Včera večer mi nebolo dosť, naviac som nedokázal vybrať jedného – zrejme – dúhaka. Takže repete, opäť dve hodinky na Stupavskom. Dnes výlučne so suchou muškou. V tyrkysovo modrej, čistej a pomalej vode bolo krásne vidieť každú stúpajúcu rybu. Silné lejaky pred pár týždňami poriadne prevetrali koryto, vznikli aj nové tône. Dúhaka som vybral, väčšieho spolubývajúceho čopotáka nie. A našiel som hneď dva zhody.

Konečne sa ochladilo, tak som spravil kontrolný lov na Stupavskom. V dedine to fungovalo skvele, hore bolo vody ešte stále tak akurát. Chytal som najmä tohoročky a dvojročky. Nad obľúbeným mostom som zbadal zazbierať väčšiu rybu, tak som previazal na sucho. Presný náhod, krúžok, zásek… a vzduchom už letel 5 centimetrový potočáčik rovno na cestu 🙈 našťastie nič nešlo a rozplával to v pohode. Za zmienku ešte stojí bizarná „slovná výmena“ s miestnymi. Chytám potokom, keď zo záhrady v brehu nado mnou spoza plotu počujem, že som na súkromnom pozemku. A že sa mám pakovať, chcú natiahnuť elektrický plot až cez vodu a nabudúce ma to poriadne potrasie. A že čo by sa stalo, keby pani manželka je na záhrade akurát holá. Nuž, keby po mne nekričí, ani si ju zospodu vysokého brehu a cez zarastený plot ani nevšimnem…
Druhý polčas som zabrodil nižšie do zámockého parku. Krásne meandre, ale tu bol nedostatok vody už viditeľný. Našiel som dvojicu uhynutých dúhakov, pravdepodobne splavených z rybochovu, podvedome mi to ale vyvolalo obraz uhynutých steelheadov po nerese. Jediné živé ryby v potoku boli iba ostrieže.

Len čo som si v pondelok ráno povyberal kliešte z víkendu, už som rozmýšľal, kam zabrodím. Z roboty sa mi podarilo zdrhnúť výnimočne už tesne pred piatou. Preskočím banality, po polhodinke lovu som mal na konte tri spadnuté rybky, vo vlasoch začínajúci dážď a otázky, či mi takéto vychádzky na hodinku – dve vôbec stoja zato. Vysoký breh, žihľava, jeľšové kríky, pod nimi tôňa. Oplatí sa mi kvôli jednému náhodu dopŕhliť? Nymfička dopadla do hrdla prúdu raz, druhý raz, zastala. Zásek, v prúde sa prevalil veľký potočák.
Ryba sa drží našťastie na mieste, tak ju popúšťam kúsok hore prúdom a rýchlo sa zosúvam po brehu do vody. Potočák sa nato splaší a upaľuje dolu po prúdom, až teraz začína zdolávačka. Len čo sa za ním otočím, tak zas mení stratégiu a letí naspäť hore. Špička prútu sa zachytáva v jeľši, potočák ťahá cez konár popod breh, to nevyzerá dobre… Prút však vyslobodzujem z kriakov a rybu vyťahujem z pod brehu späť do prúdu.
Viackrát sa otáča o 360 stupňov okolo mňa, v jednej chvíli ani neviem, či je zľava, alebo zprava. Rybu naháňam podberákom, ale napriek plytkej vode ho ani na tretíkrát nedokážem trafiť do lapačky. Vždy, keď ho idem podobrať, spraví blafák a je fuč. V malom potoku som ako slon v porceláne, potočák je tu však ako ryba vo vode. Nakoniec zápas končí mojím prvým úspešným zákrokom za stavu 1:3. Ryba má 42 cm a bohato mi kompenzuje popadané tridsaťpäťky. Stupavský potok je jeden z posledných malokarpatských zázrakov.

Základné ľudské právo vidieť raz do týždňa kopce a pstruhy som si uplatnil až v nedeľu. Na hodinku – dve som zabrodil v strede dediny a zakrátko objavil asi starý mlynský náhon. A v ňom okrem malých aj dvoch potočákov ~27. Jeden o mne vedel okamžite, takže som cielil na druhého. Na prvý náhod vyštartoval za muchou a… otočil sa, zaparkoval pod breh a koniec. Skúsená, už párkrát chytená ryba. Vymenil som muchu, nahodil hodný kus nad neho a nymfu nechal k rybe splaviť po dne. Potrasenie špičkou prútu v mieste, kde je breh podmytý najviac… záber. Trochu si poskákal, pokúsil sa vyvadiť muchu o kamene, ale nakoniec skončil v lapačke. Veľmi pekná ryba. Podobné pytačky sa opakovali o pár jám vyššie. Pstruh na prvý náhod s nadšením vyletel z pod brehu, otočil sa a preparkoval za kameň. Nymfe šúchanej po dne už síce neodolal, o túto rybu ma však pripravil roxorový rošt… každopádne, konečne nie iba dlaňovky, ale aj o generáciu väčšie rybky, takže som od vody odišiel spokojný.

Ďaľší deň opäť chvíľka na Stupavskom potoku, avšak na č. 1 – už poniže kopcov, pod diaľnicou. Potok tu pripomína Malinu vo vojenských lesoch. Koryto je hodne vymyté, dá sa z neho pekne nahadzovať, často aj na sucho. Len o pstruha som ani nezavadil, všetky zábery boli jalce. Asi bude pravda, čo sa hovorí – Stupavský pod diaľnicou je len o kusovkách splavených pstruhov, ryba sa tu už nevytiera.

Dve hodinky v Malých Karpatoch. Bál som sa nízkej vody, ale bolo jej tak akurát. Zatiaľ. Rybky boli pekne upratané v jamkách, rybačka ma veľmi bavila – stačilo prísť z boku alebo odzadu k jamke, pokľaknúť, nadhodiť lahučkú nymfu do prúdu a potom už len pozorne sledovať, či príde potrasenie. A ono vždy prišlo. Kým pred mesiacom som chytal (pravdepodobne kvôli rybárskemu tlaku) z troch – štyroch jamiek jednu rybku, teraz to boli aj tri – štyri rybky z jamky jedinej. Veľkosťou síce iba dlaňovky, ale aj tak ma to bavilo.

Dnes sme mali ísť vo dvojici na Revúcu, len počasie nám akosi rozbilo zostavu. Ocovi sa nechcelo do dažďa a mne zas samému odkrútiť si celodenku. Ale keď som bol už o piatej hore, vybehol som pozrieť na dve hodinky „aspoň“ Stupavský. Do tretice v Borinke. Chvíľu mi trvalo, kým som sa prenastavil z očakávania pohodlnej nymfovačky na ďaľšie nepohodlné kolenačkovanie a vystreľovanie muchy popod konáre. Našťastie ma hneď zo začiatku odmenila jamka, z ktorej som vytiahol až sedem čopotáčikov. To som na malokarpatskom potoku nezažil hádam vyše 5 rokov. A následne prišla konečne aj väčšia ryba, ale ja blbec som ju zapriahol z mosta a pri zdolávačke na žeriav PP 35+ samozrejme vyklepal jednohák. Nevadí, nabudúce. Alebo žeby som ešte vybehol podvečer zas…?

Máj, muškárenia čas. Poznávanie Stupavského potoka graduje, je sobota ráno a mám 2 hodinky na chytačku. Zabrodil som nad Stupavou, ale po pár sto metroch bez záberu som si to šibol opäť hore, kde som v piatok skončil. Jednu z jamiek som šiel už – už opustiť, keď azda až na 10. chirurgicky presné prevedenie nymfy tá zrazu zastala. Zodvihol potočák ~27, takže konečne aj väčšia rybka! Inak som len opakoval recept z piatku, jedna na krátko vedená ľahučká bažantia nymfa. Niektoré jamy si síce vypýtali aj streamer, ale voda je od 16.4. naozaj poctivo prechytaná vláčkarmi. Vyplašil som však jednu rybu 35+, takže už teraz sa teším, čo ma prekvapí do tretice.

Dnes som omladol o 15 rokov! Ale po poriadku. Väčšinu malokarpatských potokov mám už z detstva dobre prechytaných, ale Stupavský, do neho som dnes nahodil prvýkrát. Nádherný potok v májovom rozkvete. Veľa vody, dno ohoblované do biela, jamky také akurát, nad kolená. A hoci sú mi všetky povedomé, žiadnu z nich som nikdy nechytal. Fúka teplý vietor, les šumí, zavše počuť čľupnutie halúzky do vody. Hneď v prvej jame som zbadal zbierať čopotáka, úplne nadržaný som ho ale samozrejme poplašil. O pár jamiek vyššie, po správnom nahodení nad jamu – aby lahúčku nymfu strhol hučák na dno – prišiel záber a mne v lapačke skončil po dlhej dobe opäť malokarpatský potočáčik. No radosť obrovská, chytanie na potoku je také prosté chlapčenské huncúctvo. O muchu až tak nejde, zato sa treba vedieť poohybáť, zakrádať až k rybe, prvý náhod do tône je často rozhodujúci. Žiadna veľká ryba sa hore nad Borinkou nekonala, ale po päťročnej prestávke od Vydrice som sa naozaj cítil, akoby som po dlhej dobe znovu spustil rozpozeraný film…

Poobede ma chytil horský absťák, tak som vybehol aspoň do Malých Karpát. Potok už na prameni kakaový, tak som pozbieral aspoň nejaké dubáčiky a vybehal sa. Po daždi atmosféra ako v „naozajstných“ horách 🙂