navijak mať nastavený takmer bez odporu a použiť ho len na pozbieranie šnúry z pod nôh. Čo ma azda potešilo ešte viac, než zábery z hladiny, boli dve ryby, ktoré som zapriahol a síce nezdolal na vzor muchy, ktorý som vymyslel zo zúfalstva pred pár týždňami práve na bešeňovskom Váhu, keď bolo teplo a jednoducho to nešlo. Rovnako dobre fungoval aj teraz, po ochladení. Bohužiaľ som mal v krabičke posledný kus (nestihol mi prísť materiál na doviazanie), ktorý si užil možno ani nie desať náhodov, kým som s ním dodekoroval smrek za mnou – aj tak stihol priniesť dva zábery. No a na skúšku správnosti budem musieť počkať viac ako pol roka. Nevadí, pstruhovému Váhu som sa tento rok príliš nevenoval, som rád, že som to stihol dohnať aspoň takto v závere. Do fotiek dávam výber dúhakov s pod mosta, v sobotu ráno sa mi nepodarilo „match the hatch“, ale zrejme som k tomu nemal ďaleko – takýchto rýb akurát do ruky som chytil hádam do dvadsať.

Ráno múdrejšie večera? V prípade rýb to platí určite, za súmraku brali ochotnejšie. Za svitania už boli vyberavé, ale aspoň teda zbierali. Ďaľší deň som navaril podľa receptu z toho predošlého. Z prvého hrnca šli rôzne bizarnosti, ako sú veľké jalcovky, z toho druhého zas utopence a rodence podeniek. Ráno do ôsmej a večer od siedmej to išlo, no a cez deň to bolo len krátenie si času experimentovaním. Ryba nežrala a za muchou sa nepohla viac ako o pol metra. Večer som ale uzavrel deň so skóre 3:2 pre mňa, čo je vlastne tesná výhra, ale aj tak mi akosi včerajší deň s väčším počtom rýb a zábermi chutil viacej. Žeby som zas ešte čosi poviazal? Do konca sezóny je to ešte vyše týždňa…

Čas odviedol svoju robotu – vymazal z hlavy debakel z utorka a cez víkend som mohol ísť plný optimizmu vyskúšať zas raz Váh. Hádzať tam zas a znova tie isté muchy, akurát, keďže som mal teraz na chytačku dva dni za sebou, tak azda rozvážnejšie, bez zhonu, a hlavne – skúsiť chytať aj počas ranného a večerného rojenia. No kým minule som bol zdeptaný z chytenej nuly, teraz to bolo zdeptanie azda ešte horšie. Už pred obedom to bolo na veľké ryby 0:6. Utrhnutá 60-tka na mokrú, krátko nato ďaľšie tri nezaseknuté zábery, až som konečne zapriahol štyridsaťpäťku, ktorá sa ale znenazdajky rozbehla smerom ku mne, nestihol som pozbierať šnúru a vypla sa. Potom ďaľšia vypnutá päťdesiatka, ktorá počas zdolávania nazbierala rastliny a tak ju nebolo možné šoférovať… Celé poobedie sa už nič neudialo, až prišiel večer, a v Ivachnovej sa začalo rojenie. Za takmer úplnej tmy sa utopená mokrá jalcovka unášaná prúdom trikrát zastavila. No a od vody som – síce na poslednú chvíľu – odchádzal vo výbornej nálade.

Môj optimizmus, že na ružomberskom pstruhovom Váhu mi to opäť začína trochu chytať, nadobudnutý z posledných trochu lepších vychádzok, je preč. Dnes som bol vo vode (a okolo vody) od 9.30 do 15.00 a od úplnej tragédie ma zachránilo pár drobných dúhakov a potočákov. Išla vysoká (67 cm) a teplá (18.6°C) voda, za celý čas som videl zazbierať iba dve väčšie ryby. Prevažne som nymfoval, čo tu počas slabej aktivity rýb nebýva dobrá voľba, pred chytačkou som ale stihol doviazať overené vzory aj zopár noviniek a tak som dúfal, že niečo vyhádžem. Nefungovali tradičné nymfy, ani wormy, patentky, pijavice, mopky (tie mi posledné vychádzky chytili pár rýb, a přitom taková blbost, co), a ani mokré muchy. Asi som mal vsadiť na streamer alebo veľké suché (muchy, nie šampanské). Po kapitulácii v Bešeňke som sa ešte na hodinku zastavil na Jambore, tam to, naopak, na necelých 10 minút začalo zbierať, ale tie ryby… z troch záberov som prvé dva nestihol zaseknúť, tretí sadol, ale dúhak sa rozbehol von z peny, teda smerom ku mne, a vypol sa. V lapačke tak skončil iba jeden jalček okolo 40. No, aj takéto dni sú. Takže opäť príprava doma za zveráčikom a čím skôr naspäť k vode.

Na brehu sme sa trochu zarozprávali, až mi muchu splavilo pár metrov popod prevísajúce konáre. Rýchlo ju potiahnem, no miesto toho, aby mi vyskočila späť do ruky, na hladine sa spraví veľká vlna a pichnutá ryba vystrelí ako torpédo. Jediné šťastie, že v ruke držím naškrečkovaných pár metrov voľnej šnúry. Stíham si len voľnou rukou zapnúť zips na vrecku broďákov, v ktorom mám mobil, a skáčem do vody. Nuž, pri zábere veľkého pstruha platia podobné pravidlá ako pri stretnutí s medveďom – čo treba robiť, keď zaberie naozaj veľky pstruh? Nič, všetko podstatné urobí ryba za vás… Predieram sa s prútom pomedzi konáre, cestu za pstruhom mi ukazuje napnutá šnúra. Ten ťahá ďalej, už je o dvadsať metrov nižšie v ďaľších kriakoch. V nich ale na pár cenných sekúnd zaľahne. Keď sa k nemu dotackám bližšie, splaší sa a konečne vyrazí smerom na voľnú vodu. Šnúru vymotám aj z druhých konárov a na breh len zakričím – už ho venčím, už je dobre. Teda, to som si naozaj v tej chvíli myslel. Nasleduje zdolávačka v štýle „každý chvíľku ťahá pílku“ – raz mám šnúru von skoro až na backing, inokedy ryba zaľahne do jamy a zahlási „ruším, končím, nesleduju tě“. Postupne sme spolu zišli dolu prúdom hádam aj sto metrov a šli by sme ďalej až do dnes, keby sa mi pstruha nepodarilo predbehnúť, podbrodiť a teda prinútiť ťahať zas hore. Tým rýchlo stratil posledné sily a po skoro desiatich minútach na prvý pokus skončil v podberáku. No, podobne akčnú zdolávačku naháňačku som zažil naposledy na Revúcej. Krásna ryba, keďže sme toho mali dosť obaja, ani som ho nemeral, len rýchlo zapózoval pre pár fotiek, rozplával ho a pustil naspäť.

Pstruhová sezóna sa pomaly blíži ku koncu a ja som zavítal len tretíkrát tohto roku na Liptov. Úvodné mesiace som sa motal kade tade nižšie po Považí, no a väčšinu júla a augusta som sa pstruhovkám vyhýbal kvôli vysokým teplotám a nedostatku vody. No ale ochladilo sa, začali púšťať trochu vyšší Váh, tak som už neodolal a vybehol najskôr v sobotu ráno do Ivachnovej. Väčšia ryba sa mi ale do 11-tej nepodarila, chytil som len zopár dúhakov okolo 35, tak ako minule, a k tomu hromadu malých rybiek zo samovýteru v rozmedzí 10 až 23 cm, prevažne dúhakov, ale aj pár potočákov. Akoby sa Váh snažil kompenzovať Revúcu, ktorá má teraz voľno.

Poobede ma ranná slabota na Váhu začala akosi škrieť. Tak som vybehol ešte raz, nižšie, na moju obľúbenú jamu v Ivachnovej. Keď sa už smie zabrodiť. Za skoro dve hodiny som vyskúšal všetko – pod hladinou, na hladine, po dne. A nič. Na vode boli ďaľší štyria rybári s rovnakou nulou na konte. Priateľka mi už píše, tak jej idem odpísať, že čo chvíľa pôjdem, ale najskôr to hodím ďaleko proti prúdu, až pod breh naproti. Nech muchy neležia ladom pri nohách, kým ťukám. V polke správy cítim, ako čosi zaťahalo za šnúru, asi znova odtrhnuté riasy. Tak len myknem prútom, nech z nich vytiahnem muchy, dám ho naspäť pod pazuchu, a píšem ďalej. A v tom mi ho ryba skoro vytrhne. Dúhak štyridsiatka. Ďaľší náhod idem podľa rovnakého postupu – šupnem to ani nie meter pod breh naproti, nechám ľahké nymfičky strhnúť rýchlym prúdom spolu so šnúrou až na dno, dobrých dvadsať metrov, a potom nasleduje pomalé stúpanie. Opäť ryba. A za ňou ďaľšia. Zrazu akoby nebolo nič jednoduchšieho, než chytať rybou za rybou na Váhu. Keďže mám vonku aj cez 25 metrov šnúry, častokrát vidím najskôr vyskočiť z vody nasratého dúhaka, ktorý sa sám zasekol o previs, a až potom cítim záber. Zostal som ešte trištvrťe hodinku a končil s dvanástimi rybami na konte. Síce všetko pstruhy od 27 po zhruba 40, ale aj tak mi to spravilo mimoriadne dobrú náladu. Kolega z Česka sa ma pýta, čože som to spravil, že to zrazu tak ide. Tak mu prerozprávam celý postup, aj muchu ukážem. S tým, že číslo na ženu mu nedám, tam si už musí poradiť sám.

Tak tu máme zahájenie ďaľšej pstruhovej sezóny, tentokrát opäť so zákazom brodenia na domácom Váhu a aj Revúcej. Ten bol rybármi prijatý tak sladko – kyslo. Ale tak to vo svete funguje – bez práce nie sú koláče. Ale nebojte sa, aj bez brodenia budú bodkáče. Začínal som tradične na Váhu v Ivachnovej, tentokrát teda s brehu a s obojručkou a streamrom, keďže prvé desiatky minút sú kľúčové a netrafenie muchy ma už párkrát pripravilo o rozprávkový štart do sezóny. Dnes som bol ale spokojný, hneď prvé náhody vydali dva väčšie dúhaky. Oco na prívlač chytil zo štyri, ale menšie, a najkrajšia ryba – pravdepodobne vysoko cez 50 – mu spadla. Po úvodných dvoch hodinkách sme viac – menej spokojní šli pozrieť obľúbené miesta na Revúcu hore.

Tak zasa jednociferné teploty a k tomu ešte vietor v nárazoch cez 70 km/h. Ivčo to zhrnul dobre – ešte nás koncom marca čaká pár februárových dní. Na mape som objavil krátky, ale zaujímavý úsek Dudváhu, medzi ústim Blavy a Váhom, kde by mohlo byť bezvetrie. A aj bolo, ale rýb nebolo. Vo vode som vydržal niečo málo cez hodinu, nemalo to tam teraz význam. Predpokladám, že všetka ryba je ešte zalezená vo Váhu. A tiež predpokladám, že za teplejšieho počasia bude v tomto malebnom mini údolí jalcovačka ako z rozprávky. Určite sa vrátim.

Na dolnom Dudváhu sú len tri stavidlá, z toho iba dve „verejne“ prístupné. No a dnes som mal konečne cestu okolo druhého z nich, nižšie, v Čiernom Brode. Stavidlo je od marca do konca mája neresisko rýb a zdá sa, že to je jeho hlavný účel. Voda úplne vyrybnená, väčšia ryba už pravdepodobne zbehla zimovať dolu do Čiernej vody, kam Dudváh ústí neďaleko. Skúšal som suché chrobáky, nymfy, pakomáre aj rôzne streamre, ale jediné zábery prichádzali len od poteru boleňa a kedríkov. Večer som si bol napraviť chuť na Fenolovom kanály, podarilo sa pár piraní a vypol sa jeden lysec okolo 2 kg.