Kolumbus hľadal novú cestu do Indie a objavil Ameriku. Podobne to bolo s mojím objavením Žitavy. V predvečer zahájenia pstruhovej sezóny ma navigácia cestou na horniaky odklonila z diaľnice ponad riečku krásnu – ani veľkú, ani malú. Našťastie, na rozdiel od Kolumba, v mojom prípade objavenie novej zeme neskončilo takmer úplnou anihiláciou pôvodnej populácie.

Revírne číslo	Žitava č. 4 2-5630-1-1
Charakter	podhorská riečka mrenového pásma
Brodenie	možné po celom toku
Povolenie	kaprové miestne alebo zväzové
Hĺbka	40 cm

Prvú vychádzku si pamätám do dnes. Keď som vystúpil z auta, neubránil som sa slzám. Teplá jar priniesla okrem večerného rojenia aj skorý príchod alergickej sezóny. So zaslzenými očami viažem jednu suchú a schádzam k vode. Veď ryba má mokro v očiach furt a nesťažuje sa.

Hneď na prvú dobrú som objavil malebné stavidlo s drevenou lávkou a z nej poťahal zopár jalčekov. V meandroch Žitavy som sa príliš nezdržal, preč ma ťahala vidina 16-teho apríla. Ale bolo mi jasné, že sem sa vrátim inokedy, keď budem viac hladný po objavovaní.

Jarní ptáče dál doskáče

Netrvalo to veľmi dlho, iba celý jeden rok. Malokarpatské potoky, okolo ktorých sa často motám, sú… no, malé. Tak jarná nervozita vo mne opäť oživila pohľady na túto riečku s ideálnymi krivkami a mierami tôňa – perej – tôňa. Zvyknutý z malých potokov, horným ohraničením veľkosti čopotáka je predsa iba veľkosť tône. Tak akých obrov musí skrývať táto malá veľká riečka, kde by z vody netrčal chrbát ani šesťdesiatke?

Po príchode k vode zisťujem, že takto z jari brodenie ešte obmedzím, alebo budem chytať na mokro. Vysoké čižmy aj broďáky som zabudol doma. Takže v teniskách. Pri zakrádaní sa po brehu a popúšťaní nymfy popod jeľšové kríky sa cítim ako pytliačiaci chlapec. Tenisky miesto broďákov ma nútia doslova preskakovať mnohé miesta, zato ale pokrývam slušné stovky metrov a spoznávam riečku. Kurňa, veď každý jeden meander by dokázal ubytovať štyridsiatku potočáka. Tak kde sú?!

Muškárenie na Žitave

Niekedy aj cesta je cieľ. Málo navštevované kaprové zväzovky dokážu veľa prekvapiť, ale častokrát sú málo navštevované z prozaického dôvodu – nikto nie je doma. Uľpieť sa preto na hľadanie potočáka či dúhaka znamená často odchádzať od vody sklamaný. Poprechádzať sa po meandrujúcej Žitave a bez predsudkov prechytať všetky tône – jalcové tíšiny, pstruhové prúdnice, ba aj stojáky pod hrádzkami, plné bielej ryby – to je lepší recept na spokojnosť. A možno príde aj kúzelník.

Pod lesáckou pstruhovkou naozaj možno chytiť pstruha – jeden rok viac, inokedy vôbec – ale som presvedčený, že k samovýteru tu už nedochádza.

Na hornom toku Žitavy je hneď niekoľko rybníkov, lovných aj chovných, pstruhových aj kaprových. Veľká dažďová či snehová voda preto dokáže nanovo rozdať karty. Vyššie úseky spestriť jalcami či ostriežmi spláchnutými z rybníkov, a do nižších úsekov zas posunúť dúhaky a potočáky, ktorým už bolo hore predsalen trochu tesno.

Výpredaj pstruhov pod lesáckym revírom

Hranicu medzi lesáckym pstruhovým a zväzovým kaprovým revírom určil človek a pstruhom neostáva nič iné, len ju dodržiavať. Bohužiaľ nie kvôli rozdielnym revírnym číslam, ale kvôli nárazovému znečisťovaniu splaškami či hnojivami (Ryby rieky Žitava, Matej Petruf). Pod lesáckou pstruhovkou naozaj možno chytiť pstruha – jeden rok viac, inokedy vôbec – ale som presvedčený, že k samovýteru tu už nedochádza. Na veľkú škodu, keďže riečka samozrejme spolu s kilometrami naberá aj vodu a tôní tu ponúka viac než dosť. Naviac, rýchla a chladná voda jalcom nesedí, a tak sú mnohé tône často úplne prázdne.

Prelaďme ale na veselšiu nôtu. Spomínal som, aká tu je Žitava krásna? Asi sa budem ešte veľakrát opakovať. Tento úsek je neoficiálne Letné sídlo pstruhov. Keď majú náladu a začne im byť v lete pritesno na plytkej pstruhovke, zablúdia sem, do väčšej vody. Stále však rýchlej, prekysličenej, zatienenej.

Najmä v okolí obcí Machulince a Obyce je to jednoducho dokonalá jama za jamou. Aj to môže byť dôvod, prečo som tu nie vždy bol úspešný. Žitava tu určite nie je prerybnená, ale akákoľvek ryba – či potočák, dúhak, alebo jalec – tu má naozaj slušný priestor na život.

Ale slušný priestor tu má aj muškár. Výber techniky je zvyčajne podmienený charakterom revíru, no tu na Žitave si techniku lovu môžete zvoliť podľa chuti. Môžete precízne krátkou nymfou preloviť každú jamku, alebo zhora spustením streamrom preskúmať podmyté brehy, alebo naopak, klasicky proti prúdu pokladať suchú či mokrú mušku do tíšin pod hučákom a sledovať, či niečo vystúpa od dna a zakrúžkuje – priestoru na nahadzovanie je zväčša dosť.

Tobogány pod Zlatými Moravcami

Obycami, Machulincami a Žitavanmi tečie Žitava cez zvlnenú až kopcovitú krajinu neregulovaná a zatienená. Zlatými Moravcami ešte stále mierne meandruje, ale z oboch strán ju obopína regulácia a aj príbrežné porasty chýbajú. Úkryty pre ryby sú kompenzované početnými stavidlami.

Pod Zlatými Moravcami Žitava definitívne opúšťa kopce a narovnáva sa do priamky. Akoby utekala z mesta a chcela čím skôr opäť kresliť meandre cez remízky pod dedinami. Tok je tu z veľkej časti zatienený jeľšami a spestrujú ho viaceré stavidlá. Dno je tmavšie a riasy na kameňoch prezrádzajú prítomnosť dusičnanov vo vode.

Rybačka tu už nie je na krásu, ako hore, ale napriek tomu sa oplatí prechytať hlboké stavidlá či viaceré jamy, kde možno naraziť na hejno jalcov. A možno príde aj kúzelník.

Meandre pod diaľnicou R1

Implicitná voľba muškára schádzajúceho z diaľnice k akejkoľvek rieke je ísť hore prúdom, k horám. Lebo vyššie je lepšie, sme ako lososy na ťahu z mora. Ale v prípade vychádzky na Žitavu sa oplatí zabojovať s týmto pudom a opáčiť rieku aj smerom dole, po prúde.

Poniže Chyzeroviec Žitava podteká diaľnicu R1, opúšťa reguláciu a teda opäť zásadne mení svoj charakter. Meandre sa zakusujú do úrodných hnedozemí a riečka vytvára hlboké, pomalé jamy. Kým hore Žitavu prebrodíte kdekoľvek – tí fyzicky zdatnejší preskočia – pod diaľnicou už vhodné miesto na prebrodenie musíte hľadať. Tak rýchlo Žitava vyrástla z podhorského potoka na nížinnú riečku.

Kým vyššie nie je problém loviť s muchou na dohľad, hlboké tône v nížinných meandroch podnecujú fantáziu rybára naplno. Nahodíte do začiatku prúdnice a nymfa klesá. Meter, meter a pol. Zrazu špičku prúta jemne potrasie elektrina. Bola to len malá ploska, alebo opatrný pstruh, splavený z hora?

Žitavu tu dole mám azda ešte radšej, ako jej pstruhové – nepstruhové úseky hore. Najmä na jar. Voda už nehučí, náhody musia byť jemné a precízne, brodenie opatrné. Rýb je tu však oveľa viac, ako v síce krásnych, ale skúpejších úsekoch nad Zlatými Moravcami. Po pár prázdnych zákrutách objaviť hejno jalcov, ktoré parkuje povedľa prúdnice. Priblížiť sa odspodu na dohod. Dokonale predložiť jednu suchú pred najväčšiu rybu z hejna, záber, zásek. Koľko jalčekov dokážem poťahať, kým si v hejne všimnú koreláciu medzi suchou muškou a ubúdajúcim počtom rýb?

Už záver?

Žitava tečie muškársky zaujímava až po Vráble, čo je ešte slušná porcia meandrov, jám a prúdnic. Vo Vrábloch ju regulácia definitívne narovnáva a medzi dvoma hrádzami bez zatienenia tečie poliami. Prehriatie vody, nánosy dna a pomalší prúd robia azda definitívnu bodku za pstruhovými nádejami a tok sa ničím nelíši od akéhokoľvek z mnohých zavlažovacích kanálov na Slovensku.

Recenziu na revír si zvyčajne dovolím písať po dlhých rokoch a desiatkach vychádzok strávených na danej vode. Tieto odstavce o Žitave, po zhruba desiatich vychádkazch na ňu, sú tak trochu predčasný pôrod. Verím však, že časom pripíšem pokračovanie – až si nájdem čas spoznať aj lesácky pstruhový úsek. Aké sú vaše postrehy alebo priamo skúsenosti s muškárením na Žitave, napíšte do komentárov.

Petrov zdar!