Druhé tohtoročné nakuknutie na Žitavu dopadlo rozpačito. Alebo parafrázujúc vládneho splnomocnenca – pstruha som síce chytil, ale neukážem vám ho, musíte mi proste veriť, že to tak bolo. Dvojdňový lejak Žitavu len tak z kraja štrajchol a tiekla tak čistá a nízka. Dnes som tam šiel s cieľom chytiť prvého tohtoročného dúhaka alebo potočáka a náležite som sa snažil. Po vyše dvoch hodinách som naozaj zbadal zazbierať rybu a palmer zobrala z prvej a… hneď sa vypla a to bolo všetko. Hore pod lesáckym úsekom sa už nič zaujímavé neudialo, tak som si šiel na polhoďku zasušiť pod ZM a hajde domov.

Rybačka ma baví, keď ma to nebaví. Keď ma začne baviť, už ma to po chvíli znova nebaví. Viem, kde by to išlo dobre, ale prvú tohtoročnú celodenku som sa rozhodol skomplikovať vychádzkou na Žitavu. Zabrodil som pár kilometrov poniže pstruhovky. Luxusná voda – podmyté brehy, hlboké tône, výborny prístup pre všetky techniky – ale za necelé tri hodinky žiadny pstruhový brnk, iba sporadické požužlanie muchy malou ploskou.
V Zlatých Moravciach to bolo iné, ale iba z polovice – síce bordel a regulované brehy, aleee… tiež bez ryby. Tak neostávalo iné, len ísť ešte nižšie. Nižšie Žitava krásne meandruje, ale už nesmrdí pstruhom. Naviac, viac rokov dozadu som tam chytil zero. To však bol február a mrzlo.
Nebudem to ďalej naťahovať, v meandroch pod kopcami za mestom to konečne žilo. Jalce tu ale neboli sprostie, chcelo to zjemniť nadväzec a v pomalej, nízkej vode si strážiť každý rýchly pohyb. Jednoducho, sušenie ako z učebnice – rybár na kolenách, rozsvišťanie šnúry tesne popod konáre, jalcové čľupnutie chrobákom o hladinu… Zachytal som si konečne do sýtosti. Teda, kým ma to bavilo…

Slnko svieti, voda láka, poďme chytiť potočáka. V sobotu som strávil niečo vyše dvoch hodín na obľúbenej kaprovej riečke, lúčilo sa mi ťažko. Na hladine boli aktívne len plosky, ale už z prvej jamky som po vystriedaní viacerých vzorov konečne dostal potrasenie od dna… žeby potočák? Nie, väčší jalček trojročko, ale po vychádzkach na priesakové kanály ma zdolávačka rybky v rýchlej vode pomedzi okrúhliaky veľmi potešila.
O pár jám vyššie som ale opäť dostal „pstruhovú nervozitu“. Strmý zráz, balvany, hučák končiaci v jame pod koreňmi… šnúra sa po náhode zastavuje, trojka mušák dostáva po záseku riadne kopance. Toto musí byť potočák, je to potočák? Je to potočák, tak predsa sú aj tu! Ryba mi dovolila jedinú fotku a následne sa zošupla späť do vody. Teším sa ale ako malý chlapec.
A o jamku vyššie sa scéna opakovala. A o pár ďaľších jamiek zas. V každej krajšej jamke bol buď väčší jalček, alebo potočák. Nymfovačka ako z učebnice.

Kvôli gýčovo krásnemu počasiu som neodolal a vybehol skúsiť chytiť čo sa dá na Žitavu, rovno pod koniec lesáckeho úseku. Teplota +15°C, ale voda mala len slabých 1.4°C. A čože som si to zabudol? No broďáky, tak som si len v teniskách pripomenul, ako sa kedysi na dedine chytávalo – spoza kríkov, zo stromov… Nakoniec sa pár rybiek podarilo až pod Zlatými Moravcami.

Cestou z dolniakov sa vždy snažím opáčiť nejaký nový potok. Za reprezentatívnych 60 minút sa chytilo pár jalcov a jeden čopotáčik. Kvôli prifarbenému Váhu nie je výnimočne vidieť z ivachnovského mosta žiadnu rybu, avšak v tradičnom oleji sa futrujú hneď dve prasiatka okolo 50 cm…