Ešte v druhý večer sezóny som si bol zabehnúť mojich povinných denných 11 km okolo vyrovnávačky a môžete hádať, kam viedli moje kroky ďaľšie ráno o šiestej. Na Bešeňke som nechytal snáď aj dekádu, ale zapáčilo sa mi tu veľmi. Úplné bezvetrie, ticho, a výhľady na zasnežené Tatry vo mne budovali napätie a vnímal som akýkoľvek ruch, každý mikropohyb vody. Vyrovnávačke som venoval hodinku a pol, kým sa oco dospí po včerajšku a môžeme isť niekam spolu. Po brehoch bolo rybárov ako maku, ale v mori je miesta dosť. A dokonca sa podaril jeden dúhak, ale zabral netradične, jemnučko – žiadna jazda, ktorá vytrháva šnúru z ruky. Môj rozpačitý zásek mu nesadol a po pár sekundách sa vytrepal.